Kvôli vodovodným batériám, umlčal nočného strážnika
Mnoho ľudí má občas alebo stále pocit, že trpia nedostatkom peňazí. Závidia tým bohatším a nadávajú na osud, ktorý im nenadelil toľko, aby nemuseli žiť od výplaty k výplate, či od podpory k podpore. No kým niektorí takto postihnutí sa s údelom insolventnosti zmieria, prípadne sa snažia tento stav nejakou legálnou formou zvrátiť, nájdu sa i špekulanti s opačným zmýšľaním. Bez ohľadu (alebo aj s ním), že prekračujú zákon, vydajú sa na krivé cestičky s cieľom zlepšiť svoju finančnú situáciu. Presne ako hlavný hrdina dnešného prípadu zo súdneho archívu.
Nad východom Slovenska sa začalo zmrákať, keď si Emil R. povedal, že dnes dá tej rozbabranej dlažbe v kúpeľni pokoj a pustí sa do nej opäť až zajtra. Potom bude treba v dome, ktorý svojpomocne staval už takmer päť rokov, doplniť iba samé "drobnosti". Vymaľovať, všade namontovať vodovodné batérie, natrieť rámy na oknách a všeličo iné. Ten všivavý dom mu bol čert dlžen, pomyslel si. Už ho stavia roky, zadĺžený je až po uši a barák stále nie je hotový. Vtedy, keď začínal, mal všetko pekne vyrátané. Bol presvedčený, že ho postaví za dva, nanajvýš tri roky. Kto však mohol tušiť, že ceny sa po revolúcii vyšvihnú tak vysoko? Čo pred "novembrom" stálo 100, teraz nedostať pod 300 korún. Nehovoriac o tom, že aj majstri zdraželi. A nielen ich práca, ale aj pivo a pálenka, čo popri nej vypili. S trpkým úsmevom Emil spomínal, že keď sa do stavby domu púšťal, odhadol náklady na 300 tisíc. No už doň vrazil vyše milióna a ešte nie je dokončený.
Takto uvažujúc sadol Emil na bicykel a zamieril do krčmy. Chcel si dať iba pivo, ako sa vraví, na spláchnutie vápna v hrdle. Vošiel dnu a prisadol si k susedovi Julovi, ktorý už bol trochu pripitý. "Počas debaty sa ma opýtal, ako mi ide stavba," opísal neskôr Emil obsah rozhovoru. "Vtedy niekedy som mu spomenul, že potrebujem do domu sedem vodovodných batérií. Žiadne fajnové, pre začiatok som potreboval iba obyčajné, len aby nekvapkali. A Julo na to, že na družstve sa ich váľa plno. Aj takých moderných, čo sú s jednou pákou. Vraj ich vedenie kúpilo na rekonštrukciu umyvárok a potom prišlo na to, že peniaze treba investovať inam. A tak tam vraj už pol roky ležia v nejakej drevenej búde, iba pár metrov od vrátnice."
Tie batérie vŕtali Emilovi v hlave po celý čas. Vedel, ktorú búdu Julo spomína, veď okolo nej chodil takmer každý deň, keď šiel na autobus do práce. V duchu si predstavoval, ako tam batérie ležia na regáloch a sadá na ne prach. Keby ich získal, ušetril by minimálne takých 10 tisíc. A to už je slušný peniaz, ktorý sa mu zíde na iné veci pri stavbe. "Pili sme až do záverečnej, lebo Julo všetko platil. Potom nás výčapníčka vyhodila."
Keď sa Emil vari o tri ulice ďalej rozlúčil so susedom, do vedľajšej brány, kde u svojich rodičov býval, síce vošiel, ale do domu nie. Tie družstevné batérie mu nedali pokoja. Chvíľu váhal, že predsa nie je žiaden zlodej, aby kradol, no pomyslenie na ušetrených 10 tisíc rozhodlo. "Najprv som si povedal, že sa idem ku družstvu iba pozrieť," tvrdil neskôr pred vyšetrovateľom. "Myslel som, že sa na čerstvom vzduchu trochu preberiem. Nechcel som hneď kradnúť, iba si to omrknúť..." Napriek tomu vošiel do šopy, vzal väčšie plátenné vrece, páčidlo i baterku a opäť nasadol na bicykel.
Ani nie o päť minút bol už Emil pri družstevnom plote. Nikde nebolo ani živej duše a aj pouličné osvetlenie vďaka dobrej muške šarvancov s gumipuškami "spalo". Vari 100 metrov poniže vrátnice položil Emil bicykel na zem, plot opatrne preliezol a pobral sa k búde, v ktorej mali byť batérie. Potešilo ho, keď na dverách uvidel predpotopnú visaciu zámku. Podložil ju páčidlom a silno potiahol. Drevo zaprašťalo a zámka na prvý pokus povolila. Emil otvoril dvere a vošiel dnu. Len čo opäť rozsvietil baterku, s otvorenými ústami hľadel na všetko to bohatstvo, čo sa váľalo po zemi i regáloch. Káble, zásuvky, elektródy, vypínače a hromada ďalších vecí. A na jednej z políc - batérie. Niektoré voľne, iné v kartónovom obale. Samozrejme, po tých siahol Emil ako prvých...
"Keď som prvú vložil do mecha, do búdy vpálil pes a začal brechať," opísal zlodej situáciu, s ktorou vo svojom jednoduchom pláne vôbec nerátal. "Snažil som sa ho odohnať, no bol stále zúrivejší." Vždy, keď sa ho Emil pokúšal kopnúť, pes v poslednom okamihu vrtko uskočil. Preto zobral do rúk páčidlo, počkal na najvhodnejší okamih a udrel štekajúceho chlpáča po hlave. Ten ticho zaskučal a stíchol. Emil si s uľahčením vydýchol. Utrel si pot z čela a chystal dokončiť, to, po čo prišiel. Vtedy ho oslepil lúč svetla.
"Bol to ten strážnik," blížil sa Emil k vyvrcholeniu nočnej akcie. "Stál vo dverách búdy a mieril na mňa baterkou..." S tým Emil už vôbec nerátal. Najprv pes a potom strážnik, starý Pišta báči z horného konca. "Povedal, aby som šiel s ním na vrátnicu, že odtiaľ zavolá políciu. A vraj ma pozná, tak nemám robiť hlúposti..."
Emilovi sa v tej chvíli premietol v hlave hrôzostrašný film o jeho najbližšej budúcnosti. Každý naňho bude ukazovať prstom ako na zlodeja. A vraha psov, lebo o tom, že vlčiak "pohladenie" po hlave už nerozchodí, bol Emil presvedčený. "Vôbec neviem, čo mi to napadlo," tvrdil neskôr, keď mal svoje skratové konanie vysvetliť. "Asi som sa zľakol, alebo čo. Nerozmýšľal som..."
Vtedy v noci pevnejšie zovrel páčidlo v ruke, to ktorým najprv otvoril dvere a neskôr umlčal psa. Keď vyšiel za strážnikom z búdy von a kráčali k vrátnici, ovalil ho Emil z celej sily po hlave. Začul tiché prasknutie, bolestivý ston a na ruku i do tváre mu vystreklo čosi teplé a lepkavé. Striasol sa od hrôzy, odhodil železo a rozbehol sa k plotu. Úplne zabudol, že prišiel na bicykli. Nechal ho tak a utekal domov. Tam mu síce došlo, že by sa mal vrátiť zahladiť stopy, no keď v tichu noci začul sirénu sanitky, pochopil, že je neskoro.
Pištu báčiho zbadali ležať na ceste za plotom dvaja dedinčania, ktorí sa peši vracali zo zábavy vo vedľajšej dedine. Hoci okamžite z vrátnice zavolali sanitku a tá prišla do 10 minút, dôchodcu sa zachrániť nepodarilo a zomrel ešte skôr, než sa ho ujali lekári. Vypátranie jeho vraha netrvalo dlho. Stačilo sa povypytovať, komu patrí obďaleč pohodený bicykel a potom porovnať odtlačky prstov jeho majiteľa s tými, ktoré sa našli na smrtiacom páčidle.
Emil R. bol uznaný vinným z vraždy a odsúdený na 8 a pol roka pobytu za mrežami.
rob
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
