Sarajevský "Vučko" bol vďaka nemu čestný hosť pekinskej olympiády

Atletický desaťboj patrí medzi vrcholy každej olympiády. Dvojdňový príbeh rozdelený do desiatich kapitol má svojich nezabudnuteľných hrdinov, či už doň prispeli medailovým príspevkom, alebo aspoň symbolickou účasťou. Slaven Dizdarevič, rodák zo Sarajeva, mal v čínskom Pekingu olympijskú premiéru. Bol prvým slovenským reprezentantom v histórii, ktorý kráľovskú atletickú disciplínu pod vlajkou s piatimi kruhmi dokončil.

"Možno sa to niekomu javí ako zaujímavá story," vraví Slovák s bosnianskymi koreňmi. "Že som prišiel vlastne odnikiaľ, ako sa mi na poslednú chvíľu podarilo splniť, dokonca na bodík presne, olympijský limit. Aj tie peripetie s nomináciou do Pekingu..."

Ale vráťme sa v čase o nejaké to desaťročie naspäť, keď sa Číňanom ešte ani nesnívalo, že budú niekedy organizovať olympiádu, a chlapčaťu, ktoré vyrastalo vo vojnou sužovanom Sarajeve, že bude raz olympionikom. "Ako dieťa som bol nadmerne aktívny. Vonku som bol od skorého rána do desiatej večer, s kamarátmi sme hrali naháňačky, schovávačky, na parkovisku pred blokom sme súťažili v behu, a ja som povyhrával nejaké šprintíky. Atletike som sa však nijako vážne nevenoval, pretože štadión bol až na druhom konci mesta. No chodil som na tréningy basketbalistov aj karatistov, a v zime zas korčuľovať do haly Zetra."

Slaven mal iba tri roky, keď v nej prebiehali súťaže hokejistov či krasokorčuliarov počas zimnej olympiády (1984). "Napriek tomu si z tej olympiády čosi pamätám. Ako ma oco nosil na krku a chodili sme spolu na športoviská. Dodnes mám na zimné olympijské hry v Sarajeve pamiatku - plyšového maskota ´Vučka´. Ten bol so mnou aj v Pekingu. Mal som ho vo vrecku počas slávnostného otvorenia. Bol tam so mnou ako čestný hosť," smeje sa 27-ročný bosniansky rodák.

Po olympionikoch zostala Sarajevčanom olympijská dedina. "Bolo to také veľké sídlisko, ktoré po olympiáde uvoľnili pre obyvateľov mesta. Aj my sme sa tam nasťahovali. Bývali sme na ulici s názvom ´Olympijská´. Bola to hlavná ulica, ktorá pretínala olympijskú dedinu. Pamätám sa, že sme bývali na čísle 15." Až do jeho desiatich. Vyhnala ich vojna. Do Košíc, kde sa narodila jeho mamka. "Videla, že musím niečo robiť, tak ma prihlásila do atletického oddielu Slávia TU..."

Preteká zaň dodnes, v desaťboji i sólových disciplínach, aj keď mal občas predstavu, že uživiť sa dá skôr inak ako športom. Za prácou bol v Írsku, v Kanade i Amerike, a dlho bral atletiku naozaj športovo. Až kým neprišiel signál, že by to mohol niekam dotiahnuť. "Päť rokov som sa nevenoval atletike tak, ako by som sa mal. Vlastne až minulú zimu som začal trénovať desaťboj naplno. Postupne som sa začal zlepšovať, a keď som pri druhom súťažnom desaťboji dosiahol nejakých sedemtisíc bodov, bol to pre mňa dobrý ukazovateľ do budúcnosti. Povedal som si, že predsa nebudem sedieť iba pred televízorom a pozerať olympiádu, keď mám na to, aby som sa na ňu dostal."

Maximálne mu prospelo, že ho pod svoje krídla vzal český tréner Dalibor Kupka a mohol sa pripravovať v tréningovej skupine spolu s legendou svetového desaťboja a olympijským víťazom Romanom Šebrlem. Rozhodla o tom viac-menej náhoda. "Dostal ma tam jeden môj priateľ, český desaťbojár Karas, ktorý zostal bez trénera. Prihovoril sa u pána Kupku, a ten v tom nevidel žiaden problém. Trénoval som s nimi v Prahe, a išiel som s nimi aj na sústredenie do Južnej Afriky. Vtedy som to bral ešte tak, že keď olympiáda bude, tak bude, a keď nie, nič sa nestane."

Bodíky na jeho desaťbojárskom konte však začali utešene pribúdať. "Čo preteky, to som si urobil osobný rekord." Ale stále to bolo na splnenie olympijského B-limitu málo. Cítil sa naň počas majstrovstiev Česka v Starej Boleslavi, netušiac, že nominačná závora Slovenského olympijského výboru padne presne v polovici jeho súťaže... "Ešte po siedmich disciplínach to však na limit vôbec nevyzeralo. No potom som si urobil osobák v žrdi i oštepe, a záverečnú 1500-ku som zabehol tak, že limit som splnil na bod presne - 7700." S čím však už nik nerátal. Slovenská nominácia do Pekingu bola uzavretá niekoľko hodín predtým. Aj keď vedenie Slovenského atletického zväzu vydalo informáciu, že limity na olympiádu sa môžu plniť ešte do 21. júla, teda deň po oficiálnom termíne SOV. "Veril som však, že sa všetko v dobré obráti, a nebudem pykať za chyby druhých."

Žrde musel ohýbať

Cesta do Pekingu sa začala trochu dobrodružne. "Pretože na každú súťaž si nosíme vlastné žrde. Vlastne, ja nemám ani jednu, takže v Prahe mi ich museli požičať. Najhoršie to bolo cestou vlakom do Bratislavy, musel som ich poohýbať, aby sa vošli do uličky vo vagóne. Keď som ich tam natrepal, ledva som stihol naskočiť, na poslednú chvíľu. Po prestúpení som zas musel požiadať sprievodcu, aby mi otvoril zadné dvere v poslednom vozni. Musel som trochu zaklamať, že tak žrde prepravujem stále, no presvedčil som ho až vtedy, keď som povedal, že idem na olympiádu." O leteckú prepravu sa už postaralo vedenie našej výpravy, ale v Pekingu si vláčil žrde sám. Tých starostí sa zbavil až cestou naspäť, keď ich zveril do opatery českým priateľom.

Slaven Dizdarevič si olympijskú súťaž užíval. "Najväčšia návšteva, pred akou som dovtedy pretekal, bola vo Švédsku, počas Európskeho pohára. Na tribúnach bolo päťtisíc divákov. V Pekingu bolo už na našu prvú disciplínu takmer plno, deväťdesiattisíc ľudí. No môžem povedať, že vo Švédsku som mal väčšiu trému ako na olympiáde. Keď sa neodosobníte od toho, čo sa deje okolo vás, tak vás to vtiahne dnu. Keď sa zľaknete plných tribún, je koniec. Mňa však ten dav divákov vo ´Vtáčom hniezde´ doslova vyhecoval. Uvedomoval som si, že je to veľká súťaž, ale počas pretekov som sa bavil, nebol som vôbec strémovaný."

Možno aj preto, že veľmi neuvažoval nad umiestnením. "S mojím osobným rekordom sa o nejakom poprednom umiestnení ani nedalo uvažovať. Iné to bude, keď budem niekde na hranici 8500 bodov." Navyše, jeho výkony limitovalo nepríjemné zranenie - zápal šľachy v pravom chodidle. Trápi ho, s menšími či väčšími prestávkami, už druhú sezónu, ale ako na potvoru, opäť sa ozvalo týždeň pred olympiádou. "Znemožňovalo mi stúpať na špičku, pri chôdzi a behu som sa musel opierať o vonkajšiu hranu chodidla. Bez tejpovania by to vôbec nešlo."

No ani mu nenapadlo, že urobí to, čo čínsky prekážkar Liu Siang, že to zabalí ešte skôr ako vyrazí zo štartovacích blokov úvodnej desaťbojárskej disciplíny, hladkej stovky. K nálade nikomu zo 40-členného štartového poľa nepridalo ani to, že lialo ako z krhly. "Obloha bola úplne tmavá, myslel som si, že celý deň neprestane pršať. Bolo iba 21 stupňov, čo bola dosť kosa oproti druhému dňu, keď sa teplota vyšplhala nad tridsať. Chcel som dokončiť prvý deň, čo bolo mojím cieľom. To sa mi podarilo, aj keď ma potom noha bolela o tristo percent viac. No keď som na druhý deň nejako tie úvodné prekážky popreskakoval, a o žrdi som skočil základ, nebolo čo riešiť, vedel som, že mám vyhrané, že celú súťaž dokončím."

V záverečnej disciplíne, v behu na 1500 metrov, dokonca tromfol časom aj olympijského šampióna, Američana Claya. "No treba povedať, že Bryan, keďže vedel, že to už nie je na svetový ani olympijský rekord, tisícpäťstovku už iba vyklusal."

V Česku zavládlo sklamanie, že Šebrle nebol zlatý. "Roman mal zdravotné problémy. No on je taký, že aj keby to bolo niečo vážnejšie, veril by do poslednej chvíle, že urobí dobrý výsledok, vždy sa dokáže vyšťaviť na maximum. A po druhom a prvom mieste na olympiáde je predsa aj to šiesta priečka fantastická. Clay i Šebrle sú špičkoví desaťbojári, ale nemôžem povedať, že sú mojimi vzormi. Ja vzory nemám, iba sa od nich učím."

Musíte sa zjednávať

Asi najviac jeho olympijskú premiéru prežívala babka, stále žijúca na Balkáne. "Samozrejme, hneď som jej z Pekingu poslal pohľadnicu. Ona bola mojím najväčším a najlepším fanúšikom. Ale rodičia tiež. Cítil som, akoby na tej olympiáde boli spolu so mnou..."

I keď sa kde-kto pokúsil pekinskú olympiádu politicky skompromitovať, slovenský olympionik mal z "komunistickej" Číny iné dojmy. "Nič také tam nebolo cítiť. Bolo to nádherné podujatie, s perfektnou organizáciou, nevnímal som, že by niečo bolo spolitizované. Aj keď najčastejšie som sa pohyboval v olympijskej dedine, lebo na ňu som mal najviac času. No bol som sa pozrieť aj v ´Zakázanom meste´ i v centre Pekingu. Zaujalo ma, ako sa tam nakupuje. Vysoká, sedemposchodová budova, a na každom poschodí kopa stánkov, ako u nás na blšáku. Vybral som si niečo, čo stálo tisíc yenov, ale ja som im povedal, že to chcem za sto. Jednoducho, musíte sa s nimi o cene handrkovať, až kým nezľavia. Keď som im povedal, že to chcem za sto, začali na mňa kričať, ale po piatich minútach sme boli na stovke dohodnutí."

Slaven bol pri tom, keď Američan Phelps lámal vo "vodnej kocke" jeden zo svojich svetových rekordov. "Videl som polohovú dvojstovku. Je to skvelý plavec. Žiadna ryba, ako o ňom hovoria. Jeho výhoda je len tá, že má veľké chodidlá, čo je dobrá páka vo vode. Ten šport ma vždy veľmi lákal. Keď som ako devätnásťročný sledoval majstrovstvá sveta v plávaní, povedal som si, že aj ja tam môžem byť, lebo viem plávať. Na vysokej škole som totiž pol roka chodil plávať, a tréner mi povedal, že je škoda, že som s tým nezačal skôr."

Jeho láskou je aj tenis, a preto si nenechal ujsť jedinečnú príležitosť zavítať na olympijské kurty. "Videl som zápas Dominiky Cibulkovej s Jankovičovou, a potom aj Federera s Berdychom na centrálnom dvorci. Lístky na jednotlivé podujatia boli k dispozícii v našej kancelárii, ale do hľadiska sa niekedy dalo dostať aj na visačku, nekontrolovali to až tak prísne."

Mrzí ho len to, že neokúsil tradičnú pohostinnosť Slovenského domu. "Zo začiatku nebolo času, a po pretekoch som tam už nemal s kým ísť." Z pompézneho záverečného ceremoniálu sa vrátil do olympijskej dediny s plyšovým maskotom pekinských hier. "Keď tí dobrovoľníci behali okolo, tak nás strhli so sebou, a potom hodili maskotov do davu. Na mňa spadli hneď dva, ale jeden Číňan mi po anglicky hovorí - ty už jedného máš. Či mu nedám toho druhého. Zopár plyšových maskotov a nejaké odznačiky či magnetky som priniesol aj domov a porozdával známym. Teraz ma mrzí, že som toho nedoniesol viac, veď o štyri roky, v Londýne, budú mať pekinské suveníry desaťnásobne väčšiu hodnotu."

Nezamestnaný športovec verí, že sa prebojuje aj na hry do Londýna. Veľa si sľubuje od spolupráce s trénerom Kupkom a českou desaťbojárskou partiou, kde má podmienky, o akých môže na Slovensku iba snívať. No o tom, že by v budúcnosti hájil české farby, vôbec nerozmýšľa. "Pretože mám veľkú radosť, že som mohol v Pekingu reprezentovať Slovensko. A na tom, aj keď som rád, že sa môžem pripravovať s Čechmi, sa ani v budúcnosti nič nezmení."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári