Pocit osamotenosti je maličkou kvapkou žlče v obrovskej torte

V Štátnej filharmónii Košice sa síce už pomaly pripravujú na novú sezónu, vráťme sa však na chvíľku za záver tej predchádzajúcej. Ten patril Záverečnému koncertu sezóny a dvojici výborných spevákov - Andrei Čajovej a svetoznámemu tenoristovi Miroslavovi Dvorskému, s ktorým sme sa porozprávali. Okrem iného i o tom, že bol nesmierny trémista a ako sa mu podarilo trémy zbaviť.

Aj keď dnes tento tenorista patrí medzi svetovo uznávaných sólistov a hosťuje na tých najvýznamnejších operných scénach - milánsku La Scalu nevynímajúc - väčšina Slovákov ho stále pozná ako mladšieho brata Petra Dvorského... "Je pravda, že veľkú zásluhu na tom, že sa zo mňa stal spevák, má práve Peter. A som mu za to stále nesmierne vďačný," prezradil M. Dvorský. "Keď Peter začínal spievať, bol som malý chlapec a otec domov nosil nahrávky výborných tenorov, ale aj iných hlasov. Často sme to počúvali a ja som si stále viac a viac uvedomoval, že ma to láka. Magnet, ktorý ma ťahal k opere, bol stále silnejší a silnejší. V tom čase som si neuvedomoval, čo za obety človek musí tomuto umeniu priniesť. Dnes to už viem."

Napriek tomu čaro nikdy nepominulo. "Nikdy som si nepovedal - končím. Spočiatku som však bol dosť na vážkach, či vôbec má zmysel pokračovať, lebo som bol neskutočný trémista. Nevedel som sa toho zbaviť a povedal som si, že ak sa to nezmení, nemá zmysel v tom pokračovať, lebo by to bolo len trápenie. Ale láska k hudbe bola silnejšia ako tréma. Ja vlastne ani sám neviem, ako sa mi tej trémy nakoniec podarilo zbaviť. Snažil som sa logicky si vysvetliť, že sa nemám čoho báť. Že predsa spievam veci, ktoré mám naučené, ktoré zvládam... Tak som nejako sám seba presviedčal a v istom momente som si uvedomil, že tréma je preč a som uvoľnený. Tým sa pre mňa spev stal oveľa väčšou zábavou. Isteže, veľmi mi pomohlo, že som nadobúdal skúsenosti a spevácku istotu."

Vo veľkej miere mu vraj pomohli aj kolegovia na javisku. "Dobrý kolega je nesmiernou pomocou. Dokáže potiahnuť všetkých na javisku k lepšiemu výkonu. Ja som mal to šťastie, že už keď som ako študent prišiel spievať do SND, tak som bol obklopený skvelými kolegami. No a potom v zahraničí som sa pravidelne na javisku stretával so samými zvučnými menami. To sa ani nedá vymenovať..."

Počas nasledujúcej sezóny ho čaká niekoľko hosťovaní v operných domoch zvučných mien. "Mnohé som si veľmi obľúbil, hlavne však viedenskú Štátnu operu. Veľmi rád si spomínam aj na môj debut na jej javisku. Bol to totižto doslova vražedný záskok. Už som sa vo Viedni pripravoval na istú operu, keď mi volal šéf Štátnej opery, aby som odložil to, čo som sa učil, pretože v Gavalierovi s ružou od Richarda Straussa potrebujú záskok. Šlo o postavu speváka, ktorý príde zabávať spoločnosť. Volali asi okolo druhej popoludní s tým, že večer už mám byť na javisku, pričom som postavu speváka nikdy nespieval. Prešiel som si to niekoľkokrát s klaviristom, fotokópiu notového zápisu mi nalepili do zlatých dosák. Obliekli mi kostým, ktorý vraj bol šitý na Placida Dominga a dali mi na hlavu mozartovskú parochňu..."

Bolo to vraj riadne o nervy a keď mu povedali - pán Dvorský, na javisko, nevedel poriadne, čo má robiť. "No, niežeby som nevedel trafiť na javisko. Hehe. To nie. Ale netušil som, kde sa vlastne na javisku mám postaviť. Vedľa mňa stál a čakal jeden baleťák, ktorý mal imitovať popri mojom speve hru na flautu a ten mi povedal - ´nič sa neboj, len poď za mnou a potom sa postav po mojej ľavej strane´. Urobil som tak, postavil som si noty na stojan, tváril som sa, ako keby som túto operu spieval už 500 krát pred tým a keď mi dirigent s úsmevom dal nástup, tak som spustil. Keď som potom po árii odchádzal z javiska, všetci mi gratulovali. Na druhý deň si ma zavolali z vedenie opery a na základe toho záskoku som dostal veľa ponúk na účinkovanie v Štátnej opere..."

Tak ako si v ten večer vychutnal úspech, vychutnáva si ho pravidelne aj na iných javiskách. "Najhorší však je potom ten šok, ktorý spevák zažije, keď je po všetkom. V jednom momente vám tlieskajú stovky ľudí a o pár minút na to je človek sám v hotelovej izbe. Ďaleko od rodiny, ktorá má kopu svojich iných povinností a nemôže všade chodiť s vami... Na to si jednoducho treba zvyknúť. Ale zase musím povedať, že ten pocit osamotenosti je len maličkou kvapkou žlče v obrovskej šľahačkovej torte, a tak sa v nej stratí," dodal s úsmevom.

Stranu.......

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári