náročné. Keďže umením žije aj jej manžel a syn, doma spolu tvoria veľmi kreatívnu bunku, v ktorej spolužitie nie je práve najľahšie, ale v každom prípade zaujímavé. Napriek tomu, že je známa svojimi veľkoplošnými tapisériami, ručné práce "nemusí". Po vytvorení ručne tkanej opony Fénix pre Štátne divadlo v Košiciach a cykle 11-tich veľkoplošných tapisérií Moira, považuje za svoj najväčší úspech svoj návrat k maľbe.

Medzi košickými výtvarníkmi ste pomerne ojedinelým zjavom. Nikdy ste v mužskej prevahe kolegov - výtvarníkov nepociťovali to, že musíte viac bojovať, viac sa presadzovať a snažiť? Že ste možno trošku znevýhodnená voči mužskej väčšine?

- Veruže, aj som to niekedy pocítila... Výtvarníčok, ktoré sa svojou prácou presadia, je v porovnaní s kolegami rozhodne menej. Myslím si, že to je dané poslaním ženy, ktorá má svoje prirodzené úlohy a povinnosti z toho vyplývajúce. A výtvarná práca si vyžaduje naozaj celého človeka, preto je ťažké mať aj rodinu, aj sa venovať umeniu. Naozaj som chcela veľa a netušila som, čo to všetko obnáša.

Takže až rokmi ste zistili, že je to viac ako náročné?

- Ako mladá som si myslela, že sa to dá, aj keď horko-ťažko, skĺbiť. Ale po rokoch musím povedať, že je to veľmi náročné. V ateliéri môžem robiť len sporadicky a nárazovo, nikdy sa nemôžem venovať práci úplne intenzívne. Naviac sme v rodine traja výtvarníci - vyhranení individualisti - a každý má svoj výtvarný program. Bez veľkej dávky porozumenia a humoru by sa to nedalo zvládnuť. Stále sa učíme...

Ako to u vás doma vyzerá? Viete sa vôbec rozprávať aj o niečom inom ako o tvorbe? Aj si vzájomne radíte, alebo ste už od toho celkom upustili?

- Už sa nedá radiť si, ale povedať svoj názor je prínosné. Niekedy stačí málo, aby sa tvorba posunula... Často sa dohovárame veľmi komicky v znakoch a v tak absurdných vetách, ktoré by určite ľudí rozosmiali, keby ich počuli. Traja výtvarníci, to je niečo desivé. To nie je život, ale šialenstvo. (Smiech.) Neustále termíny, neustála práca, boj o svoj čas a o to, kto bude zabezpečovať existenciu. Keďže sme podľahli sile tvorby, naučili sme sa žiť v uzavretej bunke, ktorá žije svojím vlastným svetom. Mne sa ale našťastie občas podarí uniknúť a nabrať energiu na cestách k dcére do Prahy, poteším sa, preberieme babské záležitosti, pozriem si výstavy a to ma vždy zachráni pred uhynutím....(Smiech).

Dcéra sa teda vymanila z umeleckého područia?

- Chvalabohu, tá nám viac-menej ušla, pretože tie stresy doma už nezvládala. Je skôr človek prírody, rada sa túla, cestuje a poznáva nových ľudí. Bola som s ňou na rôznych meditačných pobytoch, naposledy to boli jarné Mystériá žien v Skalke. Pri tom ja ožívam, naberám ženskú energiu, vrátim sa a tí moji introverti ma zase s láskou dusia. A ja tiež nelením...(Smiech.) Dcérka ale neušla pred literárnou múzou. Prepadla písaniu básní a našla si tak svoj okruh spriaznených duší.

Ako ste vnímali, keď ste pochopili, že aj syn sa vyberie cestou umenia? Keďže viete, čo to obnáša, nechceli ste mu to trošku aj vyhovoriť?

- Vyhovoriť nie, lebo vždy som bola zástancom toho, že človek sa má realizovať v tom, k čomu inklinuje. Keďže som ale vedela, ako ťažko sa dvaja výtvarníci predierajú, ako ťažko sme si roky rokúce zháňali všetko počnúc od ateliéru, nebola som tým veľmi nadšená. Syn od malička veľa kreslil, takže je výtvarník, je dobrý a nadaný. Tento rok sa napríklad zúčastňuje asi 20-tich medzinárodných výstav maľby a grafiky, takže by zamestnal aj menší tím ľudí. Samozrejme,že mu pomáhame, lebo tak náročný program sa ináč zvládnuť nedá. Manžel pri manažovaní termínov občas aj sám úspešne stíha oboslať grafické súťaže... Len ten náš byt máme rozmaľovaný už rok, na to už naozaj niet času a síl.

Zvažovali ste niekedy aj niečo iné, alebo ste boli odjakživa presvedčená, že budete výtvarníčkou?

- Možností bolo veľa, ale vždy zvíťazila výtvarná oblasť. Som Prešovčanka - Šarišanka po oteckovi, mamka sa narodila v Budapešti. Môj manžel mi raz písal môj životopis a začal tým, že: "Je Slovenka, má 8 životov a 64 národností..." Pol rodiny bola a je farárska, zvyšok učitelia, z ktorých väčšina podľahla divadelnelným múzam a stali sa vynikajúcimi hercami prevažne v Ukrajinskom divadle v Prešove. Slovo hovorené, spievané, vyjadrené hudbou, tancom, maľbou, bolo u nás pestované od malička. Balet, hra na klavír, spev, výtvarné krúžky, divadlo... Na Slovenskej ulici som po večeroch učila dievčatá baletné pozície, hrali sme vo dvore za oponou z deky divadlo, mamke som brala divadelné farbičky... Odjakživa som teda k umeniu bola veľmi blízko.

Netúžili ste sa teda radšej stať herečkou?

- No najprv som chcela byť jednoznačne predavačkou.(Smiech.) Konkrétne kvetín. Ale asi v 3. triede som sa od strýka dozvedela o Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a brala som za úplne samozrejmé, že tam pôjdem študovať. Vždy som mala veľké šťastie na ľudí, ktorí zbadali, že mám pre umenie nejaké vlohy a podporovali ma. Mohla som študovať scénografiu, alebo byť herečkou, či speváčkou, ak by som prijala iné životné výzvy... Pre mňa to ale vôbec neprichádzalo do úvahy, lebo som bola otrasná trémistka a dodnes som "štolverk" pred fotoaparátom. Maľovať a kresliť som ale chcela vždy.

Čo spôsobilo, že ste sa na vysokej škole okrem maľby dali aj netradične na cestu gobelínu? Vždy ste mali vzťah k remeslám a ručným prácam?

- Dostala som sa na oddelenie monumentálnej maľby a gobelínu k profesorovi Petrovi Matejkovi. Viedol ho s veľkým rozhľadom a veľkoryso a mali sme výbornú spoluprácu s Moravskou gobelínovou manufaktúrou vo Valašskom Meziřičí. Žiaľ, my už dnes žiadnu gobelínku nemáme, čo je veľká škoda. Pán profesor nás viedol k veľkým formátom a láska k veľkým plochám vo mne ostala. Ručné práce ale nie sú mojou parketou.

Naozaj? To by asi nik nepovedal...

- Mamička bola veľký estét, milovala umenie, bola veľmi nadaná a tvorivá žena. Krásne šila, maľovala, aj na textil. Pamätám si úžasný vinič namaľovaný na pokrývke oltára v cerkvi v Pakostove, ktorý urobila pre otecka, grekokatolíckeho farára. Podporovala môj výtvarný talent a neviedla ma veľmi k vareniu a šitiu, aby som sa nestala "otrokom v domácnosti"... A napokon ani veľmi nestihla, lebo od 14-ich rokov som študovala v Bratislave. Varenie som dobehla, ale to šitie mi doteraz chýba, lebo ani nohavice si poriadne neviem podhnúť. Márna však bola jej snaha, že sa budem venovať len čisto umeniu a krásnym veciam. Život je ale aj tak taký fascinujúci, že niet čo ľutovať a som rada, že sa mi podarilo realizovať sa v mojej práci aj v danej miere.

Vaše meno asi najviac rezonuje v súvislosti s oponou, ktorú ste robili pre Štátne divadlo v Košiciach. Aké spomienky sa vám pri myšlienkach na to vybavujú?

- Pri tejto úlohe sa moje výtvarné štúdiá zúročili. Keď som súťaž vyhrala, bolo to úžasné. Takéto veci sa stávajú raz za život. S veľkou radosťou som sa vtedy vrátila medzi "svojich" ľudí do gobelínky. Bola to krásna práca, ktorá neskôr pokračovala v cykle veľkoplošných ručne tkaných a viazaných tapisérií s názvom Moira.

Prečo ste pri tomto cykle zvolili inšpiráciu gréckymi dejinami?

- Na Strednej škole umeleckého priamyslu v Bratislave sme mali vynikajúceho profesora dejín pána profesora J. Brimicha, ktorý ma veľmi ovplyvnil. Zaujímavo nám rozprával o gréckej kultúre, o antickom učení kalokagathie - rovnomernej snahe tela i duše o harmóniu, čo mi ako motto ostalo navždy. Mimochodom, v triede sedel aj môj bývalý spolužiak František Blažo.

Na čom momentálne pracujete?

- Posledné tri roky som tvorila menej kvôli rodinným problémom. Pripravovala som katalóg k výstave DNA Obrazy / Tapisérie, ktorú som mala vlani v septembri vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Po rokoch textilnej práce som sa prezentovala svojou tvorbou v maľbe. Po výstave som mala zdravotnú pauzu a teraz ma povzbudila možnosť otvoriť výstavu DNA v Dome umenia Národného osvetového centra v Bratislave.

* * *

Profil:

n Katarína Tekeľová-Blažová (1945) je rodáčka z Prešova

n Je absolventkou Oddelenia voľnej maľby a gobelínu na bratislavskej VŠVU

n Od roku 1978 mala viacero samostatných výstav na Slovensku i v zahraničí

n Jej tvorba zaujala osobitým zmyslom pre svet symbolov a znakov, je v nej príznačná snaha o definovanie osudovo a častokrát bolestne neseného vlastného ženstva, ako aj jednota vášne a pokory, vzbury a odovzdania, bezmocnosti i nádeje, lásky i nelásky

n Jej manželom je známy košický výtvarník František Blažo, s ktorým má syna, talentovaného mladého výtvarného umelca Marka Blaža.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári