diváka. V Divadle Maškrta sú sami sebe pánmi, režisérmi, hercami, autormi scenárov, hudby i scény. A hoci na budúci rok ich divadelné dieťa oslávi 15-tiny, museli sa zžiť s tým, že naozaj platí ono povestné "doma nikto nie je prorokom". Na východnom Slovensku, ktoré je ich domovom, ich totiž divák nemá možnosť vidieť príliš často. My sme sa s bábkohercami, manželmi Jankou a Tomášom Šebovcami, stretli pred ich predvčerajším predstavením v rámci Festivalu divadiel strednej Európy.

Átrium klub, kde hrávate raz štvrťročne pre školy a škôlky, sú takmer jedinou možnosťou vidieť vás hrať v Košiciach. Nemrzí vás to?

Tomáš: Na začiatku sme z toho boli riadne "nabúraní" z toho, že hráme na celom Slovensku i v Európe, len nie doma, ale dnes nás to už nebolí. Za tie roky už máme svoje za sebou, na konte niekoľko cien z medzinárodných festivalov, dostalo sa nám odozvy aj od odbornej verejnosti, a čo je najdôležitejšie, my sami sme sa našli.

V čom?

Janka: Predovšetkým v dramaturgii. Že si naše divadlo robíme, ako sme chceli výtvarne, muzikálne a jeho špecifikom je, že nerobíme tzv. zakryté vodenie, ale bábka je naším partnerom. Navyše, sami si vyberáme témy, ktoré spracúvame. Nemusíme hrať žiadne povinné Popolušky, či mackov s uškami.

Vlastnú scénu ste vytvorili hneď po vysokej škole. Prečo ste ani len nevyskúšali pôsobiť v kamennom divadle?

J: Tomáš končil VŠMU o rok neskôr ako ja, takže keď som promovala, povedali sme si, že ho chvíľu počkám v Bratislave. A čas čakania som si vyplnila predstavením, ktoré sme si sami spravili. Veľmi nám to "zachutilo", a keďže aj odozva bola skvelá, povedali sme si, že skúsime urobiť ešte jedno. No a už sme od toho nikdy neodišli.

Tvoríte všetky predstavenia od piky teda počnúc textom, končiac stvárnením - výhradne sami?

J: Áno, všetko si robíme sami. Ja hry píšem, píšem aj texty piesní, hudbu robíme s Tomášom spoločne a Tomáš je zas autor scény a bábok. Aj toto začalo vlastne úplne nenápadne tým, že sme po škole nemali peniaze na zaplatenie scénografa a režiséra k nášmu predstaveniu, tak sme si to skúsili urobiť sami.

T: Navyše, Janka sa tak rozbehla v písaní, že už píše aj na telo nášmu 9-ročnému synovi Šimonovi, ktorý s jej textami vyhral už druhýkrát za sebou celoslovenský Hviezdoslavov Kubín.

A Šimon ešte v predstaveniach neúčinkuje?

J: Nie, pretože má povinnú školskú dochádzku. Ale vždy, keď sa to dá, ho s radosťou so sebou na zájazdy vozíme a on sa rád aktívne zapája do všetkého, čo náš pracovný život obnáša. Je schopný zbaliť nám kulisy a tiež nám pripomienkuje predstavenia.

Vy dvaja sa navzájom kritizujete?

T: U nás sa veľmi o kritike hovoriť nedá, pretože my nepôsobíme v divadle, kde sa zbehne na projekte niekoľko hercov, ktorí sú len odbehnutí od iných projektov. Toto je naše divadelné dieťa a máme rovnaký záujem, aby to fungovalo. Takže sa pripomienkujeme, ale nekritizujeme.

J: My medzi sebou predovšetkým nesúperíme, nesnažíme sa byť lepší na úkor toho druhého. Jediné, o čo sa snažíme, je vytiahnuť zo svojho partnera jeho maximum.

Prečo tak veľa vyštudovaných bábkohercov od bábkariny odchádza? Dal by sa vymenovať celý rad činohercov a moderátorov, ktorí pôvodne vyštudovali bábkoherectvo.

J: Pretože mnohí ju šli študovať len ako z núdze cnosť, pretože sa nedostali na herectvo. A možno potrebujú byť slobodnejší, mať širší priestor na realizáciu sa. Ja si však myslím, že bábkoherectvo patrí k vrcholom interpretačného umenia. Samozrejme, ak sa robí dobre. Je totiž nesmierne výtvarné, ponúka možnosti využiť množstvo efektov či už výtvarných, svetelných, hudobných. Ak sa to spraví dobre, môže to byť dokonalá koláž.

T: To, či pri bábkarine niekto ostane, je aj otázka príležitostí. Lebo ak sa dostanete do súboru, kde naštudujete 3 predstavenia a vo všetkých stojíte za paravánom a kmásate maňuškou, je pochopiteľné, že sa v tom nemôžete realizovať a byť šťastný. To by nebavilo ani mňa. A je tiež fakt, že v kontexte rôznych umeleckých disciplín je bábkoherectvo stále v pozícii outsidera, lebo je to "iba" pre deti a niekto s tým nemá chuť bojovať.

Sú predsa i divadlá a herci, ktorí robia bábkové predstavenia aj pre dospelých. To vás neláka?

J: Nikdy sme o tom ani neuvažovali. Je tak veľa tém pre deti, ktoré neboli spracované, alebo boli spracované inak, ako ich vidíme my, že máme ešte široký priestor na realizáciu sa.

Prečo vo svojej tvorbe nesiahnete po nejakej klasickej rozprávke, ale všetky predstavenia si píšete výhradne sami?

T: Obaja sme v zásade veľmi nekonformní ľudia. Aj v bežnom živote sme spokojní len s veľmi málo vecami. Vojdeme do reštaurácie a skoro nič nám tam nie je dobré. (Smiech) Tak sme si povedali: "spravme si to podľa seba, vytvorme si vlastnú poetiku."

Čo máte na bábkoherectve najradšej?

J: Najviac nás láka technika oživovania predmetov. To sa nám zdá, že je základné čaro bábkoherectva. Že dáždnik je chvíľu dáždnikom, vzápätí je kolotočom, čarovnou flautou i roztočeným slnkom. Dieťa má fantáziu, netrpí predsudkami a našou zásadou je, že čo prinesieme na javisko, si musí aspoň 5x zahrať. (Smiech)

Ak má niekto rodinné divadlo, nie je len hercom, alebo scenáristom, ale aj šoférom, manažérom, kuchárom. Musíte sa skrátka starať o všetko, čo s divadlom súvisí. Nefrustruje vás to niekedy? Že musíte kvantum energie vynakladať na neumelecké činnosti?

T: Tak to ste trafili klinec po hlavičke! Keby ste vedeli, aké boje zvádzame o to, kto bude z nás dvoch ten, kto nás bude predávať. Všetky ostatné práce si s radosťou podelíme, ale predávať sám seba, to je utrpenie. Máme už síce svoje meno, ocenenia. Ale stačí, aby sa v niektorom kultúrnom dome vymenil referent a začíname od nuly.

Čo vás teda drží pri rodinnom divadle?

J: Bude to znieť gýčovo, ale radosť z vydareného predstavenia. Ak za nami niekto po predstavení príde a poďakuje za zážitok, je to úžasný pocit.

Musia byť bábkoherci stále tak trošku dieťaťom?

J: Nemusia.

T: Je to taký istý omyl, ako keď si niekto myslí a tvrdí, že detský divák je vďačný.

J: Nech sa na nás nikto neurazí, ale kto povie, že detský divák je vďačný, klame. Detský divák je nekompromisný, nič neodpustí. Predstavenie sa mu môže aj páčiť, ale stačí, že sedí v 10-tom rade, zle vidí, pani učiteľka mu zabudla vyzliecť hrubý sveter, je mu teplo, a tak bude vyrušovať. Napriek tomu by sme ho za nič na svete nemenili. (Úsmev)

* * *

Profily:

Jana Šebová

n vyštudovala VŠMU katedru bábkoherectva

n je herečkou, autorkou scenárov, spolurežisérkou, krajčírkou, manažérkou, garderobiérkou i ekonómkou Divadla Maškrta

n s manželom Tomášom má syna Šimona

Tomáš Šebo

n po Strednej škole umeleckého priemyslu (odbor keramika a porcelán) vyštudoval katedru bábkoherectva na VŠMU

n je hercom a spolurežisérom v Divadle Maškrta, pre ktoré zároveň navrhuje a realizuje scény a bábky

n s manželkou Jankou sa teší z viacerých medzinárodných ocenení (napr. z ceny Grand Prix z Medzinárodného festivalu bábkových divadiel krajín EU)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári