odletovej dráhe stojí lietadlo v slovenských farbách. V malej letiskovej hale sa 26 otrasených pasažierov, kvôli ktorým priletelo, pripravuje na odlet späť do Košíc. Uprostred, pri letiskovom bare s pracovníkom chorvátskeho Integrovaného záchranného systému diskutuje muž v bielom plášti s unaveným, ale prívetivým výrazom. Je to lekár, ktorý mal v osudnú hodinu pohotovosť v nemocnici v Gospići, blízko miesta nehody košického autobusu. Obetiam nehody na mieste ako prvý poskytoval prvú pomoc. Chorvátsky chirurg Bojan Glažar vždy, keď hovorí o tom, ako po štyri dlhé hodiny zachraňoval slovenské životy, rozjasní sa mu tvár.
O koľkej hodine ste prišli ráno na miesto nešťastia?
- Zavolali nás niečo po šiestej. Hneď sme nastúpili do auta a strašne rýchlo sa hnali na miesto. Ten pohľad bol strašný. Autobus rozbitý, ľudia vo vnútri, plakali, boli vyľakaní, bolo to strašné nešťastie v pravom slova zmysle... Okamžite sme začali pomáhať. Ľudia začali vychádzať von cez okná, ktoré boli rozbité. Im sme mohli ľahko poskytnúť zdravotnícku pomoc. Ale bolo tam mnoho ľudí, ktorí boli vkliesnení medzi sedadlami. Im sme nemohli poskytnúť prvú pomoc, ale museli sme počkať na požiarnikov.
Dokedy ste na mieste nehody zostali?
- Až do konca, až pokým nezobrali všetkých. Hovorím o živých ľuďoch. Tým, ktorí zomreli, sme už nemohli pomôcť.
Ako dlho ste boli na mieste nehody?
Veľmi dlho. Od šiestej približne do desiatej.
Našli ste na mieste 11 mŕtvych ľudí?
- Áno. Boli tam aj ľudia, ktorí boli pod autobusom, ktorým sa už naozaj nedalo nijako pomôcť. Šofér, myslím, zomrel neskôr, v nemocnici. Bolo to strašné pre tých, ktorým sa to stalo, aj pre nás, ktorí sme sa dívali.
Spomínate si na nejaké podobné nešťastie v oblasti, kde žijete?
- Na také si nepamätám. Ja som prešiel vlasteneckou vojnou (v rokoch 1991-1995 pozn. red.), som veteránom. Keď na nás padali granáty, nebolo to také strašné ako to, čo som videl teraz ráno. Mám dvadsať rokov praxe a videl som už veľa, veľa hrozného.
Nešťastím je to aj preto, že sa to stalo práve na konci sezóny. To by nikto nebol čakal.
- A vidíte, stalo sa. Mne je zvlášť ľúto, že sa to stalo práve Slovákom. Slováci sú náš spriatelený národ. Chorváti a Slováci si vždy dobre rozumeli, ešte keď sme boli v iných štátoch. My v Juhoslávii a vy v Československu. My sme k vám chodili na lyžovanie a vy k nám na more. Je mi naozaj ľúto, že sa to stalo nášmu spriatelenému slovenskému národu. To tam prosím určite napíšte. Zostali sme tam, kým bolo treba pomáhať. Keďže som nebol schopný poskytnúť zdravotnú pomoc ľudom, ktorí umreli, a keďže išli do Vodíc a do cieľa cesty nedorazili, ja, ako humanista, lekár a športovec, by som chcel zrealizovať v spolupráci s vaším veľvyslanectvom ešte tento mesiac jeden symbolický maratón. Už som o tom hovoril s vaším veľvyslancom. Pretože sa vaším spoluobčanom nepodarilo doraziť do Vodíc, chcel by som absolvovať na ich počesť maratón v plávaní z jedného ostrova do Vodíc a vyslať tak duchovné posolstvo, správu Slovákom, ktorí, bohužiaľ, zomreli.
Celé Slovensko je vám istotne vďačné za záchranu tých, čo prežili.
- Spravil som to rád, zo srdca a z duše. Ja som lekárom, pretože chcem pomáhať ľuďom. A tou druhou časťou som športovec. Ja nikdy neplávam len tak pre nič za nič. Ak sa do toho zapoja veľvyslanci, váš v Chorvátsku a náš na Slovensku, bude to určite jeden veľký spoločný chorvátsko-slovenský projekt priateľstva.
Aký je váš názor na reakcie slovenskej a chorvátskej vlády na nešťastie?
- Nemôžem hodnotiť slovenskú vládu. My na našej strane sme spravili maximum možného. Zorganizovali sme veľké koncentrované úsilie chorvátskej polície, služby 112 (chorvátsky Integrovaný záchranný systém pozn. red.), cestárov (pracovníkov Chorvátskej dialničnej spoločnosti pozn. red.), požiarnikov a sanitiek. Tak sme všetci spojili sily, aby sme pomohli postihnutým. Myslím, že sme všetci podali veľký výkon.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
