Dcéra Bolka Polívku dáva v divadle slovo na posledné miesto

Milá dievčina bez manierov, ktoré by ste pri stretnutí s dcérou Bolka Polívku a herečky Evelíny Steimarovej, možno tak trošku očakávali. Sympatické stvorenie s neodškriepiteľnou podobou s "tatínkem" sa do nášho povedomia zapísalo najmä vďaka filmu Účastníci zájazdu. Jej životom je divadlo a s vášňou a odvahou sa púšťa i do projektov, ktoré ani zďaleka nie sú komerčnými. Do Košíc prišla v rámci shakesperovských slávnosti s hrou Kupec Benátsky.

Ako sa vám páči spracovanie Kupca benátskeho, ktoré sa trošku vymyká očakávaniam?

- Shakespeare ma fascinuje tým, ako je všetko, o čom písal, platné ešte aj v dnešnej dobe. Práve Kupec benátsky ma veľmi baví. Spracovanie je síce skôr trošku revuálne, ale príde mi to celkom roztomilé.

Stvárňujete Jessiku, ktorá má ľúbostný vzťah s kresťanom a náboženské rozdiely dvojici spôsobujú problémy. Viete si vôbec predstaviť, že by ste toto museli riešiť v bežnom živote?

- Predstaviť si to viem, ale že by sa to priamo týkalo mňa, to teda nie. Mala som napríklad možnosť navštíviť Pakistan a tam človek odrazu vidí úplne iný svet... V Čechách si ale myslím, že už sme v tomto zmysle dosť liberálni.

Ako ste sa do Pakistanu dostali?

- Hrali sme tam na festivale predstavenie Najmenšia žena na svete.

Po konzervatóriu ste študovali na školách, ktoré súviseli s pohybovým a nonverbálnym dvadlom. Kým teda herci majú za hlavný pracovný nástroj slovo, u vás je to trošku posunuté do iných sfér. Čo je pre vás teda v tomto zmysle najdôležitejšie?

- Práve s tým slovom, ako ste si mohli všimnúť, mám trošku problém. Aj v rozhovoroch. Baví ma, keď slovo zaujíma akoby až posledné miesto. V divadle i v živote sa skôr snažím hľadať možnosti, ako nájsť situáciu, v ktorej by slovo nemuselo byť nevyhnutne prítomné. Ale na druhej strane vôbec nemám rada pantomímu, v ktorej je úplne zakázane hovoriť. Úplné extrémy až nie. Baví ma skôr možnosť medzinárodnej platnosti vecí, keď má divadlo podobnú funkciu ako hudba, alebo ako výtvarné umenie a každý mu rozumie.

Inklinujete k zaujímavým veciam ako akrobacia, umenie mímov... Kedy sa u vás začal prejavovať vzťah k záľubám, ktoré nie sú úplne bežné?

- Vnímam to tak, že mojou najväčšou inšpiráciou je "tatínek" a mám pocit, že sa snažím pokračovať v tom, čo robí on. Hľadať v tom ale svoje vlastné cesty. Nebaví ma veľmi divadlo, kde herci chodia a hovoria v normálnych situáciách, akoby to bol film. Mňa na divadle baví experimentovať a hľadať nové možnosti. Jedinečný je najmä kontakt s ľuďmi.

Videli ste pred sebou v čase rozhodovania o smerovaní svojho života inú cestu ako sa stať herečkou? Keďže sú obaja vaši rodičia hercami, snáď ani iná voľba nebola...

- Ale bola. Mala som množstvo snov a inklinovala som k rôznym veciam. Ale potom som sa dostala k babičke (Jiřina Steimarová - pozn. red.)do dramatického krúžku a keď sa vyjadrila, že by som v tom mala pokračovať, tak rodina uznala, že na tom asi niečo bude. Babička totiž bola prísna a úprimná ženská, takže tomu všetci začali veriť a povolili mi to, aj keď sa to nie každému páčilo...

Najmä vaša mamka vraj nebola nadšená tým, že chcete ísť na konzervatórium.

- Vlastne nikto nebol nadšený. Mamke však spätne musím dať zapravdu, že je lepšie, keď si človek dopraje všeobecnejšie vzdelanie a rozhoduje sa napríklad až po gymnáziu. Potom sú tieto voľby jednoduchšie. Konzervatórium nie je ideálne, lebo decká tam idú úplne mladé. Ja som konkrétne išla s jasným názorom, že budeme robiť divadlo, dobre sa baviť, chodiť hrať po uliciach... A potom som sa tam stretla s ľuďmi, ktorí tam šli študovať, lebo nechceli mať matematiku. Bola som dosť sklamaná.

Čo vás ešte okrem herectva lákalo?

- Chcela som byť fotografka a istú dobu som hrala intenzívne na flaute. Vlastne to všetko bolo smerom k umeniu.

Venujete sa fotografovaniu ešte aj teraz?

- Akurát tak telefónom. (Smiech.) Sestra ale začala fotiť a ide jej to výborne.

S mamkou ste spolu skúšali predstavenie Prezidentky, ktoré ale kvôli problémom neuzrelo svetlo sveta. Mňa by ale zaujímalo, aké je to hrať s mamkou, keď väčšinou mamky majú trošku tendencie komandovať a usmerňovať svoje deti... Nemala aj ona takéto sklony?

- My sme sa hlavne vždy pohádali ešte v električke cestou na skúšku, preto sme potom už cestovali vždy každá v inom vagóne. Potom na skúške sme ale už mali absolútne profesionálny vzťah a nikdy nebol žiadny problém. Bola to zábava a máme v pláne ešte si spolu zahrať.

Aké je to ale stáť na javisku s otocom? Nechá vás ísť si svojou vlastnou cestou, alebo vám do hereckého prejavu kibicuje?

- Občas samozrejme má poznámky a pripomienky. Ale on to vie milo podať, lebo sám veľmi dobre pozná svoju ješitnosť. Vie, ako na to, čo mi môže povedať a čo už nie a akým spôsobom. Takže mi to vyhovuje. Vždy som si myslela, že keď s ním budem hrať, budem strašne nervózna. Som nervózna, keď mám premiéru a on v tom titule neúčinkuje. Ale keď sme na javisku spolu, je to úplne opačne. Cítim sa bezpečne, pretože viem, že sa nemôže nič stať. Ale práve v Kupcovi benátskom sme spolu na javisku asi tak tri minúty, takže si veľmi sami seba navzájom neužijeme.

Vaša spoločná vonkajšia podoba s otcom je neodškriepiteľná. Aké vlastnosti však máte spoločné?

- No neviem, ale asi mám po ňom vo všeobecnosti veľmi rada ľudí.

Komici v súkromí väčšinou veľmi humorom neovplývajú. Patrí do tejto skupiny i váš ocko?

- Tatko je strašne vtipný i v súkromí. (Úsmev.) Samozrejme má niekedy útlm, alebo úplne normálnu chvíľku, ale inak sa spolu vždy veľmi dobre zabávame.

Na Slovensku vás divák pozná najmä z filmov ako Účastníci zájazdu či Bolero. Hrali ste v českej verzii Ordinácie v ružovej záhrade. Čo z týchto titulov, ktoré sú predsa len trošku komerčnejšie, vám je blízke?

- Tak Účastníkov mám veľmi rada. Dosť som sa toho bála, lebo je to komerčný film, ale mám z neho radosť. Z filmov, v ktorých som účinkovala, nie je žiadny, ktorého by som sa stránila, alebo vravela, že to so mnou nesúvisí. Aj Ordinácia bola pre mňa zaujímavou skúsenosťou, ale stačilo.

Po akej úlohe túžite? Aký projekt by to mal byť, aby vám plne vyhovoval?

- Toho je veľmi veľa. Sú to črepiny snov, čo by človek chcel urobiť a prečo. Hlavne mi ide o úsmevosť a nežnosť. Mám veľa nápadov a ťažko sa človek rozhoduje čím začať a čo je práve najdôležitejšie.

Prezentujete sa aj one woman šou, čo je teda pre herca asi úplne najnáročnejšie. Nešli ste do toho na začiatku s veľkými obavami? Predsa len človek nikdy nevie, ako ho ten druhý vníma...

- Našťastie tam mám za sebou technika, ktorý mi robí po celý čas svetelné efekty. Bolo to však hrozné a vôbec neviem, prečo som sa do toho pustila. Teraz som si akurát povedala, že to dám celé asi tak na rok "k ledu", pretože to stále dotváram a začala som sa v tom až priveľmi pitvať. Hrám to už ale päť rokov a je to hrozný pocit zodpovedosti. Keď je ale predstavenie dobre vymyslené, tak to väšinou samo dobre pláve a diváci plávu s ním. Pred premiérou som ale vôbec nechápala, prečo to robím a ako je možné, že sa do toho vôbec púšťam. Ale mám to veľmi rada, je zábavné to hrať a nie je to klasická one woman šou, kde herec rozpráva sám so sebou. Tu je divák partnerom, takže nie som úplne sama.

Predpokladám ale, že sa stáva, že divák reaguje ináč ako očakávate...

- Samozrejme. Ono je to i zvláštne predstavenie a ľudia sú zo začiatku zarazení. Väčšinou je to ale tak, že čo im dám, to mi dajú naspäť.

Profil:

narodila sa v roku 1979

patrí k výrazným hereckým talentom mladej generácie v Čechách

herecké vlohy zdedila po rodičoch - hercoch Evelíne Steimarovej a Bolkovi Polívkovi

po štúdiu na konzervatóriu navštevovala katedru nonverbálneho divadla pri HAMU

v roku 1999 odcestovala do Paríža na Mezinárodnú školu pohybového divadla Jacqua Lecoqa

s otcom si zahrala v snímke Bolero, verejnosť zaujala v Účastníkoch zájazdu

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári