Vianoc. Na to, aby sa mohla okúpať v Jadrane, sa poskladali členovia jej rodiny, syn a niečo doložila aj ona. Napokon jej veľmi málo "chýbalo" k tomu, aby v nedeľu ráno úplne vykrvácala po tom, čo podľa vyjadrení chorvátskych lekárov ostrý predmet len o dva milimetre minul jej krčnú tepnu. Takisto spomienka na druhého vodiča autobusu, za ktorého sedadlom sedeli spolu s jej známou a ktorého odtrhnutú nohu zazrela pri sebe po svojom "odhodení" z vozidla, ju bude ešte asi dlho mátať...
GOSPIČ. "Ocitla som sa pri ňom, bola tam noha bez chodidla, zostal z nej taký kýpeť. On kričal, strašne reval od bolesti. Kričal, dostaňte ma z toho, lebo bol zamotaný v plote pri tej ceste. Vtedy som sa ani nezľakla, v takom šoku som bola. Prišli záchranári, nadvihli ten plot a vykotúľali ho z neho. Neviem, čo s ním je, či žije alebo zomrel ako ďalší jeho kolega, čo šoféroval autobus. Väčšinou sme na ten zájazd mali ísť takí, čo sa poznáme a chodili sme cvičiť s Věrkou Medveďovou. Tá tento zájazd už roky rokúce organizovala, je to naozaj strašný pocit, keď teraz viem, že už nie je medzi nami. My sme ju všetci mali veľmi radi," tisli sa včera slzy do očí 59-ročnej Košičanke Anne Lechanovej, ktorá bola spolu s ďalšími štyrmi účastníkmi hospitalizovaná v gospičskej nemocnici.
Tá sa nám priznala, že odteraz bude 7. september oslavovať ako svoje druhé narodeniny. Pochválila aj personál nemocnice, že sa o nich veľmi dobre starajú. To, kedy ju a ďalšie zranené Košičanky prevezú späť, si netrúfla odhadnúť.
Chvíle pred tragédiou
"Predtým sme stáli na nejakej pumpe, cesta bola dovtedy veľmi príjemná. Mala som pocit, že naozaj sa išlo v pohode. Rýchlosť sa neodvažujem povedať, lebo v tom čase som driemala. Najhoršie dopadli tí, ktorí sedeli na pravej strane autobusu. Niektorí spolucestujúci si myslia, že náš autobus dostal defekt a potom sme zišli z cesty. Ale potvrdiť to neviem, registrovala som len, ako som sa zrazu ocitla na kope tiel a všade naokolo bolo počuť výkriky a vzdychy. Ja som bola pri obrovskom množstve skla, krvácala som a potom k nám už začali chodiť sanitky. Vedela som síce, čo sa deje, ale vôbec nič som si neuvedomovala. Až teraz, keď sa ma na to pýtate, cítim strach a ďalšie nepríjemné emócie... Kto to nezažil na vlastnej koži, sa asi ťažko vžije do podobných pocitov. Videla som okolo seba plno skla, doslova som sa v ňom vyváľala a ešte aj teraz mám zopár kúskov na hlave. To, že neviem držať hlavu a ani sa postaviť, mám modriny a rozrezaný krk, je nič, hlavne, že žijem, lebo už som tu podľa lekárov nemusela byť... Dúfala som, že zažijem inú dovolenku. Milujem hory, tam som najradšej. Teraz som sa nechala prehovoriť a vidíte, ako to dopadlo. Autobusom už v živote nikam na dovolenku nepôjdem. Budem mať obavu aj sadnúť si do MHD, ale po meste môžem chodiť len takto, tak neviem."
Videla zakrvavené telá, bola v šoku
Ďalšia Košičanka, Darina K., nevylučuje, že mohlo ísť aj o technickú poruchu autobusu. Na nič sa však nepamätala, keďže náraz ju spolu so sestrou vymrštil cez okno autobusu.
Päťdesiatštyriročná predavačka obuvi v Marta Bartáková sa najviac obávala, že kvôli početným zraneniam a zlomeninám už nebude môcť chodiť do roboty. "Neviem, čo so mnou bude. Mám fyzicky dosť náročnú prácu. Dúfam, že moje zranenia nezanechajú nejaké trvalejšie následky. Kde si teraz vo svojom veku nájdem inú prácu?" povzdychla si a pokračovala: "V Chorvátsku som už tohto roku bola ešte v júni na rovnakom zájazde s pani Medveďovou. Mne sa podobné pohybové aktivity veľmi páčia, pravidelne som chodila na tieto zájazdy a v Chorvátsku som bola možno dokopy už dvanásťkrát. Poznala som dosť ľudí zo zájazdu, je tu vždy dobrý kolektív, tak som rada opäť išla. Žiaľ, k moru sme sa nedostali, chýbalo nám k nemu asi 150 kilometrov... Som rada, že sa o nás Chorváti aj napriek menšej jazykovej bariére starajú v rámci svojich schopností a možností."
M. Bartáková sedela v autobuse pri okne na ľavej strane. Spala, a tak si pamätá len to, že sa po náraze ocitla ležiac na ďalších dvoch ženách. "Na jednu vedľa nás spadol môj snach, ktorý má 110 kíl, tej rozpučilo panvovú kosť, ale našťastie všetci spomínaní sme zostali nažive. Ja mám len polámané rebrá, zlomenú kľúčnu kosť a dosť zle sa mi hýbe, ale som tu. Z tých, čo sedeli vpradu v autobuse a náraz ich odhodil k betónovému stĺpu, väčšina už, žiaľ, nežije. Videla som zakrvavené telá, bola som v šoku, dívala som sa do neurčita. Zdalo sa mi, že som zahliadla nejakých ľudí, ako telefonujú a asi za 10 minút prišli záchranári a sanitky. Potom som začala aj ja kričať, aby ma z toho vraku autobusu dostali. Počula som aj hlasy pricviknutých ľudí, aby ich odtiaľ vyslobodili. Musím sa poďakovať dvom mužom z nášho autobusu, Jankovi a ešte jednému pánovi. Ten ma vyslobodil cez rozbité okno, jeho synovia zas upokojovali jednu našu známu, ktorá asi mala hysterický záchvat a strašne plakala, keď sa dozvedela, že naša cvičiteľka Věrka je mŕtva... Neviem, ja asi ani do autobusu tak skoro nenasadnem. Čas hojí všetky rany, postupne sa s tým musím aj vyrovnať."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
