Keď kôň uviazol v bažine, jazdec ďalej niesol poštu na svojom chrbte

Pony Express (PE) je významnou súčasťou americkej histórie 19. storočia. V istom období tzv. Divokého Západu bol najspoľahlivejším a najrýchlejším spôsobom prepravy poštových zásielok z východného pobrežia Ameriky na západné a opačne. Muži na koňoch dokázali prebrázdiť niekoľko tisíc kilometrov naprieč kontinentom za neuveriteľných 10 dní. Sláva Pony Expressu však bola na vrchole len rok a pol. Vynájdenie telegrafu ozbrojených mužov na koňoch pochovalo do hlbín histórie. Aj dnes však existujú ľudia, ktorí si na ich pamiatku oblečú dobovú rovnošatu, vysadnú na koňa a jazdia celé dni i noci, aby pokračovali v odkaze amerických kolegov. Jedným z nich je i 54-ročný Košičan Rudolf Vass.

O prírodu a obdobie Divokého Západu sa zaujímal odmalička. „Som z generácie, ktorá vyrástla na vinetuovkách. Ako deti sme sa hrávali na kovbojov alebo indiánov. Láska k tomuto obdobiu ma neopustila, ani keď som vyrástol," spomína R. Vass. Vždy túžil po vlastnom koni, ktorého si dokázal zaobstarať až pred 15 rokmi. Vtedy sa začal intenzívne venovať najmä westernovému spôsobu jazdenia. Od toho bežného, ktorý praktizujú pretekárski džokeji, sa líši najmä v prístupe človeka k zvieraťu. „Kôň sa svojho pána nesmie báť. Preto sa pri westernovom štýle jazdenia takmer vôbec nepoužíva bič."

Základným princípom westernu je teda priateľstvo človeka a koňa. Kôň nesmie brať jazdca ako pána, ale ako kamaráta. Ten má k nemu ohľaduplnejší prístup. „Ľudia sa niekedy čudujú ako to medzi mnou a koňom funguje. Keď chodím na návštevy po susedných rančoch alebo len niekam na pivo, koňa niekedy nepriviažem. Jednoducho ma počká. Keď chcem odísť, zapískam a on pricvála." Kôň takto získava pokojnejší charakter a nie je ustráchaný ako ten, ktorý prejde tvrdým pretekárskym drilom.

Druhým splneným snom R. Vassa bolo založenie western klubu. Združoval ľudí, ktorí sa venujú westernovej jazde na koňoch, ale aj iným aspektom, tvoriacim históriu Divokého Západu. S nápadom zúčastňovať sa spomienkových jázd PE za ním prišiel ako prvý jeho kamarát. „Táto myšlienka ma oslovila natoľko, že sme sa v lete 1997 vybrali do Čiech s tým, že sa tam pokúsime nakontaktovať na niekoho, kto už v Pony Expresse jazdí. Vedeli sme totiž, že sa Česi tejto akcie zúčastňujú od roku 1985." Navštívili zopár známych rančov, kde sa pýtali na niekoho z PE. Tak získali kontakt priamo na predsedu českého hnutia PE. Česi ich privítali s otvorenou náručou, lebo dovtedy jazdili pod hlavičkou Česko-slovenský Pony Express. "Nášmu záujmu sa potešili. Názov Česko-slovenský Pony Express tak nadobudol zmysel svojho názvu až po rozpade Československa."

Než dostali povolenie pripojiť sa k trase Európskeho PE, museli Slováci splniť niekoľko podmienok. Najmä preukázať, že zámer jazdiť, myslia smrteľne vážne a nejde len o nejaký chvíľkový rozmar. Ďalej museli splniť zaťažkávajúcu skúšku spoľahlivosti a jazdeckých zručností. Tú podstúpili na takzvanom nultom ročníku slovenského PE, kedy im Česi zverili tri jazdecké úseky k česko-slovenským hraniciam. „Bola to mimoriadne náročná skúška. Predtým sme nemali jasnú predstavu, o čom vlastne celý Pony Express je. Napriek tomu sme to zvládli a Česi nám uverili, že na to máme."

Každý jazdec musí prejsť ďalšou osobitnou previerkou. Na to, aby sa mohol pýšiť výložkou jazdca PE potrebuje štyri roky. „Prvý rok jazdí ako greenhorn. To znamená, že je nováčik, ktorý jazdí iba menší úsek, nemusí podpísať prísahu a mať rovnošatu." Ďalšie tri roky môže jazdiť ako viac menej plnohodnotný jazdec PE. Výložku, ktorá ho toto pomenovanie oprávňuje používať, však dostane až po troch bezchybne odjazdených rokoch. "Väčšinu jazdcov tvorí staršia generácia, ktorá si chce jazdu na koni užiť. Máme však aj 18-ročných jazdcov, dokonca aj ženy."

R. Vass bol okrem iného zvolený a vymenovaný za šerifa. Túto hodnosť mu priznala aj česká strana. Na znak tohto honoru nosí na hrudi šerifskú hviezdu, ktorú mu vyrobil kamarát zo striebra. Okrem privilégia voliť svojich zástupcov v jednotlivých vetvách trasy a organizačných starostí má R. Vass, medzi kamarátmi prezývaný Krpec, aj právo zastupovať Slovensko na medzinárodných stretnutiach PE, ktoré sa konajú každoročne v Prahe. „Tam mám možnosť tlmočiť požiadavky slovenských jazdcov, hlasovať o dôležitých zmenách. Najdôležitejšou povinnosťou šerifa je však schopnosť zareagovať v krízových situáciách rýchlo a správne. "

Ako šerif musí dbať na rýchlosť jazdy. Ide o express a každý úsek má stanovený čas, za ktorý musí byť zdolaný. „Nejaké prestoje nemajú šancu. Ako šerif dbám na to, aby sa plynulosť prepravy neprerušila. Jazdci nesmú zastať ani na chvíľu. Pošta smie zastaviť len v poštovom úrade. To podpisujeme aj v prísahe." Ako prizná, stane sa, že zásielka mešká. Nikdy však ani na okamih nezastaví. „Ak nevládzu kone, začneme meškať. Stávajú sa i príhody, kedy sa niektorý kôň alebo jazdec zraní a nemôže pokračovať. V takomto prípade však zvyšní jazdci idú ďalej. O jeho problémoch ma informujú prostredníctvom telefónu a ja sa na to prídem pozrieť."

Počas jazdy sú najčastejšími problémami zranenia koní alebo blúdenie jazdcov. „Vlani sme mali nepríjemný prípad, kedy jeden z koní počas jazdy vletel do diery a zlomil si nohu. Museli sme ho utratiť. Stalo sa nám aj to, že sme niesli kone na miesto ďalšej odovzdávky a pred tunelom Branisko sme dostali defekt. Na dohodnuté miesto teda prišli len jazdci, ktorí poštu privážali." V takomto prípade musí jazdec pokračovať ďalej. Je to totiž zakotvené v Desatore jazdcov PE. „Ak na mieste odovzdávky nečaká nikto, musí jazdec pokračovať. Prisahal totiž. Je to dosť náročné. Unaveným je nielen jazdec, ale najmä jeho kôň. Tie striedame po každých približne 20 km. Ak sa tak nestane, kôň melie z posledného a pošta mešká." V Nemecku je zase známy prípad, kedy jazdec vletel s koňom do bažiny. Keďže musel v ceste pokračovať, nechal koňa na mieste a poštu odniesol po celý zvyšok cesty na svojom chrbte. „Bolo to zábavné. Keď nám ju doniesli, museli sme z nej vylievať vodu a blato."

Častým problémom počas cesty je poblúdenie jazdca. „Trasa vyzerá úplne ináč cez deň a inak v noci. Aj mne samému sa viackrát stalo, že som v noci zišiel z trasy, ktorú som si predtým označil a stratil tak niekoľko minút. Mali sme aj prípady, kedy sme meškali niekoľko hodín. Jazdci sa napríklad odišli ukryť pred bleskami počas prietrže mračien. Tento rok zas kvôli veľkej hmle zablúdili do kameňolomu." Ak by nestretli miestnych ľudí, mohli sa z veľkých kopcov zrútiť. R. Vass sa na celú udalosť prizeral. „Autom som obišiel celý kopec. Nikde nebola hmla, len tam, kam smerovali jazdci. Cez mobil som potom kontroloval, čo s nimi je. Polohu mi udali pomocou záchytných bodov na oblohe. Bolo to hotové dobrodružstvo."

Na 1. ročník v roku 1999, ktorý sa jazdil aj na našom území, si jasne spomína. „Štartovali sme v Košiciach o štvrtej ráno. Keďže šlo o prvý ročník tohto podujatia na Slovensku, vedel o ňom málokto. Deň predtým vyšiel v kočickom večerníku len krátky článok, ktorý hovoril o tom, že sa tu bude viezť nejaká pošta na koňoch. Pred štvrtou ráno, ešte keď bola tma, za mnou prišiel jeden pán, ktorý nám doniesol dve pohľadnice. Jednu chcel poslať do Kanady, druhú do USA. Od dojatia, že tomu celému verí a stačí mu prečítanie tak maličkého článku, som ho vyobjímal a sľúbil mu, že sa osobne postarám o to, aby pošta došla na čas."

Dodržiavanie autenticity dobových jazdcov chodia pravidelne kontrolovať medzinárodní inšpektori. Z úrovne slovenskej časti PE boli príjemne prekvapení kontrolóri z viacerých krajín, dokonca zo samotnej Ameriky. „Páčili sa im najmä naše uniformy a nasadenie, s ktorým jazdíme. Milé bolo, keď prišli na miesto odovzdávky skontrolovať, či tam naša výprava príde presne v určený čas. Boli veľmi prekvapení, keď prišli na lúku, kde sa malo odovzdávanie vykonať a naši chlapci tam už ležali v tráve s klobúkmi spustenými do očí," hrdo spomína R. Vass.

Na Slovensku existujú tri vetvy PE. Východná začína v Seni a končí v autokempe Podlesok. Severnú vetvu tvorí úsek od Podlesku po Ružomberok a západnú cesta medzi Žilinou a hranicami s Českou republikou. Jazdci sa trasu snažia striktne dodržiavať a každý si ju určuje sám. „Každý dostane len štartovú a cieľovú pozíciu. To, odkiaľ sa k tej cieľovej dostane, si určí sám. Je to teda o celoročnom prieskumne terénu."

Jazdci sa snažia vyhnúť najmä hlavným cestám. Jednak je jazda v takomto prostredí nebezpečná a pre ostatných členov premávky spomaľujúca, jednak tvrdý asfaltový povrch neprospieva konským kopytám. „Z toho dôvodu volíme radšej bočné a lesné cestičky. Niekedy sa však asfaltu nedá vyhnúť. Sú s tým však samé problémy. V súčasnosti sa musíme zamýšľať, čo s úsekom pri Žiline. Stavajú sa tam diaľnice, čo nám značne komplikuje situáciu." Počas noci si zase musia dávať pozor na orientáciu. Na cestu si svietia svetlami na čelách, no nie je to ideále riešenie. „Svietiť treba čo najmenej. Prudké svetlo môže koňa zmiasť alebo ho vystrašiť."

Výbavu jazdca tvorí okrem uniformy a základných jazdeckých pomôcok aj kolt, ktorý však nie je povinnosťou. „Ja ako šerif ho nosím. Ide však iba o plynovú napodobneninu. Aj tak som si s ním raz skoro zavaril. S touto zbraňou za opaskom som sa veselo premával po slovensko poľských hraniciach. Čudujem sa, že ma nikto nezastavil..."

O spoľahlivosti pošty sa mali zákazníci PE možnosť presvedčiť viackrát. Najjasnejším príkladom je ten spred niekoľkých rokov. „Prišiel za nami muž s pohľadnicou, ktorú chcel poslať do Ameriky s tým, že mu ju okamžite pošlú spätne. Chcel sa totiž presvedčiť, či ide len o hlúpu atrakciu alebo či naša služba skutočne funguje." Pohľadnica mu prišla o dva týždne späť a z jeho prípadu sa sal jeden z najsilnejších argumentov svedčiacich o spoľahlivosti PE. Stalo sa však aj to, že pošta mala výrazné meškanie. V Čechách sa o to postarala istá skupinka recesistov. Jazdcov odlákali na mladé dievčatá mimo cestu a uniesli poštové vozy so zásielkou, ktorú prevážali. „Po istom čase sa ozvali českému šerifovi s tým, že mu zásielku predajú za symbolickú korunu. Šlo o kúsok, ktorý ešte Pony Express nezažil v celej Európe."

Kvôli zážitkom, ktoré pri jazde zažíva, sa R. Vass venuje Pony Expressu celý rok. „Stojí to za to. Ničím iným sa nezaoberám. Je to pre mňa všetkým. Na koni jazdí už aj moja manželka. Nevedela totiž zniesť, že ja v kuse niekde jazdím a ona ostáva sama na chate," hovorí so smiechom. Jeho najväčším plánom je rozbehnutie obojsmerného PE. „Takto to zatiaľ nefunguje nikde. Jazdci by niesli zásielky po slovenskej trase súčasne v oboch smeroch s tým, že by sa pretli. Je to mojim veľkým snom. Snáď sa mi ho podarí skoro zrealizovať."

Tomáš LEMEŠANI

Autor: Potulky tentoraz v divadle

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári