Kto pretiahol večierku, musel hrať

na druhý deň bez striedania

S tou myšlienkou sa pohrávali už dávnejšie. Ale vždy ich brzdila diaľka a financie. Raz bol svetový šampionát basketbalových veteránov na opačnej strane zemegule, v juhoafrickom Kapskom meste, potom kdesi v karibskom Portoriku. A to by veru nebol lacný špás. Padol aj európsky šampionát v Helsinkách, pred dvoma rokmi. Vraj boli naň ešte primladí...

Desať hráčov, ako vyžadujú propozície FIMBA (Medzinárodná federácia maxibasketbalu), aby ste mohli na turnaji veteránov štartovať, dali dokopy až tohto roku, pred majstrovstvami Európy v talianskom Pesare. Bol to nečakane tvrdý oriešok, lebo chlapov súcich pre vekovú kategóriu nad 55 rokov, do ktorej sa Košičania prihlásili, veľa po ruke nebolo. "A to nám zo zostavy dva týždne pred odchodom vypadol ešte aj Faith, ktorého zrazilo auto," vraví Jozef Rešetár, jedna z kľúčových postáv nášho tímu. "Našťastie, nič vážne sa mu nestalo, akurát prišiel o pozvánku do reprezentácie... Aby sme však boli desiati, išiel s nami aj Miščík z Rožňavy, napriek tomu, že si päť dní pred cestou do Talianska zlomil kľúčnu kosť. Jednoducho, nechcel nás nechať v štichu."

Okrem nehrajúceho Rožňavčana tak robili dobré meno slovenskému basketbalu pod talianskymi košmi iba Košičania. "Napriek tomu, že je to oficiálne podujatie národných tímov, my sme reprezentovali pod hlavičkou Košice. Slovenská basketbalová asociácia totiž nie je ešte v organizácii FIMBA registrovaná," vysvetľuje ďalší člen tímu Jiří Tichopád. "Prihlásiť sa mohol ktokoľvek, ale záujemcov zrejme odrádzala výška štartovného. Každý tím musel zaplatiť tisíc šesťsto eur, a uhradiť si aj ubytovanie," dopĺňa ho kouč družstva Jaromil Čop. "Chlapci si to väčšinou hradili sami, ale veľmi nám pomohlo aj mesto, respektíve niektoré mestské časti."

Fíni si mysleli,

že sa "ožerú"

Začnime výsledkom, lebo šieste miesto v Európe nie je na zahodenie. "Veď je to najväčší úspech slovenského mužského basketbalu v A-kategórii majstrovstiev Európy..." tvrdí s plnou vážnosťou Jozef Rešetár. Aj keď ho treba brať s určitou rezervou, pretože v kategórii nad 55 rokov štartovalo iba 11 družstiev, a opojný pocit z historického úspechu sa dostavil po jedinom turnajovom víťazstve - nad "mladíkmi" z krajiny tisícich jazier, hráčmi Fínska.

Treba však povedať, že statoční Košičania nepustili do gatí ani zoči-voči takým podkošovým velikánom minulosti, ako sú Česi Brabenec, Nečas, Klimeš či Kantůrek. "Vzdorovali sme im naozaj dlho, aj keď sme napokon prehrali o tridsaťsedem bodov. Aj preto, že sme sa viac sústredili na nasledujúci zápas s Fínmi," tvrdí J. Tichopád.

Hráči "Suomi", jedného zo zakladajúcich členov FIMBA, tiež vsadili na to, že by im neznámy nováčik európskeho šampionátu nemal skomplikovať cestu do ďalšej fázy turnaja. "Hral za nich dokonca aj šéf európskej sekcie FIMBA, Valtonen. I jeho zásluhou sme sa asi dostali do fínskej trojčlennej skupiny, lebo boli presvedčení, že nás nabijú. Vymysleli to dokonca tak, že náš vzájomný duel dali hneď na druhý deň po slávnostnom otvorení, na deviatu ráno. Asi si mysleli, že Slováci sa večer ožerú, a ráno nebudú vládať. Ale my sme s nimi vypiekli," smejú sa košickí veteráni. Náhoda chcela, že nad Fínmi vyhrali rovnakým rozdielom ako prehrali s Čechmi - o 37 bodov.

Na Moldavcov, úradujúcich majstrov sveta z Portorika, si v Pesare trúfal málokto. Nielen preto, že boli trošku lepšie stavaní. Každému sa zdalo, že s ich "papiermi" to nebolo celkom kóšer, ale nenašiel sa nik, kto by im to dokázal. "Aj my sme mali podozrenie, že vekovo do našej kategórie nepatria," vraví J. Čop. "Na úvodné sedenie sa síce priniesli všetky pasy, ale nikto ich nekontroloval. Všetko je to totiž postavené na vzájomnej dôvere a v duchu fair-play. To som mohol za naše družstvo pokojne nastúpiť aj ja, i keď mi k tomu chýba ešte sedem rokov. Ale nechceli sme riskovať medzinárodný ´prúser´ hneď pri našej premiére na takomto podujatí..."

Moldavci, medzi ktorými bolo i pár jedincov z čias sovietskej basketbalovej éry, boli vyšší, behavejší, i tvrdší. "My na takú tvrdú hru nie sme zvyknutí. Ich pivoti boli nielenže vyšší ako naši, ale aj raz takí robustní, nedalo sa pretlačiť ich. My sme nemali také dispozície. Ale musíme priznať, že na niektorých našich hráčoch sa už začali prejavovať výrazné problémy s kondičkou. Pred budúcoročnými majstrovstvami sveta v Prahe sa jej musíme venovať trochu viac. Už som niektorých chlapcov prihlásil na košický maratón," smeje sa Jozef Rešetár.

Slabšia kondička sa podpísala aj pod prehru s Lotyšskom, v záverečnom súboji o 5. miesto. "Dosť dlho to bol vyrovnaný zápas, ale napokon sme prehrali o nejakých sedemnásť bodov," odhaduje J. Tichopád. "Fyzicky sme odpadli aj preto, že sme turnaj dohrávali ôsmi, kým oni boli jedenásti. Boli tam už totiž nejaké svalové zranenia."

A to ešte Košičania obišli celkom dobre, lebo sa vyskytli aj horšie úrazy. "Videli sme aj nejaké zlomeniny, ruku či nohu v sadre, niekto dokončil turnaj aj o barlách." Ale s väčšou spotrebou sadry, najmä vo vyšších vekových kategóriách (bola aj plus 70 rokov) sa počas šampionátu muselo celkom logicky rátať...

Hrali aj na brejky...

Aby sme boli k vyslancom slovenského športu spravodliví, a nevyčítali im, že kondičku mali naháňať doma, veľký podiel na jej rapídnom úbytku mala aj neznesiteľná horúčava, ktorá bola vo väčšine hál a telocviční, kde turnaj prebiehal, neriešiteľným problémom pre organizátorov. "Okrem hlavnej haly, kde hrali väčšinou domáce družstvá, nebola nikde klimatizácia. Organizátori jednoducho otvorili dvere na jednej i druhej strane telocvične, aby bol aspoň prievan, ale nebolo cítiť ani slabučký vánok. Počas zápasov bolo neskutočne dusno."

Aj tak však košickí veteráni vypotili lichotivé umiestnenie. Je za ním vraj aj umne zvolená taktika, ktorú mančaftu naordinoval tréner Čop. "Začať v maximálnom tempe, a postupne ho ďalej zvyšovať... Ale nie, vážne, išlo nám hlavne o to - prežiť zápas," smeje sa ani nie päťdesiatnik na lavičke slovenského tímu. Úspech priniesli aj herné varianty, ktoré svojim zverencom vtĺkal do hlavy dobré dva mesiace. "Tie dvojfázové tréningy sa nám vyplatili, naozaj. Mali sme aj zopár signálov, ktoré sme použili v praxi. Najviac nám asi vychádzali auty," vraví J. Rešetár.

"Ba, hrali sme aj na brejky," pridáva sa obávaný strelec spoza trojkového oblúka J. Tichopád. "Ale to len vtedy, keď sa niekto zabudol zo súperovej polovice vrátiť..."

Taký herný systém preferovali najmä staršie vekové kategórie. "Niektoré mužstvá hrali aj na buka, na útočníkov a obrancov. Doslova. Jedného hráča mali stále pod súperovým košom," vraví J. Rešetár, že v Pesare si mohol obohatiť svoje trénerské poznatky o naozaj nevídané kúsky.

Väčšina družstiev bola vystrojená tak, ako sa na vrcholné európske podujatie patrí. "Napríklad Česi mali komplet reprezentačnú výbavu. Ale ani my sme sa nemuseli hanbiť. Keďže sme hrali pod hlavičkou mesta, dresy sme si požičali od nášho extraligového mužstva, tie v ktorých hrávali súťažné zápasy. Akurát, že sme mali iba jednu sadu dresov, takže po každom zápase sme si ich museli prať. Ani so súpermi sme si ich nemohli meniť, veď čo by mali naši muži v novej sezóne?"

Pôvodný zámer bol reprezentovať v Taliansku tak, ako si občas zahrajú doma, teda v dresoch s nápisom "Drink Team" (pozor, nemýliť si to s americkým "Dream Teamom", čo sa pri navlas podobnom hernom štýle oboch tímov ľahko môže stať), lenže vedenie FIMBA bolo striktne proti. "Dresy s takým názvom nám neprešli. Je tam síce slovo ´drink´, ale nie je pravda, že by sme jeho význam prakticky napĺňali," dušuje sa za celú partiu Jiří Tichopád.

"Musím povedať, že s disciplínou svojich zverencov som naozaj nemal žiadne problémy," prizvukuje tréner Čop. "A keď niekto náhodou pretiahol večierku, čo sa stávalo iba zriedka, na druhý deň musel odohrať bez striedania celý zápas. Takže chlapci si potom dobre rozmysleli, či sa to oplatí zopakovať."

Pesaro, vari stotisícové mesto neďaleko európskeho miništátika San Marino, ktoré preslávil mužský basketbalový tím Scavolini, sa počas európskeho šampionátu vytiahlo. "Pre nich to bola taká malá olympiáda," vraví J. Tichopád. "Súčasťou slávnostného otvorenia bol sprievod mestom, k účastníkom mal príhovor jeho primátor, prišli aj poprední zástupcia FIBA. Postarané sme mali aj o program, mohli sme navštíviť blízke San Marino, či letovisko Rimini, ale aj v Pesare bolo čo obdivovať, lebo je to historické mesto. Organizátori sa naozaj snažili, jeden večer urobili dokonca pre všetky družstvá, lebo tam boli i ženské kategórie, diskotéku. No pravdu povediac, niektorí z nás dali radšej prednosť kartám na hoteli. Nie preto, že to bola diskotéka pre pokročilých, ale preto, že sme tam prišli dosť neskoro, a za lístok na stravu a nejaký nápoj, sme už nedostali nič."

O rok sa Košičania chystajú navštíviť matku miest, stovežatú Prahu, ktorá bude hostiť účastníkov najbližších majstrovstiev sveta basketbalových veteránov. Veď by bola škoda neísť, keď je to len za rohom. "Naším cieľom je obhájiť šieste miesto z európskeho šampionátu. A vrátiť Moldavcom porážku z Pesara. Pod košom by sme mali byť oveľa silnejší, ako tohto roku, tak prečo by sme ich nemohli nabiť? Oslovili sme totiž aj bývalých československých internacionálov Sedláka a Skálu, ktorí už budú patriť do našej vekovej kategórie. Prvý má 214, druhý tiež cez dva metre. S nimi by sme si na Moldavcov mohli určite trúfať," tvrdia svorne košickí vetráni.

Bohuš MATIA

Autor: Na spoločných cestách

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári