kradne ľuďom sny. Snaží sa byť ľudský a pri kontakte s hlúposťou miestami upadá do depresií. Neznáša, keď veci nefungujú ako očakáva a trpí paranojou z nedôvery. Striktne sa odmietol rozprávať o súťaži Let´s Dance, vyhol sa aj otázkam o tanci, ktorý podľa jeho slov tvorí už len desať percent jeho celkových aktivít. Čas na rozhovor si našiel po tom, čo do Košíc pricestoval kvôli účasti v porote v rámci Celoslovenskej súťaže tvorivých choreografií folklórnych kolektívov.

Zžili ste sa už s rolou človeka, ktorý občas musí ľuďom zmariť sen? Keď napríklad prídu na konkurz a vy musíte vybrať len toho najlepšieho, pričom je tam veľa talentovaných...

- Máte pravdu v tom, že pri režisérskom povolaní sa človek musí zžiť s tým, že ľuďom nesmie klamať. To je totiž zaručená cesta do pekla. Ono to je ale samozrejme veľmi nepríjemné. Keď totiž idete na konkurz za nejakého novinára či do fabriky, nejde o životné túžby, kým s divadlom sú väčšinou spojené obrovské ľudské sny. Spôsob ohodnotiť seba je vždy subjektívny, čiže ľudia, ktorí na konkurzy prichádzajú, majú o sebe nejakú predstavu a vy im ju veľmi subjektívne, to treba povedať, vyvrátite.

Priznávate teda, že je to subjektívne?

- Ide o to, že samotné divadlo je vyslovene subjektívna záležitosť. Neexistuje v ňom konkrétny graf či tabuľka, že áno, teraz tento by mal a tento nie... Človek sa s tým rokmi nejako zmieri, ale robí mi to stále problém. Dokonca by som povedal, že čím som starší, tým som v tomto sentimentálnejší. Keď som bol mladý, bral som to tak, že ďalší, ďalší, ďalší... Bolo mi to jedno. Dnes si už uvedomujem jednotlivé ľudské osudy, čiže trošičku sa snažím byť ľudskejší. Ale celkovo som sa s celou touto záležitosťou nevyrovnal a beriem to ako nutné zlo mojej práce.

Čo sa týka samotných konkurzov, určite je niečo, čo vás na prvý pohľad na adeptoch irituje, na čo ste možno až alergický...

- Isteže. Vidíte pred sebou človeka, ktorý by možno aj mohol výborne hrať, zrazu zaspieva a vy zistíte, že má 250 naučených zlozvykov a spieva ako v bare. Pochopíte, že je to klišé, ktoré pochytil a hneď presne viete, z ktorej školy prišiel a ktorý pedagóg ho ovplyvnil. Niekedy si poviem, poďme to skúsiť odstrániť. Ale vo všeobecnosti má každý z nás radšej taký ten nepopísaný, nepoškvrnený materiál. Taký, ako bola napríklad Nela Pocisková v 14-tich rokoch. A z niečoho takéhoto sa môže vyvinúť niečo úžasné. Lenže zase na druhej strane kto by nechcel mať na konkurze Katku Hasprovú? Takže ono sa to mení. Samozrejme mám rád diamanty, ale len pokiaľ sú správne vybrúsené. V opačnom prípade si ich radšej brúsim sám.

Stali ste sa akýmsi Nelkiným tútorom. Zaujímalo by ma, či ste to brali istým spôsobom ako výzvu, lebo ste videli ten jej obrovský talent. Či ste sa necítili možno až trošku ako Pygmalion...

- Ako výzvu nie. Vycítil som ale obrovský prvotný talent a hneď v priebehu prvých skúšaní muzikálu Neberte nám princeznú sa tento talent priamo pred očami odkrýval. Potom to už bola skôr zodpovednosť.

Zodpovednosť k čomu?

- K tomu, že tu máme takýto zjav, na ktorý som čakal. Pretože totálne divadlo si vyžaduje práve takéto niečo, aby človek bol vo všetkých zložkách vyrovnaný a hlavne aby to malo dušičku. Lebo práve to je to zvláštne, čo nie je nikde napísané v tabuľkách. Je to niečo medzi nebom a zemou. Keď dvaja robia to isté a môžu to urobiť technicky rovnako správne, ale z jedného to inak vyžaruje. Možno na to má vplyv postavenie očí, nosa, zachvenie hlasu... A keď k tomu pridáte technický základ, na ktorom sa stále pracuje, tak potom príde zodpovednosť, že sa takýto talent nesmie premrhať.

Do Košíc ste pricestovali z dôvodu Celoslovenskej súťaže tvorivých choreografií folklórnych kolektívov, v ktorej ste zastávali rolu porotcu. Sú vám blízke podujatia takéhoto charakteru?

- Principiálne nemám rád choreografické súťaže. Folklór je teraz trošičku v slepej uličke a nevie kde a ktorým spôsobom má ísť. Sami seba sa folkloristi pýtajú, prečo to tak je a ja im stále odpoviem, že preto, lebo boli ich žiaci ubíjaní. Díval som sa na všetky tie tance a všetky boli pekné. Ale kde sú časy Marušinov a podobných, keď boli tieto súťaže šokujúce, prevratné a keď o niečo išlo? Viete takúto pôdu ja považujem za fórum, kde nemusíme ukázať náš fantasticky dobrý tanec na záver programu, ale kde si môžeme dovoliť riskovať a experimentovať... Iba tak sa tanec posunie ďalej a toto mi chýba.

Takže ste na podujatí nestrávili príjemné chvíle?

- Ja som sa veľmi príjemne bavil, lebo mám folklór rád. Ale pripadal som si, že nie som na choreografickej súťaži, ale na dobrom folklórnom festivale, kde prišli kvalitné súbory a každý predviedol svoj špičkový tanec. To je však o inom. Mne chýba, že sa tvorcovia nepokúšajú vyjadriť tancom viac, ako by sa dalo. Strávil som teda príjemné popoludnie, ale myslím si, že poloha súťaže by mala byť o tom, aby sa hľadali a skúšali nové použitia, nie aby sa ukazovali bežné tance folklórneho typu, i keď na vysokej úrovni.

K vám neodmysliteľne patria cigary a údajne za nimi siahate preto, lebo ste nervózny a inak by ste neustále chrúmali arašidy. Nebolo by ale predsa len zdravšie?

-(Smiech.)Zdravšie by to zrejme z dlhodobého výhľadu bolo, ale v rámci krátkodobejších rozmedzí sa predsa len z cigary nepriberá. Pozrite sa, žijeme život hriešny a myslím si, že nad takýmito prkotinami sa netreba veľmi zamýšľať. Snažím sa hlavne byť čestným človekom, a to je pre mňa oveľa cennejšie ako to, či budem zdravý alebo nie.

Čo vás vie najviac vytočiť, kedže teda cigarami najmä zmierňujete nervozitu?

- Jednoznačne ľudská hlúposť. Viete, existuje vytočiť a vytočiť. Ešte stále to delím a ľudia, ktorí so mnou už spolupracovali, vedia, že zvyšovať hlas ešte neznamená, že kričíte a že kričanie nie je tá najhoršia ľudská vlastnosť na svete. Už to začínajú vnímať. Keď na nich kričíte, aspoň vidia emóciu, cítia čo sa deje. Keby ste ich ale už o tri minúty na to chválili, to by bolo niečo iné. Najhoršia je totiž ľudská hlúposť a zákernosť. To prvé ma dokáže vytočiť do nepríčetnosti, a nie len vytočiť, ale aj zarmútiť. Na Slovensku máme bohužiaľ ľudskej hlúposti toľko, že to jednoducho rozum zastáva.

Vytáča vás to stále rovnako, alebo sa už viete aj obrniť?

- Vytáča ma to stále viac. Poznanie života je väčšie, človek starne a uvedomuje si súvislosti, odkrýva ich, pozerá viac za roh.... Ale slovo vytáča je zlé, skôr by som zvolil zarmucuje. Som z toho veľmi nervózny a niekedy až v depresiách. Čím ďalej, tým je to horšie.

Stíhate si užiť leto, alebo sa už pripravujete na ďalšiu sezónu?

- To je dobrá otázka, lebo ľudia ma už večne stavajú do polohy nejakého šialeného workoholika. Ja si pritom ľahnem k bazénu so scenárom v ruke a pre mňa nič lepšie neexistuje. Teraz budem mať Producentov a zároveň pripravujem cover verziu vtáka Ohniváka, s ktorou idem na svetové turné a ja sa na to tak teším... Užívam si, že si pri bazéne môžem kresliť, počúvať, keď mi je teplo, šupnem sa do vody... Je to relax. Akoby ste sa spýtali chlapov, čo jazdia na rogalách. Oni totiž skončia o štvrtej robotu a musia to ísť niekam zbaliť, dať do auta, vytrepať sa na kopec, rozkladať to tri a pol hodiny, potom sa raz spustiť a zbaliť to späť. Asi to je pre nich je únavné, ale robia to strašne radi.

Už ste rogalo niekedy aj skúsili, keďže o tom tak zasvätene hovoríte?

- Nie, len som mal kamarátov, ktorí sa tomu venovali. Inak som paranoik z lietania, ale už som prišiel na to, prečo mám paranoju. Nie je to o tom, že sa bojím letieť, ale o tom, že neznášam, keď nemám veci pod kontrolou. Mám rád, keď všetko funguje ako očakávam. Je to paranoja z nedôvery, lebo ja som strašne nedôverčivý človek.

V živote sa stáva ale len zriedka, keď sa darí všetko si ukočírovať ako si človek zaumieni. Náročné je to najmä vo vzťahoch... Ste teda večne neistý?

- To, že človek má niečo rád ešte neznamená, že to zvláda. To som nikdy nepovedal.(Úsmev.)

* * *

Profil:

n Študoval choreografiu na VŠMU v Bratislave pod vedením profesora Š. Nosáľa a na Institute for Dance and Dance Instruction v Antwerpách

n Laureát českej a slovenskej choreografickej súťaže 1991, získal 1. cenu na choreografickej súťaži v Nitre 1994, bol finalistom súťaže Prix Volinine Paris 1994

n Dostal angažmán ako sólista v H.F. Dansetheatre Amsterdam. Učil moderný tanec na International Dance Stage Bornem v Belgicku

n Vo veku 24 rokov urobil svoju prvú choreografiu pre Slovenské národné divadlo

n V roku 2000 založil divadelno-tanečné teleso JAN

n V apríli roku 2005 zakladá Slovenské Divadlo Tanca

n Patrí k najúspešnejším slovenským choreografom

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári