Stratu anonymity považuje za odmenu, ktorá má aj svoje tienisté stránky

Herec, moderátor, publicista, režisér a dramatik. Jan Kraus má síce na svojom konte množstvo filmov, v ktorých si zahral hlavne menšie postavy, popularitu českých ale i slovenských divákov si však získal vďaka svojej vydarenej a veľmi vtipnej talkshow Uvoľnite sa, prosím. Do Košíc si cestu našiel s kolegami z poroty Slovensko má talent Adelou Banášovou a Paľom Haberom, aby spoločne vyberali postupujúcich do súťaže. Po prvom dni nakrúcania si našiel čas aj na rozhovor.

Po celom dni strávenom v divadle bol pevne presvedčený, že u nás je talentovaných a šikovných ľudí viac než dosť. "Každý národ má istú základňu talentovaných ľudí. A to sa potvrdilo. Pre mňa osobne však má tento projekt pôvab hlavne v tom, že na vlastné oči môžem vidieť, čomu všetkému sa venujú mladí ľudia a tiež v tom, že vidno, ako im na tom záleží," prezradil J. Kraus.

Počas nakrúcania Slovensko má talent ho najviac prekvapilo to, akú silnú fanúšikovskú základňu má medzi mladými ľuďmi hip-hop. "Je to masívny druh zábavy. Je to obdivuhodné a vidí sa mi, že po rokoch sa znovu k slovu dostáva tanec, v ktorom mladí ľudia našli svoj priestor. Identifikujú sa s ním, robia to dobre a s chuťou. Ja tvrdím, že Slovensko má talent bude najväčšia hip-hopová bitka v dejinách Slovenska," smeje sa.

Televízia Markíza v upútavkách pri porotcoch tvrdí, že majú nos na talenty... "Jedna vec je vedieť talent rozpoznať a posúdiť, iná vec je osobný vkus. Ja viem odhadnúť najmä to, či by sa ten či onen súťažiaci vedel uplatniť v televízii alebo v divadle. Celkom iste neviem posúdiť, ako sú na tom ľudia spevácky. Ale našťastie na to tam máme Haberu. Skôr sa snažím riadiť emóciami ako nejakými odbornými posudkami. No a pri niektorých súťažiacich som si aj povedal, že by som ich celkom rád privítal aj v mojej šou."

Prácu na projekte Slovensko má talent si pochvaľuje aj preto, že po ňom nikto v Markíze nechcel, aby sa zaškatuľkoval do polohy porotcu s nejakou nálepkou. "V tomto smere musím Markízu pochváliť, že sa správa ako moderná televízia. Angažovali ma s tým, že idem pred kamery za seba a je len moja osobná vec, ako budem súťažiacich posudzovať."

V podstate sa dá povedať, že J. Kraus so slovenskými televíziami pracuje rád. A vyskúšal si spoluprácu už s troma. Na JOJ-ke mal talkshow Bez obáv, prosím, na STV-čke moderoval galavečer odovzdávania ocenení OTO, tentoraz spolupracuje s Markízou. "Mne je u vás dobre! Priznám sa, že najprv som sa bál, či ma nebudú chcieť v Markíze dirigovať, lebo čosi také ja ťažko znášam. Niežeby som bol natoľko samoľúby, žeby som sa s tým nevedel vysporiadať. Ja si však myslím, že v takomto formáte som ja ten, kto si nesie kožu na trh preto mám istú zodpovednosť ale aj právomoc. Po stretnutí s režisérom Petrom Ňuňézom som sa však upokojil. V Čechách by som asi podobnú ponuku neprijal, pretože u nás je stále tendencia všetko robiť podľa scenára a nedajbože sa postaviť niekam inam ako na presne určenú značku... Slováci asi mali to šťastie, že v istom období tu ostalo prázdne miesto po televíznych osobnostiach, a tak museli prísť mladí. U nás sa takáto generačná obmena bohužiaľ neudiala. Ale raz to musí prísť. Inak budú všetky programy vyzerať ako nevydarené spartakiády."

J. Kraus však tvrdí, že on sám sa meniť nemusí. "Formát talkshow, ktorý robím ja, stojí na pevných princípoch. Snímanie je takpovediac lenivé a talkšou sama o sebe je v istom zmysle konzervatívna. Môžem si síce dovoliť veľa, ale nesmiem zbúrať isté zákonitosti, inak by som sklamal fanúšikov." Zrejme najpodstatnejšie v Uvoľnite sa, prosím, je vybrať dobrého hosťa. "Sám síce občas prídem s nejakým návrhom, ale inak hostí vyberá moja dramaturgička. No a že sa mi ľudia ´minú´, toho sa nebojím. Veď ich máme v Čechách 10 miliónov a radi si požičiavame aj od vás. Naše dve krajiny sú maličké, hlavne v oblasti médií potrebujeme jedna druhú. No a nakoniec, vždy môžem niekoho po dvoch - troch rokoch zavolať znovu. Žiadny rozhovor totiž nemôže byť natoľko vyčerpávajúci, aby nebolo pri druhom o čom hovoriť."

Zvyčajne sa J. Krausovi darí hostí otázkami dostávať do pomykova. Nezriedka je tomu aj naopak. "Iste. Len na mne to možno nie je až tak vidieť. Vždy mám totiž predstavu o tom či onom hosťovi a keď odpovie na prvú otázku, tak sa až vydesím, že to bude čosi úplne iné, ako som očakával. V prvom rade to vyžaduje totálne sa sústrediť na to, čo hosť hovorí. Vtedy vás samotný rozhovor vťahuje so seba a dostáva vás do pozoruhodných stavov, až sami žasnete, kam ste sa to prepracovali... Najhoršie samozrejme je, keď hosť odpovedá stroho. To mám oveľa radšej situácie, kedy sa rozhovor uberá takým smerom, aký by som vôbec neočakával. To je potom totiž dobrodružstvo a zábava. Každý rozhovor je vlastne zábava..."

Aj keď zvykne byť na svojich hostí nekompromisný a nebojí sa ich opýtať na čokoľvek, občas kompromis urobí a vyhne sa istým témam. "Musí to však byť výnimočná situácia a musí sa to byť problém rodinného alebo intímneho charakteru. Ale považujem za zbytočné, aby mi to hosť povedal dopredu, môže mi to predsa oznámiť v programe nie?" Na druhej strane sú aj témy, ktorým sa sám J. Kraus radšej vyhne. "Nechcem ľudí raniť. I keď kritici mi často vytýkajú, že to vyzerá, ako by mi šlo práve o to... Že sa nemám starať do osobných vecí a pýtať sa, kto s kým chodí a prečo. Je len nechápem, čo je to za problém. Veď ľudia sa predsa v bežnom živote o takýchto veciach bavia, nie? Navyše, môžu mi v relácii povedať je to tak a tak a viac už neprezradím. No a potom mi kritici vyčítajú, že sa stále vraciam k tej istej otázke, kým na ňu nedostanem odpoveď. Sú však isté témy, pri ktorých si myslím, že by som odpoveď mal dostať. Alebo na druhej strane som zvedavý, ako sa z toho respondent vykrúti... Takže mnohí tvrdia, že robím program, ktorý je nezdvorilý. No, iní však robia programy, ktoré zdvorilé sú, ale nikto sa na to nedíva... A že ma označujú za drzého? Ale veď to je v poriadku - ja drzý som, určite nie som žiadny ´svätúšik´."

Splnil si sen

Po šou typu Uvoľnite sa, prosím vraj J. Kraus vždy túžil. Herectvo ako také však jeho snom nebolo. Hrať vo filmoch začal ako dieťa, no nie preto, že by potom nejako túžil. "Raz ma na nejaký konkurz vzala moja teta, prijali ma a zahral som si. Potom ma zavolali znova, dostal som sa na zoznam detských hercov a keďže tých nebolo veľa, tak som hral skoro vo všetkom, čo sa nakrúcalo. Hercom som sa teda nestal z vlastnej vôle a vlastného rozhodnutia. Mal som to síce rád, ale neskôr som si uvedomil, že ten spôsob herectva, ktorý sa u nás robil počas komunizmu, mi vôbec nevyhovuje. Viac ma lákal britský spôsob a irónia, ktorá bola počas socializmu tabu."

Neskôr teda nešiel na konzervatórium, ale na gymnázium. "Bol hlboký komunizmus a ja som všetko považoval za zbytočné a márne, no moji rodičia chceli, aby som šiel na gymnázium, tak som šiel. Potom zase moja mamka nástojila na tom, aby som šiel skúsiť prijímačky na DAMU, aby som nemal pocit, že som premárnil nejakú príležitosť. Odtiaľ ma vyrazili a bolo... Hral som ďalej vo filmoch, no nikdy som sa nesnažil urobiť veľkú kariéru. Vtedajšiu komunistickú spoločnosť som vnímal ako obrovskú psychiatrickú liečebňu, v ktorej vládnu chorí pacienti a všetko mi pripadalo márne. Bol som rád, že sa dokážem uživiť hraním a nemusím chodiť do továrne. Síce sa veľa zarobiť nedalo, ale aspoň som robil čosi, čo mi dávalo istú slobodu. V podstate som totiž nechodil do zamestnania, no nemusel som sa báť, že ma zavrú za príživníctvo."

Po nežnej revolúcii sa samozrejme tešil, že roky komunizmu sú preč. "Celý rok som denne stával nadšený, že je po všetkom. Potom som si nejako na to zvykol. Ale v podstate sa dá povedať, že som z toho šťastný dodnes." Po páde socializmu to chcel vyskúšať aj v podnikaní. "Na päť rokov som sa začiatkom 90-tych rokov úplne vzdal herectva. Najprv som robil daňového poradcu, potom som usporadúval veľtrhy. Pohltili ma však faktúry a zrazu som si uvedomil, že úspech sa v podnikaní meria iba tým, koľko ste zarobili a že čosi také, ako napätie pred tým, ako vyjdete na javisko, už asi nezažijem. Zacnelo sa mi po tom, tak som pre seba a kamarátov napísal divadelnú hru. Pred premiérou som si povedal, že je to pre mňa riadne kamikadze, lebo idem na javisko po piatich rokoch a ešte k tomu s vlastnou hrou. Skoro som zo stresu omdlel. Ale bol to úspech, k faktúram som sa už nevrátil a tú hru hráme dodnes."

Naposledy si ho diváci mohli pozrieť vo filme Gympl, kde si zahral manžela herečky Ivany Chýlkovej, svojej partnerky v súkromnom živote. "S Ivankou hrám veľmi rád, občas hráme aj doma. Určite nie však jeden druhému na nervy. Hehe. My sme naozaj šťastná dvojica. Doma nám vládne anarchia, pretože ani jeden z nás nie je ochotný kohokoľvek iného počúvať, takže občas máme problém sa zhodnúť. Inak sme však spokojné zoskupenie. Sú totiž oblasti, kde Ivanka uzná, že rozhodujem ja a naopak, sú veci, do ktorých sa Ivanke nemiešam. No a syn Jáchym? Ten má samozrejme iný prístup ku mne a iný k mame. Ku mne doslova nábožný, k mame vzdorovitý. Ale často jej hovorím, že za to si asi môže sama... Hehe."

J. Kraus má okrem syna Jáchyma ešte tri deti, všetky podstatne staršie. "Otec som stále rovnaký, no všetky deti sú iné. Na zlé treba byť ostrý, na dobré mierny. Ja som napríklad bol otrasné dieťa, stále ma bolo treba krotiť. Moja mamička raz poznamenala, že nechápe, ako ktosi, kto bol také zlé dieťa ako ja, môže mať takého poslušného syna, akým je Jáchym..."

Už menej poslušný bol vraj David, ktorého má J. Kraus s manželkou herečkou Janou Krausovou a s ktorým ako muzikantom spolupracuje vo svojej šou. "Keď som prišiel s nápadom, aby hral v Uvoľnite sa, prosím, všetci si vraveli ten sa na tom nabalí. A pritom dostáva chudák úplne smiešny honorár. Aj preto som si povedal, že v televízii ho už zneužívať nebudem, lebo by to odo mňa bolo doslova vydridušské. No na druhej strane, pri ňom viem, že si môžem dovoliť hovoriť mu do repertoáru. Iný muzikant by sa mi na to za tie peniaze hneď vykašľal."

Plánuje napísať sitcom

Čo sa týka plánov, J. Kraus by rád pre svojich kamarátov, kolegov z hry Nahniličko, napísal sitcom. "Okrem toho občas niečo napíšem. Keď mám voľno, tak si rád kamsi zaleziem, najprv pár dní nerobím nič a potom píšem. No a keď mám úplný veget, tak sa ´courám´ po internete ale aj po prírode. Sadnem si na záhrade a pozerám sa na zmeny počasia, čo mi občas príde oveľa zaujímavejšie ako nejaký film..."

Rád uteká na vidiek, kde je pokoj. "Občas potrebujem vypadnúť kamsi, kde nie je vôbec nikto. Lebo medzi ľuďmi už nedokážem byť anonymný. Stratu anonymity považujem za odmenu, ktorá má však aj svoje tienisté stránky. Je to úspech, že ma každý pozná a som na to pyšný a vážim si to. Uvedomujem si, že ľudia ma poznajú lepšie ako ja ich. Lebo herec je za postavu, ktorú hrá, spevák spieva piesne, ale ja hovorím o tom, čo si myslím. Ľudia vedia, čo všetko viem, čo neviem, aké mám názory. Som v podstate také dieťa republiky a ľudia ku mne prejavujú dôverný vzťah. Ale nepopieram, že občas potrebujem byť úplne sám. Vtedy jednoducho nemôžem vyjsť z domu. Lebo ak už raz vyjdem, musím rátať s tým, že ma každý pozná. Takže ak mi je nanič, musím zaliezť do ´jaskyne´, odpočinúť si a vyjsť až vtedy, keď mi je znovu dobre. Lebo k ľuďom všade okolo seba treba byť láskavý..."

Dátum narodenia: 15. August 1953

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Praha

Rodinný stav: žije s I. Chýlkovou, štyri deti

Relax: príroda

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári