diváci odchádzali omráčení silou spracovania príbehu, režisér V. Marhoul sa netajil tým, že očakáva reakcie pripomínajúce šok, hĺbavosť a zdesenie nad krutosťou. Jeho zámerom nebolo vojnu idealizovať, ako jej súčasť vykreslil antisemitizmus, krádeže, slabošstvo i obrovský strach. Na snímke, ktorá stála 101 miliónov slovenských korún, pracoval takmer päť rokov.

K práci na filme Tobruk vás inšpirovala novela Stephena Cranea Červený odznak odvahy. Čím vás oslovila?

- Zaujala ma najmä tým, že je napísaná neuveriteľne otvorene a povedal by som, že aj úplne bez akéhokoľvek pátosu. Musím povedať, že som v živote nič podobné nečítal a pocit, ktorý sa z tejto knihy vo mne zrodil, bol natoľko silný, že som sa mu nemohol ubrániť. Od Cranea som neskôr prečítal ešte niekoľko vecí a je to jeden z najlepších autorov, akých som vôbec v živote čítal.

Takže už je to teraz váš obľúbenec...

- Zaradil som ho medzi mnoho ďalších. Napríklad milujem knižky od Ernesta Hemingwaya, ale aj Balzacove diela sú skvelé. Stendhalovu Kartúzu parmskú považujem za jeden z najlepších románov, čo bol vôbec kedy napísaný. Už vo svojom veku čítam máločo nové. Mám na to málo času a nechcem riskovať, tak sa väčšinou len vraciam k tomu, čo ma v minulosti zaujalo.

Vraj ste päť mesiacov museli vybavovať povolenia na prevoz zbraní...

- Najviac mi dali zabrať problémy technického charakteru. Keď nám napríklad v Portugalsku z ničoho nič vyložili námorné kontajnery s technikou, ktoré sme viezli z Hamburgu cez La Manche a cez Gibraltar. V takýchto chvíľach sa naštvete, ale určite to nie je o tom, že by ste to chceli vzdať. To skôr, keď

dokončujete film a ste v strižni štyri mesiace. Niekedy je to už ozaj strašná nuda a vtedy vás napadá, že by asi bolo oveľa lepšie sedieť niekde inde.

Keď človek natáča takýto ťažký príbeh o neľahkých ľudských osudoch, určite trošku aj prehodnocuje. Začali ste sa pozerať na svet inými očami?

- Ja som to takto cítil už dlhšie, ale naozaj si človek tento pocit v sebe len posilňuje. Nedá sa, aby vás nepoznačilo to, keď sa stretávate s veteránmi. Samotný scenár som písal asi tri roky, študoval som množstvo originálnych zápisníkov, denníkov i materiálov vo vojenskom archíve. Všetko ma nejakým spôsobom ovplyvňovalo, usmerňovalo a inšpirovalo. Je ale pravda, že samotný príbeh sám osebe je fiktívny, z literárnej predlohy čerpá len ducha, princíp a myšlienku. Čiastočne som spomienky veteránov aplikoval, ale nikdy nie úplne tak, ako sa naozaj stali.

Vaším zámerom nebolo vytvoriť dokument. Ste pripravený na to, že trošku možno budú historici zabŕdať?

- Pripravený som a mám na to jednu jedinú odpoveď. Nie som dokumentarista. Natáčam celovečerné filmy a tie predsa nemôžu byť zrkadlom skutočnosti, ide o tvorivú výpoveď. Ale musím skonštatovať, že historici ma vlastne veľmi netrápia.

Kvôli rôznym problémom ste natáčali v Tunisku. Spokojný?

- Vrcholne. Produkcia napočítala, že len v rámci obhliadok sme precestovali 12 700 kilometrov. Prešli sme si Líbyu, Egypt, Síriu, Maroko i Tunisko. Ako to vždy býva, človek si najprv musí veľa vytrpieť, aby potom skutočne našiel to, po čom túži. Prostredie je to na 99 percent zhodné.

Vy sám ste zažili zaujímavé veci. Vraj vám skoro pri nohe vybuchol granát...

- V Líbyi ma naozaj jeden miestny arabský chlapec skoro vyhodil do povetria. Originálny priestor pôvodnej línie je totiž ešte aj dnes zamínovaný, čo bol napokon aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sme tam nemohli točiť. Keď bolo teplo, spali sme pod širákom. Na jeseň sa už v púšti nočné teploty pohybovali okolo nuly. Pre hercov bolo podmienkou vydržať všetky takéto príkoria, ja som totiž nechcel, aby bývali v hoteli, či sa nejako dotýkali civilizácie, lebo by to filmu uškodilo. Práve preto museli žiť ako vojaci.

Ste vy duchom dobrodruh?

- Som dobrodruh. Veľa ľudí to o mne povedalo, a tak som uznal, že to asi je pravda.

Do filmu ste si náročky vyberali neznámych hercov. Prečo?

- Myslím, že by filmu uškodilo, keby tam hrali hviezdy. Hľadal som hercov, ktorí nie sú známi zo žiadnych televíznych seriálov, ale ktorí musia trpieť totálnym talentom. V Nitre som stretol Martina Nahálku, ktorý je podľa mňa jedným z najlepších súčasných slovenských hercov. Na VŠMU som objavil Matúša Krátkeho a v Prahe Andreja Poláka. V Martine Mareka Geišberga a musím povedať, že ma úplne fascinoval. Rolu síce kvôli zaneprázdnenosti odmietol, no je to naozaj úžasný herec. Ja mám vôbec veľmi rád slovenské divadlo a myslím si, že je v mnohých ohľadoch oveľa lepšie ako české. Tu herci hrajú pekne civilne, nemajú v sebe pátos.

Pred samotným natáčaním ste podľa vzoru Spielberga, Eastwooda a Stonea urobili pre hercov vo Vyškově vojenské sústredenie s bojovými podmienkami...

- Vedel som, že keďže z hercov nikto nebol na vojne a neslúžil v armáde, musia si prejsť nejakým vojenským výcvikom. Za desať dní sa dostali akoby úplne na totálne dno svojich fyzických a psychických síl. Dostali ich do rúk inštruktori, ktorí cvičia napríklad aj špeciálne bojové jednotky do Afganistanu. Dali im tak strašne zabrať, že pomaly nevedeli ani to, ako sa volajú. Za štyri dni naspali ledva dvanásť hodín, čo je úplne šialené. Jeden herec to vzdal, ale nechcem ho menovať. Vyčítať mu to nemôžem, ani nechcem. Každý z nás má niekde svoj strop a ten hlavou jednoducho neprerazí.

Tobruk stál vraj trikrát viac ako priemerný český film. Koľko?

- V slovenských korunách 101 miliónov. Je to drahý film. V Tunisku sme točili 52 dní, osem dní v pražských alteliéroch a jeden v exteriéri na Slapskej priehrade.

Váš prvý film bol úplne iného charakteru, tento je vojnový. Nosíte v hlave ďalší opäť z iného súdka?

- Nosím, ale zatiaľ nemôžem prezradiť. Trošku aj z poverčivosti. Nebude to však komédia. Musím na to kúpiť práva a zatiaľ som sa nedopátral, kto ich vlastne vlastní. Najmä si však po Tobruku musím oddýchnuť a otrepať sa. Predsa len to bolo päť rokov tvrdej práce.

* * *

O filme:

n Vojnová dráma Tobruk vznikla na základe literárnej predlohy Stephena Cranea Červený odznak odvahy.

n Dej príbehu približuje príslušníkov Československého pešieho práporu 11 - Východného, ktorí po boku Britov, Austrálčanov, Poliakov a Juhoafričanov bránili na jeseň v roku 1941 pred nemeckými a talianskymi jednotkami strategický prístav Tobruk v severnej Líbyi.

n Film je venovaný českým a slovenským veteránom a domácemu odboju.

n Kameramanom je Vladimír Smutný, hlavnú rolu stvárnil Jan Meduna.

* * *

Povedali o natáčaní:

Herec Petr Lněnička - "Počas výcviku mal minimálne raz každý takú krízu, že s tým chcel praštiť. Spätne na to síce spomíname radi, ale naozaj sme si počas tých desiatich dní siahali až na dno. Nech to znie ako akékoľvek klišé, ale bolo to tak. Jedným z dôvodov, prečo som tam chcel hrať a prijal to, bola najmä hlboká úcta k ľuďom, ktorí to naozaj zažili."

Herec Jan Meduna - "Každý v rámci práce na filme sám seba v niečom prekonal. Uvedomoval som si, že v takýchto podmienkach sa človek naozaj riadi iba základnými inštinktami. Všetky malichernosti púšťa z hlavy, tú má teda úplne čistú, ale telo beží v úplne iných reláciách. Ste stále našponovaný, nervy máte napnuté, čo v pokľudnom živote nemáme šancu zažiť. Pripomienky druhej svetovej vojny by sa mali stále aktualizovať, pretože sú to rany, ktoré by nemali zarastať. Musia sa stále škrabať, aby z nich stále tiekol hnis a aby si tak človek uvedomoval, že má byť vďačný za to, čo teraz má."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári