Alexander I. Pavlovics strávil noc z 19. na 20. mája 1821 v Košiciach
Keď vdovu odsúdili za vraždu manžela, ruský cár jej listom zachránil život
Ruský cár Alexander I. Pavlovics sa narodil pred vyše 230 rokmi, 23. decembra 1777 v Petrohrade. Cárom sa stal 23. marca 1801, po zavraždení svojho otca Pavla I. Zomrel v Taganrogu 1. decembra 1825 v dôsledku epidémie. Cár Alexander I. strávil v roku 1821 jednu noc v Košiciach, ale cez teritórium dnešného Slovenska cestoval už aj v roku 1814. Práve táto jeho prvá cesta je spojená so zaujímavou historkou. V Raslaviciach zachránil jednu nevinnú dámu pred istou smrťou.
Začiatkom 19. storočia bol horný kaštieľ v Raslaviciach, v obci ležiacej na pol cesty medzi Bardejovom a Prešovom, známym miestom. V tomto kaštieli sa mulatovalo ostošesť. Hrali sa karty, pilo sa a tancovalo. V tom období tam žil zeman András Bánó so svojou prekrásnou manželkou.
V jeden podvečer sa zastavil pred horným kaštieľom Bánóovcov koč, ktorý viezol cára Alexandra. Podľa predom stanoveného programu tu mal stráviť noc. András Bánó s manželkou privítali vznešeného hosťa pred vyzdobeným kaštieľom, ktorý sa nedbajúc na dvornú etiketu choval ako bežný pocestný, ktorý má za sebou dlhú cestu. Čo dobré chýrna pivnica a kuchyňa bola schopná zo seba vydať, všetko sa objavilo na stole. Okrem pravého francúzskeho šampanského, vynikajúce jedlá zapíjali tokajským samotokom takého ročníka, z ktorého pili ešte kuruci pod hradbami Nových Zámkov. Z iných tmavých fliaš, na ktorých boli pred nedávnom ešte pavučiny, vytekalo zlatožlté smaragdové víno.
Cára zvlášť prekvapila krása a dôvtip domácej panej a pred odchodom do spálne jej povedal, že je večnou škodou, že na viedenskom dvore medzi dvornými dámami chýbal taký drahokam comme la charmante madame de Bánó (ako šarmantná pani Bánó). Po honosných raňajkách sa cár rozlúčil a panej domu venoval diamantový diadém v modrom zamatovom púzdre so slovami, že len takto skromne sa vie odvďačiť za skvelé raslavické pohostenie. A pridal ešte, "hocikedy v živote budete potrebovať moju službu, Alexander nezabudne na raslavickú vílu".
Ani dva roky neprešli od pamätnej návštevy a na predtým slnečnej oblohe života krásnej ženy sa začali sťahovať mračná. Zomrel jej manžel, a to strašidelným spôsobom. V kaštieli boli dve pivnice. Z ich spoločnej spálne viedli točité schody do druhej, kde András Bánó držal najhodnotnejšie a najvzácnejšie vína. Tu našiel v jeden deň hajdúch zaškrteného pána domu. Zdalo sa mu podozrivé, že ho už dlho nevidí a tak ho šiel hľadať. Pochovali ho bez toho, aby sa vrchnosť zaoberala týmto zločinom. Ale keď už manžel ležal v rodinnej hrobke, zrazu sa začali šíriť chýry o tom, že vraždu vykonala jeho krásna polovička...
To vyvolalo taký rozruch, že vecou sa začala zaoberať prešovská zemianska tabuľa. Zažalovala krásnu vdovu. Keď potom sa našiel svedok, ktorý prehovoril pred súdom v jej neprospech, odsúdili ju na trest smrti sťatím. Odsúdená vdova sa všetkými možnými prostriedkami snažila dovolať pravdy, ale keď pred žiadnou inštanciou nepochodila, spomenula si na cára a napísala mu list. Cár všetkých Rusov si dodržal svoj sľub a napísal svojmu spojencovi Františkovi I. O mesiac došiel prípis uhorského panovníka do Prešova, v ktorom Jeho Výsosť nariadila, aby pani Bánó dostala milosť a všetky písomnosti týkajúce sa procesu boli skartované.
Krásna vdova po tom, čo odložila smútočný závoj, sa vydala za Józsefa Hedryho. Asi tak 10 rokov po tragédii, jej raz porozprával jeden bardejovský predavač obrazov zaujímavú historku. Pred niekoľkými dňami v Bardejove zomrel starý muž, ktorý kedysi slúžil vo viacerých vznešených šaríšskych rodinách. Starý muž zomieral s veľkými mukami a pri spovedi sa priznal, že raz zavraždil aj človeka. Svojho niekdajšieho gazdu, ktorého zaškrtil v pivnici a potom to "naonačil" na jeho manželku. Tento človek vedel aj o tom, že život neprávom odsúdenej ženy zachránil cár...
Mimochodom, ak sa pozriete na priečelie Dessewffyho, predtým Csákyho paláca na Hlavnej 72 (na snímke), spomeňte si na Alexandra I., ktorý v tejto budove strávil jednu noc z 19. na 20. mája 1821. Cestoval vtedy na kongres Svätej aliancie v Ľublani. Vtedy dom patril Antalovi Csákymu. Jeho predkovia tu žili aspoň pol storočia. V timpanone môžete vidieť ich rodový erb: na krku krvácajúca odseknutá fúzatá hlava Tatara na hlave s kožušinovou čiapkou.
Dom na Hlavnej 72 je dvojpodlažná, symetrická palácová stavba postavená v rokoch 1805 až 1807. Na hlavnej fasáde je balkón spočívajúci na zdvojených stĺpoch. Stredný trojosový rizalit je zakončený veľkým trojhranným štítom. Csáky prenajal na bývanie abovskému županovi barónovi Ignácovi Eötvösovi. Bol županom v rokoch 1821 až 1839.
V budove sídlila kedysi Krajská resp. Východoslovenská galéria (1948-92) a po revolúcii v roku 1989 Ústavný súd SR. Ale asi málokto sa pamätá na to, že v období I. ČSR v budove sídlil Slovenský národný klub a od roku 1941 do konca 2. svetovej vojny košické maďarské spolky. Sídlila tu vtedy lekárska komora a Košické oddelenie Maďarského karpatského spolku (Magyarországi Kárpát Egyesület).
Kto v Košiciach vládol, rozhodoval o kostoloch
Na vežu namiesto kríža osadili medeného kohúta
V roku 1682, čiže pred 316 rokmi, 14. augusta v noci, Thököliho vojská obsadili košickú citadelu, ktorá stála kedysi pred južnou bránou. Obrancov usmrtili. Nasledujúci deň tak silno odstreľovali mesto, že sa vzdalo.
Pri južnej bráne Thököliho pozdravili hodnostári mesta spolu s jezuitmi, ktorých nakoniec dal vyhnať spolu s františkánmi. Rozhodol aj o tom, že Dóm má byť odovzdaný kalvínom. Veliteľom mesta sa stal Péter Fajgel. Cisárskym vojakom boli zbrane odobraté a mohli slobodne opustiť mesto. Košice museli zaplatiť budínskemu pašovi vezírovi 30 tisíc toliarov ako výkupné. Zanedlho lutheráni obsadili Dóm za prítomnosti Thököliho. V sakristii našli sakrálne nádoby v hodnote 4 000 zlatých, z ktorých dali raziť peniaze. Kalvíni z veže odstránili kríž a znovu osadili medeného kohúta pochádzajúceho z roku 1589. Bol tam až do roku 1775. Dnes ho môžete vidieť n kalvínskom kostole. Thököliho pŕvrženci museli Košice v roku 1685 opustiť.
2. januára 1687 jágerský biskup György Fenessy pomocou ozbrojencov, ku ktorým sa pripojili aj študenti akadémie, odobral násilím kalvínom Dóm Sv. Alžbety. Od tej doby už slúžil výlučne katolíkom. V tom roku bol prijatý aj zákon, ktorý stanovil, že proti kalvínom a evanjelikom, ktorí odcudzili relikvie Dómu, jágerská kapitula má podľa práva konať. Fenessy 17. marca obsadil pre katolíkov aj reformovaný kostol na Mäsiarskej, na čo už nemal právomoc, veď si ho kalvíni postavili z vlastných prostriedkov a zbierok.
Presne o 10 rokov neskôr, pod patronátom kráľovnej Eleonóry a na žiadosť biskupa Fenessyho, bol do Košíc pozvaný rád Uršuliniek. Im odovzdali kostol, budovu fary i školu. Kalvínska škola bola chýrna, lebo pôvodne pôsobila v Blatnom Potoku. Ale keď Zsófia Báthory so synom Františkom I. Rákóczim katolizovala, školu vyhnali. Tá sa potom uchytila južne od Košíc, v mestečku Gönc. Keď krajinský sudca gr. István Csáky prenajal budovu školy na šesť rokov košickým jezuitom, ich prvou vecou bolo kalvínsku školu rozohnať. Väčšina 350 študentov sa rozpŕchla, nietkorí však so svojim profesorom Jánosom Csécsym odišli do Košíc, kde prevzal 20. mája 1695 košickú školu. Nie na dlho, lebo táto bola o dva roky, pred 311 rokmi, rozohnaná.
Thököli kalvínom vrátil ich majetok roku 1682 a František II. Rákóczi tiež. Medzi rokmi 1938 - 45 boli návrhy, aby kalvíni dostali späť svoj kostol, ale napokon sa nič z toho nerealizovalo.
História domu na Alžbetinej 22, ktorý počas svojej existencie prešiel niekoľkými rekonštrukciami
Dekoratívny obraz autor nedokončil, lebo spáchal samovraždu
Na Alžbetinej 22 stojí jedna z najkrajších budov tejto ulice, v ktorej sídli od roku 1979 Východoslovenská galéria. Je to eklektická budova, ktorá stojí na mieste dvoch domov.
Dom pôvodne patril evanjelickej rodine Laszgallnerovcov, ktorá pochádzala zo Sopronu. Zaoberali sa obchodom s textílom a vlnou. Táto rodina sa zosobášila s ostatnými poprednými košickými evanjelickými rodinami (Aranyossy, Éder, Fiedler, Haydu, Henszelmann, Loósz, Megay, Szakmáry).
V roku 1760 patril dom Ábrahámovi Laszgallnerovi. Pred rokom 1848 v ňom bývali súrodenci Mátyás, Teofil a Sámuel Laszgallner. V roku 1841 v dome býval Amadeus Laszgallner, ktorého v obchodnej navštívil nyíregyházsky lekárnik Vilmos Benczúr v obchonej záležitosti. Pán domu práve nebol doma, a kým na neho čakal, zoznámil sa s jeho dcérou Paulou. Bola z toho láska na prvý pohľad a manželstvo. Mladý pár žil s počiatku v Nyíregyháze, kde sa im narodili dvaja synovia: Gyula (1844 - 1920), z ktorého sa stal známy maďarský maliar a Géza (1843 - 1908), ktorý sa uplatnil ako právnik, aj v mestských službách. Zomrel teda práve pred sto rokmi a angažoval sa aj v spoločenskom živote mesta. Bol členom košickej slobodomurárskej lóže Resurrexit. Angažoval sa aj v evanjelickewj cirkvi.
V roku 1844 sa na popud svokra sa Benczúrovci presťahovali do Košíc, kde sa im narodili ďaľšie tri deti. Gyulov prvý učiteľ kreslenia sa stal Béla Klimkovics (1823 - 1885), ktorý uzrel svetlo sveta v dome na Alžbetinej č. 31. Spomedzi súrodencov akademického maliara, Béla (1854 - 1941) sa stal staviteľom. Architektúru študoval v Zürichu a v Mníchove.
V roku 1894 Béla Benczúr dom prestaval. Vtedy však už nebývali tu. Majteľom bola zemianska rodina Aranyossyovcov, ktorá žila v meste už niekoľko generácií. János (1781 - 1866) v rokoch 1849 - 1850 bol mešťanostom a zástupcom mesta od januára 1849 poslancom parlamentu za Košice. Právnik László Aranyossy de Forbász (1846 - 1907) bol predsedom Advokátskej komory, zakladateľom Hornouhorskej stavebnej spoločnosti, člen správnej rady I. košického parného mlyna a mnohých iných hospodárskych podnikov v Košiciach a na okolí. Angažoval sa aj v spoločenskom živote, v poľovníckom spolku i v oblasti charitatívnej činnosti (starostlivosť o nevyliečiteľne chorých, podpora väzňov). Posledný člen rodu, dr. Arisztid Aranyossy (1878-1955) sa narodil práve pred 130 rokmi a žil v budove až do svojej smrti. Pozoruhodný rodinný archív sa stal majetkom príbuzných. Práve oni nám poskytli niektoré fotografie, za čo im ďakujeme.
Nad bránou nájdete rodinný erb Aranyossyvcov. Attika sa končí s vtačími kovovými ozdobami. Dekoratívny obraz významného maliara Ákosa Aranyossyho (1870-1898) "Boj Maďara so šarkanom", autor nedokončil, nakoľko spáchal práve pred 110 rokmi samovraždu. Bol synom spomínaného Lászlóa. Po štúdiách v Mníchove sa v roku 1897 usadil v rodnom meste. Veduta pohľad na Košice sa hodnotí ak jedna z najlepších. Obraz na fasáde domu dokončil košický profesor kreslenia, maliar Ede Lengyel-Reinfuss (1873 - 1942). Dnes ho však už nenájdete. Žiaľ nebol obnovený.
Aranyossyovci sú pocovaní na Rozálii v rodinnej hrobke.
Stranu pripravil: Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
