sociálnych podnikov v rezorte Tomanovej je zatiaľ najjasnejším dôkazom, že Smer-sociálna demokracia sa výziev nebojí, ale naopak, stavia sa im čelom.
Klientelizmus je detail
Škandál okolo tzv. sociálnych podnikov praskol po zverejnení informácie, že v štruktúrach piatich z ôsmich subjektov, ktoré inkasovali jednotlivo približne 3 milióny eur (resp. o čosi viac), sa nachádzajú osoby, viac či menej "blízke" strane Smer, resp. priamo túto stranu tvoriace. Aby nebol ani tieň pochybnosti, že ide o politické nominácie, ocenenie zaslúži istý člen správnej rady "Gemerského sociálneho podniku", ktorý na diktafón novinárom (!!) povedal, že "bol menovaný okresnou organizáciou Smeru".
Logicky a pochopiteľne, hneď padlo mediálne obvinenie z "klientelizmu". Na toto reagoval sám premiér neuveriteľným a nezabudnuteľným recitálom na TA 3, kde nielen potvrdil, že nejaký "syn starostu" v jednom sociálnom podniku figuruje (čo podľa Fica klientelizmus nie je), ale rovno to vyhlásil za podmienku fungovania politického systému: "Hovorím to verejnosti veľmi otvorene, systém funguje na prepojení politických strán, nominantov, funguje na prepojení so starostami, primátormi, štruktúrami v rámci regionálnych parlamentov, veď takto to je. Jednoducho, nemá ani zmysel o tom nejako špekulovať".
No. Zmysel asi ozaj nemá, ale v komentároch sa k tomu dostaneme. Teraz si radšej pozrime zásadnejšiu vec: Hovoriť "iba" o klientelizme v súvislosti s Tomanovej dotáciami je banalizácia udalosti, ktorú vidíme. Sociálne podniky sú väčšou témou. Je o politickej strane ako organizovanej skupine, ktorá vytvára v politickom procese integrovanú sieť za účelom získania majetkového prospechu svojich členov.
Nezmysel do A do Z
Klientelizmus znamená zvýhodňovanie či uprednostňovanie niekoho na základe "kritérií" ako členstvo v strane, rodine, či nejakej inej sociálnej sieti. To pri "sociálnych podnikoch" Smeru existuje, ale až ako dôsledok predchádzajúcich aktivít. Sociálny podnik predsa nepadá z neba, ani nerastie na stromoch. Vznikne jedine tak, že sa napojíme na fondy EÚ. Najprv ho teda bolo potrebné vymyslieť, zorganizovať a vyargumentovať, aby sa otvorilo bezodné vrece, z ktorého sa na každú kravinu sypú peniaze. Pretože, všakáno, žiadna banka, či investičný fond, ani nadácia či rovno ľudomil Bill Gates, by na takýto "projekt" nedali ani euro, ani korunu. Museli by sa zblázniť.
Dá iba štát alebo EÚ... Európsky sociálny fond (ESF), podobne ako iné tohto typu, rozdáva peniaze programovo na ideologické ciele. Napríklad zníženie nezamestnanosti (regionálnych rozdielov, diskriminácie na pracoviskách, a pod.). V našom konkrétnom prípade ide o "vytvorenie pracovných príležitostí pre znevýhodnených uchádzačov". Vynikajúco to znie, že... Problém je akurát v tom, že vytvoriť za milión Sk ročne jedno pracovné miesto by bol absurdný luxus ešte i vtedy, keby bol projekt vzduchotesne zabezpečený proti kradnutiu. (Ten milión je hrubý odhad pre ideálny prípad, že zamestnajú maximálny počet ľudí. Čím menej zamestnajú, tým drahšie jedno miesto.) Za také peniaze sa dá zorganizovať šesť-sedem nízkopríjmových miest, nie jedno. Hovorte to ale európskym úradníkom, ktorých záujmom je minúť peniaze daňových poplatníkov, a tým potvrdzovať potrebnosť vlastnej existencie.
Fico však vie svoje: "Sociálne podniky je mechanizmus, s ktorým sme prišli, aby sme pomohli v oblastiach, kde je najvyššia nezamestnanosť". Takže, len pre vyčistenie obrazu, aby sa nenašiel jeden čitateľ, ktorý to nevníma ako totálnu zbytočnosť: Na Slovensku je nezamestnanosť relatívne stále vysoká (asi 10 percent). Avšak, za cca päť rokov klesla na polovicu z rekordov minulosti, pričom významnú časť dlhodobo nezamestnaných a, čo je kľúčové, nezamestnateľných, tvoria funkční analfabeti. Teda ľudia, ktorí sú pre pracovný proces jednoducho doživotne stratení. Celý projekt "sociálnych podnikov" je nezmysel od A do Z preto, lebo zamestnať niekoho ešte zamestnajú, ale efekt, že niekoho trvalo vrátia do pracovného procesu, je pri slovenskej štruktúre nezamestnanosti nieže nezaručený, ale naprosto vylúčený. V princípe platí, že dnes na Slovensku robí každý, kto chce a má elementárne zručnosti, resp. nemá premrštené mzdové nároky.
Sedem krokov do bane
Podmienkou klientelizmu je, aby existovala masa subjektov, ktorá má o nejaký statok záujem, avšak je v procese rozhodovania znevýhodnená. Smer-sociálna demokracia však splodila konštrukt, ktorý nikdy nebol, nikto ho predtým nežiadal a nikto temer do súdneho dňa netušil, že bude. Iný zmysel sociálneho podniku, ako titul na prelievanie majetku do súkromných rúk, teda ani jestvovať nemôže.
A teraz mechanika. V prvom kroku vidíme vytvorenie umelej objednávky na balík dotácií. O tej objednávke, čo je dôležité, nikto iný nevie a na národnom webe ESF sa objaví presne mesiac pred uzávierkou. V druhom kroku vidíme človeka, zhodou okolností dobrý známy poslankyne Laššákovej, ktorý vytvára akýsi prototyp sociálneho podniku a neskôr ich zakladá po okresoch... V treťom kroku poslanec-poslankyňa zo zaostalého regiónu, napr. Jana Vaľová, "pripravuje podklady pre samosprávny kraj, lebo by chceli vo vláde presadiť sociálne podniky". Tak sa preriekla pre noviny. Vo štvrtom kroku na samosprávnom kraji šéf odboru regionálneho rozvoja, čírou zhodou okolností syn poslankyne Laššákovej, odporúča sociálne podniky vláde. V piatom kroku vznikajú sociálne podniky už fyzicky "na výjazdových zasadaniach vlády, kde o nich rozhodujeme" (Robert Fico). V šiestom kroku prichádza v parlamente zmena zákona o sociálnych službách, ktorá umožňuje zásadné rozšírenie okruhu osôb, čo sa definujú ako "znevýhodnené v zamestnávaní" (napr. o čerstvých absolventov VŠ, a to preto, aby sa zmäkčili podmienky na prijatie dotácie pre pracovné miesto). V siedmom kroku už úraduje rezortná komisia, ktorú skladá a velí jej Tomanová, a prideľuje európske zlatky. To, že do víťazných projektov nie je možné nahliadnuť, pretože sú "dôverné", resp. "obchodné tajomstvo", je už úplný detail. Podstatná je cieľová fotografia, na ktorej vidíme v piatich prípadoch Smer fyzicky prítomný v správnej rade (či inde nablízku). Pričom, nesmie sa zabúdať, na prepojenia typu priatelia či milenky, ktoré by mohli ukázať, že sú úplne vo všetkých "sociálnych podnikoch", sa nedá dovidieť tiež.
Za tú našu rodinu
Z neziskovej (hahahahaha) formy sociálnych podnikov priamo vyplýva, že ich hospodárenie je de facto nekontrolovateľné (nejdú podľa Obchodného zákonníka). Ale aj keby sa netunelovali a naozaj plnili účel znižovania nezamestnanosti, základná pointa je už v tom, že blízke a ešte bližšie osoby, ktoré tvoria v danom regióne stranícku a vôbec vplyvovú sieť Smeru, si zabezpečia dobrú existenciu. Napr. sedením v tej správnej rade, kde mzdovým stropom, na rozdiel od "znevýhodnených zamestnancov", môže byť aj hviezdne nebo. (Tu si treba spomenúť na tzv. domovy sociálnych služieb, ktoré si v Nitre hlasovaním prevádzali tiež do "neziskoviek" tí istí poslanci SMK, čo sa vyskytli aj v správnych radách.) O to tu ide. A, samozrejme, ešte väčšmi o to, aby obchodné vzťahy, ktoré bude sociálny podnik nadväzovať, keďže dačo bude predávať a dačo nakupovať, napr. aj právne a poradenské služby, čo je moderný spôsob prelievania peňazí do politických strán, sa uzatvárali s tými správnymi firmami. Takto sa buduje prepojenie politiky a ekonomiky.
Sociálne podniky naozaj nie sú o tom, že "keby všetci dvanásti splnili podmienky zo zákona, všetci dvanásti dostanú, ale štyria nesplnili" (Fico). Sociálne podniky sú o tom, že viacerí ako dvanásti ani byť nemohli, lebo strana si konšpiračne vytvorila exkluzívny dotačný titul a vypracovala logistiku od patentu, cez rozhodovanie až po prevod tak, aby peniaze z tohto "pilotného projektu" nemohli skončiť nikde inde, len u členov, rodín a priľahlej klientely. Tu nejde "iba" o rovnosť v súťaži, ale o integrovanú sieť, ktorá manažuje európske peniaze až do "kuchyne".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
