Vášeň k zbraniam a uniformám im často rozbíja manželstvá
Aj v dnešnej uponáhľanej dobe, ktorá sa upriamuje na budúcnosť existujú ľudia, ktorých láskou je študovanie vecí, ktoré sa udiali v minulosti. Ich činnosť je mimoriadne prospešná. Z chýb, ktoré ľudstvo urobilo v predošlých storočiach sa totiž dá vziať množstvo poznatkov a ponaučení. Spolkov, ktoré priťahuje študovanie rôznych historických období je mnoho. Jedným z nich je i Spolok stúpencov americkej občianskej vojny, ktorých špecifikom je najmä to, že svoje aktivity prevádzajú čisto súkromne. Ako hovoria nemajú radi divadlo a sú zástancami absolútnej autenticity. Z tohto dôvodu sa nenechávajú rušiť zrakom verejnosti a svoje aktivity vykonávajú viacmenej tajne. O tom, čo je ich cieľom a čo všetko robia, sme sa pozhovárali s dvomi členmi - Mariánom Timkom a Petrom Kvoriakom.
M.Timko sa o vojnu Severu proti Juhu začal zaujímať zhruba pred 7 rokmi. Predtým chodieval na rôzne vandre a trampy. "Tam som sa postupne dostal k záujmu o western. Je to podobné obdobdie ako obdobie Americkej občianskej vojny. Kvôli tomu som teda akosi nadviazal na študovanie bitiek Severu proti Juhu." Spočiatku ho na tom priťahovala romantika 19. storočia v Amerike, k čomu prispievali rôzne knihy, či filmy.
Postupom času sa spoznal i s ďalšími ľuďmi zaujímajúcimi sa o rovnaké historické obdobie ako on. "Všetko to boli ľudia, ktorí sa k Americkej občianskej vojne dostali cez western, zlatokopov alebo tramping. Začali sme sa teda stretávať viac a viac." Po istej dobe im westernové akcie a stretnutia nestačili a z trampov sa vyčlenili ľudia, ktorí chceli ísť v štúdiu daného obdobia viac do hĺbky. "Western a podobné záujmy sú niekedy dosť chabé. Niektorým ľuďom prosto nestačilo zúčastňovať sa prepadnutí vláčika a podobných jednoduchých vecí. Western, či zlatokopovské stretnutia sa zase často premenia na čundre, ktorého hlavným účelom je poriadne sa najesť, napiť a spievať pri ohni. My nie sme zástancami takýchto zvykov. Chceme si danú dobu prežiť v skutočných podmienkach aké vtedy v Amerike boli."Spolok založili v roku 2001. Kvôli finančnej a časovej náročnosti sa pravidelných stretnutí zúčastňuje len 6 stálych členov.
Pravidlá sú ortodoxné a určujú tvrdé povinnosti každého člena. Na rekonštrukciách bojov je každý detail vojaka prešpekulovaný tak, aby bola dodržaná absolútna autenticita boja. "Zakázané sú akékoľvek výdobytky modernej techniky. Okrem toho sa dobovosti podriaďujú i podmienky, v ktorých sa tam nachádzame. V zime pod tenkou dekou teda nevydrží len tak hocikto." Okrem toho majú i vážne klubové pravidlá, ktoré členov nútia chodievať na pravidelné stretnutia, či venovať sa náročným prekladom kníh. "Okrem toho sa snažíme vtedajším mravom prispôsobiť i naše správanie. Výzor je takisto podstatný. Počas bežných pracovných dní samozrejme v uniformách, alebo dobových kostýmoch nechodíme. Na našich akciách a stretnutiach je však prísne dodržiavaná dobová autenticita šatníku," dodáva Peter Kvoriak.
Ich hlavnou aktivitou sú teda rekonštrukcie dobových bojov. Na tie sa chodieva okrem Slovenska aj do okolitých krajín, najmä Čiech. "Niekedy si robíme malé akcie, kde môže byť 10 - 20 účastníkov. Inokedy sme zase pozvaní na veľké profesionálne rekonštrukcie, kde sa stretne aj 150 vojakov." Prostredie kde sa rekonštrukcia odohraje je starostlivo vybraté organizátormi tak, aby čo najhodnovernejšie pripomínalo prostredie kde sa odohrávala reálna bitka. "Najčastejšie ide o rôzne odľahlé lúky, či polia. Dopravíme sa na autách, no odparkujeme ich tak, aby neboli v dohľade. Spravidla ide o zhruba polkilometrovú vzdialenosť," vysvetľuje M.Timko. Keď prídu na dostatočne odľahlé miesto utáboria sa a chystajú samotný boj.
Na každej rekonštrukcii sa určí hlavný veliteľ. "Tým je vojak s najvyššou hodnosťou. On následne rozdelí bojujúcich na Severanov a Južanov. Ak sme Južania prejdeme do tábora Južanov." Tam je určený kapitán, ktorý svojich vojakov rozdelí na roty. V každej rote určí svojho poddôstojnika, ktorý velí jemu určeným vojakom. Určí presný denný režim, bojovú taktiku, robí s nimi dril a v boji dáva priame príkazy. "Prvý večer po postavení táboru už začína tá dobovosť. Jeme dobové jedlá, sme oblečení v uniformách, počúvame veliteľa."
Hartak ako kameň
Jedálny lístok nie je veľmi pestrý. Jedia to, čo v tej dobe skutočne jedli vojaci v bojovom poli. "Máme určené presne vážené prídely. Ide o kúsok slaniny, fazuľu, či hartak. Hartak je vojenská obdoba chleba. Ide o zmes vody a múky, ktorá sa vysuší. Je to tvrdé ako kameň," sťažuje sa P.Kvoriak. Nápoje sú povolené akékoľvek, musia však byť preliaté do dobových nádob. "Nemáme nič proti nejakej kole. Ak je preliatá do dobovej fľaše, alebo akejkoľvek nádoby, ktorá sa v 19. storočí v Amerike používala, nikto nič nepovie." Alkohol nie je zakázaný. Košický spolok ho však nepreferuje. Ako hovoria, vypijú si len po zopár glgoch. Po alkohole totiž klesá morálka, vďaka čomu už našlo svoj koniec mnoho historických klubov.
Boje začínajú na druhý deň po utáborení. "Zvyčajne sa to celé začína budíčkom o šiestej. Každý sa naraňajkuje a chystá na boj. Chystanie obnáša starostlivosť o zbrane, uniformu a podobné k boju nevyhnutné veci," hovorí M.Timko. Samotný boj prebieha niekoľko hodín, až dní. V ňom sa improvizuje. Nikto nevie, kto zaútočí prvý a podobne. "Jediné čo vieme dopredu, je víťaz. Musíme predsa dodržať dobovú pravdivosť. Taktiky a spôsoby boja sú však stále iné. Určuje ich ten ktorý veliteľ. Na jeho povel sa presúvame, kryjeme i pálime. Počas boja nemyslíme na to, či padneme, alebo vyhráme. To príde až ku koncu boja."
Podľa nich má každá akcia svoje čaro. Veľké akcie vynikajú svojou prepracovanosťou. "Ak je na bojisku viac ako sto vojakov vždy ide o veľký zážitok. Vtedy krásne vidieť rôzne taktiky veliteľov, útoky, stiahnutia. Neuveriteľne sa vybláznime." Na druhej strane aj malé akcie upútajú svojou romantikou. Pri menšom počte ľudí sa väčšinou utužia vzťahy v kolektíve a každý má príležitosť vyskúšať si splnenie viacerich bojových úloh.
Vo svojich spolkoch majú aj ženy. Je ich však málo. "Ide o fyzicky veľmi náročné záťaže. Ženy sa navyše zvyknú nudiť. Vrámci zachovania dobových reálií totiž nesmú bojovať. My sa bláznime na bojisku a oni zatiaľ celý deň varia v tábore," s úsmevom opisuje ženskú úlohu M.Timko. Okrem toho im robia veľké problémy i chlad, alebo vlhkosť. Nepoužívajú sa žiadne spacáky. Vojaci spia len pod tenkou dobovou dekou. Najmä počas zimných akcií teda ide o mimoriadnu záťaž nielen pre slabšie pohlavie. "Mnohým robia problémy i hygienické podmienky. Niekedy sme aj týždeň bez sprchy. Nie každý je na to stavaný. Rovnako sa v tej dobe nepoužíval toaletný papier. K dispozícii sú len noviny," pripomína "bolestivú" skutočnosť P. Kvoriak.
Na každú z bitiek sa musia patrične pripraviť i po vedomostnej stránke. "Naše združenie disponuje asi 300 odbornými knihami s tématikou Americkej občianskej vojny. Mnoho z nich sme vlastnoručne prekladali z angličtiny. Takmer žiadna podobná literatúra sa totiž na Slovensku nedá zohnať. Všetko to máme z amerických zdrojov." Je dobré, ak na rekonštrukcii bitky vedia veľa detailov z jej histórie. Spolky medzi sebou súperia i v tomto smere. Ten kto vie viac a je autentickejší získava väčší rešpekt.
Uniformy sú prísne podľa dobových predpisov. "Kupujeme ich zo zahraničia. Všetky sú z vlny a dnešní krajčíri nedokážu napodobniť vtedajší špecifický strih. Všetko to robia ľudia, ktorí sa šitím dobových kostýmov živia. Samozrejme nejde o lacný špás." Košický spolok má v zbierke veľké množstvo uniforiem, ale i klasických civilných oblečení. Na rekonštrukciách je totiž vojakom s nižšou hodnosťou povolené i nosenie civilného dobového oblečenia.
Maximálne seržant
Hodnosti si takisto neprideľujú len tak ledabolo. Na celý systém šarží dohliada svetová asociácia zastrešujúca všetky kluby venujúce sa oživovaním histórie Americkej Občianskej Vojny. "Právo prideľovať hodnosti majú v Európe tri asociácie. V Nemecku, Anglicku a Rakúsku. Tie podliehajú priamo najvyššiemu svetovému veleniu, ktoré je v Amerike," vysvetľuje M.Timko. Povýšenia sa prideľujú za mimoriadne skutky, vedomosti, či iné kvality vojaka. Na Slovensku je najvyššia možná hodnosť seržant. "Jedným z mála ľudí, ktorí v Európe dostali čestné vyznamenanie poddôstojníka je práve kolega M.Timko," vychvaľuje svojho spolubojovníka P.Kvoriak. Čas od času sa však na akciách stretávajú aj s účastníkmi, ktorí majú neprimerane vysokú hodnosť pridelenú z rozmaru. "Ide o neznalých ľudí. Tí čo Americkú Občiansku Vojnu študujú detailne vedia, že si to nemôžu dovoliť. Takíto vojaci potom z akcie odídu s výsmechom."
Vo vlastníctve majú 20 historických strelných zbraní. Keďže ide o stále funkčné artefakty, každý z nich si musel zaobstarať zbrojný pas. "Je to podmienkou, zákony dodržujeme. Žiadnemu z členov by sme takýto špás bez zbrojného pasu nedovolili. Niektoré spolky to obchádzajú tým, že používajú plynové zbrane, na ktoré oprávnenie netreba. My však uprednostňujeme pravý dobový charakter strelných zbraní." V zbierke majú rôzne druhy pištolí a pušiek. Ide o kúsky ako Colt, Remington, Anfield, či Richmond. "Ide o podobné kúsky, aké sa používajú pri westerne. Čo sa týka zbrojného priemyslu šlo o podobné obdobie," vysvetľuje P.Kvoriak.
Do zbraní si dokonca sami vyrábajú aj náboje. Technológiu výroby naštudovali z odbornej literatúry. "Vyrábame samozrejme len slepé náboje. Ide o papierové obaly, ktoré plníme len pušným prachom. Guľku nepridávame." Aj napriek tomu však ide o stále rizikový koníček. Všade, kde sú zbrane, môže dôjsť k nehode. Nejaká vážnejšia sa im vraj zatiaľ vyhýba. "Častejšie sú rezné zranenia z rôznych rezných zbraní. Streľba zatiaľ nikomu z nás nijako neublížila." Ako však P.Kvoriak dodal, na akciách, ktoré navštevujú už zažili aj smrteľnú nehodu. Šlo o rekonštrukciu v Čechách. K danému prípadu sa však odmietajú vyjadriť, keďže podľa nich ide o vec organizátorov, ktorí sa už podrobili patričnému šetreniu.
Jednou z veľkých nevýhod tohto koníčka je i finančná a časová náročnosť. "Stojí to veľa peňazí. Zbrane, uniformy, literatúra, cesty. Všetko to riadne zasahuje do rodinného rozpočtu. Je to však našou obrovskou láskou a pre mnohých z nás to niekedy znamená aj viac ako rodina," s úsmevom hovorí P.Kvoriak. Menej zábavný je však fakt, že pre mnohých toto hobby znamenalo koniec manželstva. "Všimli sme si to nedávno na jednej akcii v Čechách. Bolo tam vyše 100 ľudí, z ktorých sa dal na prstoch jednej ruky spočítať počet tých, ktorí sú ženatí. Drvivá väčšina z nás sa kvôli svojmu koníčku musela rozviesť. Okrem financií to totiž výrazne zasahuje aj do voľného času, ktorý by mal patriť rodine. Nám sa to však našťastie darí skĺbovať a v rodine problémy nemáme," uzavrel M.Timko.
Tomáš LEMEŠÁNI
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
