Na Košičanku Oľgu počas putovania naprieč Kambodžou najviac zapôsobila návšteva Múzea genocídy
Čerstvo opečené červíky a chrobáky chutili ako naše čipsy a pukance
Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok Košičanky Oľgy na jej cestu naprieč Kambodžou. Tento pomerne zaostalý štát navštívila v rámci putovania po krajinách južnej Ázie spolu s ďalšími krajanmi, ktorých láka spoznávať túto exotickú časť sveta. V prvej časti spomienok sa podelila o zážitky z chrámového komplexu Angkor, mesta San Rep či jazera Tonle Sab. Dnes je na rade hlavné mesto Phnom Phen.
Podľa starej legendy žila vraj kedysi na brehoch životodárneho Mekongu bohatá kmérska dáma menom Phen. Keď sa jedného roku pri záplavách rieka zdvihla, jej vody priplavili na breh veľký strom. V kmeni bol vydlabaný otvor a v ňom schované štyri Budhove sochy. Agilná dáma, ktorá skulptúry našla, nelenila a keďže o prostriedky nemala núdzu, dala sochám na blízkom vŕšku (v kmérčtine phnom) vvystvať v roku 1372 svätyňu. Jej spoluobčania uverili, že nález bol znakom nebies, hovoriaci o presťahovaní hlavného mesta.
"Keď o polstoročia neskôr Thajčania opäť vyplienili slávnu kambodžskú ríšu Angkor, panovnícka rodina si na staré znamenie spomenula. Keďže miesto na sútoku riek Mekong, Tonle Sap a Bassak bolo aj strategicky výhodné, usadila sa v jeho blízkosti a dala mu názov Phnom Penh," zreprodukovala nám Oľga legendu o vzniku hlavného mesta Kambodže.
Keďže mestská hromadná doprava, ako ju poznáme v našich podmienkach, v Phnom Phene neexistuje, o prácu majú postarané rikšiari, taxikári ale najmä motocyklisti. Len časť z nich robí túto prácu na plný úväzok. Profesionálov zdatne dopĺňajú najmä štátni úradníci, ktorí si privyrábajú k nízkym platom. Tie sa pohybujú okolo 15 dolárov za mesiac. Keďže sa z nich vyžiť nedá, zvlášť ak ide o početnejšiu rodinu, otcovia si musia kúpiť motorku a privyrábať si. Cez obedňajšie prestávky alebo aj po večeroch.
"Ako v každom väčšom ázijskom meste, aj v tomto sú ulice dopravnými prostriedkami prepchaté. Nie je žiadnou zvláštnosťou vidieť rikšu, obloženú polstovkou kotkodákajúcich kureniec, bicyklistu, obťažkaného bambusovými nádobami s cukrovou šťavou či motocykel, na ktorom vodič prevážal naprieč uloženú statnú prasnicu. Keď si to všetko vynásobíte stomi a pridáte hluk klaksónov, predstava typickej ulice Phnom Phenu je dokonalá..."
Okrem dopravných prostriedkov a ich pasažierov bolo zaujímavé sledovať aj názvy miestnych bulvárov. Málokde na svete sa skvejú mená svetových revolucionárov na tabuliach ulíc v takom počte. A ešte k tomu v takej zhode. Bulvár Mau Tse Tunga sa križuje s ulicou Vladimíra Iľjiča Lenina, Jozif Broz Tito sa len o niekoľko ulíc míňa s Karolom Marxom. Pre istotu revolučné ulice neústia do jedinej križovatky. Bohvie čo by z toho vzniklo, keby sa proletársky vodcovia všetkých krajín spojili. Minimálne poriadna zápcha...
Boj svetových ideologických táborov však mestu šťastie nepriniesol. Pred rokom 1970 bol Phnom Penh, známy širokými bulvármi, príťažlivými promenádami, elegantnými vilami a dekoratívnymi meštianskymi domami. Po 25 rokoch sa podstatne zmenil. Americká intervencia, partizánska vojna, krvavý Pol Potov režim, vietnamská intervencia. Situácia sa ako tak normalizovala až po roku 1993, keď sa s podporou Organizácie spojených národov podarilo uskutočniť demokratické voľby. Napredovanie cítiť aj v ostatných rokoch, kedy sa k moci dostal panovnícky rod Norodom.
"My sme mali tú smolu, alebo šťastie, že sme do Phnom Phenu prišli v čase konania slávnosti, nazvanej Sviatok vody," pokračuje Oľga v spomienkach. "Trochu nás to sklamalo, lebo kráľovský palác bol zatvorený, zrejme preto, lebo sa panovník obával toho množstva ľudí, čo do mesta prišla. Skutočne boli ulice prepchaté a polícia do centra nepúšťala žiadny autobus, iba taxíky. Ľudia sa väčšinou sústreďovali pri rieke. Boli tam postavené tribúny pre miestnych aj pre turistov. Tak sme si tam sadli a dívali sa na program."
Ten okrem iného pozostával z veslárskych súťaží. Niečo ako tradičné preteky medzi veslicami londýnskych univerzít Oxford a Cambridge. Úzke a dlhé člny obskluhovalo asi po 50 veslárov. Po dva sa púšťali dole riekou a diváci z brehov na ich pokrikovali a mávali. Hoci bolo všade plno ľudí, Oľga nezaznamenala žiadny stres alebo tlačenicu. Všetci boli k sebe ohľaduplní, akoby si uvedomovali, že pri toľkej mase je lepšie zachovať pokoj.
"Večer si ľudia rozložili na uliciach deky a tam si varili nejaké občerstvenie. Prekvapilo ma, že som všade videla jesť vajcia, uvarené na tvrdo. Ale aj rôzne druhy rezancov a, samozrejme, opečené červíky a chrobáky. Niektoré pripomínali naše lúčne koníky, iné chrústy." Tie sa Slovákom naskytli k ochutnaniu už viackrát a veru, niektorí by sa na to aj dali. Zakaždým sa však radšej vyhovorili na to, že určite nie sú čerstvé. Na ulicich Phnom Phenu ich však videli pripravovať v typických hrncoch - wokoch - priamo pred ich očami. Takže vyhovárať sa nebolo na čo...
"Napokon som sa dala nahovoriť aj ja a jedného červíka som ochutnala," priznala Oľga, že neodolala ázijskej delikatese. "Nebolo to také strašné. Chutilo ako naše čipsy alebo pukance. Je to navyše veľmi zdravé jedlo, lebo obsahuje veľa bielkovín a proteinov." Okrem hmyzu tvorí základ stravy Kambodžanov ryža, pripravené na rôzne spôsoby. Hlavne pridaním rôznych druhov korenia má zakaždým inú chuť. Mäso, ako ho poznáme u nás, ako príloha až také rozšírené nie je. Miestnym k ryži stačí zelenina alebo ovocie.
Okrem múzea, zachytávajúceho históriu kmérskeho kráľovstva, utkvela Oľge v pamäti aj prehliadka iného múzea, mapujúceho nedávnu históriu. Volalo sa Múzeum genocídy a zaznamenávalo niekoľko rokov trvajúcu vládu Pol Pota a jeho ľudí.
"Málokto vie, že Pol Pot bolo iba bojové meno diktátora. V civile sa vodca Červených Kmérov volal Saloth Sar. Narodil sa v rodine roľníka a podľa neoverených údajov strávil ako dieťa osem mesiacov v kláštore. Ako mladý muž pracoval pre Demokratickú stranu, čo mu pomohlo získať štipendium na štúdiá elektroniky v Paríži." Namiesto na univerzitných prednáškach však svoj čas trávil na schôdzach Francúzskej komunistickej strany, ktorá bola v tom čase nadchnutá zmenami v Rusku a Stalinovými "úspechmi" pri budovaní socializmu. Zrejme tam sa mladému Sarovi podarilo vštepiť nenávisť k všetkému buržoáznemu a upevniť jeho vieru v kolektivizáciu a stalinské metódy pri jej presadzovaní.
Keď ako neporiadny študent stratil v roku 1953 štipendium, vrátil sa domov a v Phnom Penhe popri učiteľskom povolaní začal tajne organizovať komunistické bunky. V strachu pred postihom zo strany pravicovej vlády utiekol Sar na vidiek a popri funkcii generála prijal aj svoje neslávne známe meno. Začal aktívne vystupovať v partizánskom odboji proti "feudálnemu dedičstvu" a čoskoro sa stal hlavným veliteľom síl Červených Kmérov. Keď v roku 1975 jeho vojská obsadili hlavné mesto, ich vodca vyšiel z ilegality a osvojil si titul "brat číslo jedna". Hoci oficiálne zastával pozíciu premiéra, v skutočnosti bol neobmedzeným diktátorom a začal pretvárať svoju rodnú Kambodžu. Nástroje však boli atypické: popravy, pracovné tábory, zničené pamiatky, utrpenie, strach a hlad.
"Nastoleniu moci Červených Kmérov paradoxne napomohla vietnamská vojna, do ktorej bola Kambodža nechtiac vtiahnutá," vysvetlila Oľga túto časť dejín, o ktorej sa dozvedela z návštevy múzea a štúdia zverejnených materiálov. "Norodom Sihanuk sa snažil robiť neutrálu politiku, no nepodarilo sa mu to. Severný Vietnam totiž potreboval zásobovať partizánov na juhu krajiny a keďže cez frontovú líniu to nešlo, putovali zbrane cez Kambodžu. Američania ju potom za trest bombardovali. Vtedy povstali Červení Kméri a Pol Pot sa vyhlásil za diktátora, ktorý chcel z Kambodže urobiť poľnohospodársku krajinu, nezávislú na americkom kapitalizme. Spôsob, ktorý si zvolil, zasiahol do života vyše troch miliónov ľudí. Milión dal zavraždiť, jeden a pol milióna zomrelo od hladu a chorôb a 600 tisíc ušlo do susedných štátov."
Keď Vietnam Kambodžu oslobodil, žilo v Phnom Phene z pôvodných dvoch miliónov už iba asi 20 tisíc obyvateľov. Pol Pot všetku inteligenciu popravil alebo vyhnal na vidiek, kde musela pracovať bez mzdy. Podozrivý bol každý, kto mal okuliare alebo vedel cudzí jazyk. Sex bol zakázaný a manželia si nemohli povedať viac ako pár viet. Ak sa rozprávali dlhšie, znamenalo to, že sa hádajú a za hádku bol trest smrti. Ľudia nesmeli mať bicykle ani autá. Prváci udávali rodičov svojich spolužiakov, tretiaci pokojne obesili svojho učiteľa. Dôstojníkov vyhnali na mínové polia, mrzákov nechávali vyhladovať.
"Múzeum genocídy bolo zriadené v bývalej škole, ktorú za vlády Pol Pota prerobili na väzenie," spomína Oľga na návštevu miesta, ktoré naplno odhalilo zverstvá spomínaného režimu. Dodala, že až vtedy si uvedomila, čo si tie milióny ľudí vytrpeli. Lebo jedno je počuť alebo o tom čítať, a druhé to na vlastné oči vidieť... "Triedy bývalej školy boli rozdelené na samotky a mučiarne. Na dvore bola šibenica, tiež som videla tabuľu s desatorom pre väzňov, ako sa majú správať. Bolo tam množstvo fotografií, lebo Kméri si robili vlastnú fotodokumentáciu. Keď som to videla, prišlo mi zle a musela som odísť na vzduch..."
Oľge utkvel v pamäti príbeh ženy, ktorú jej väznitelia nechali porodiť. Potom jej dieťa vyhadzovali do výšky a strieľali do neho ako do terča... "Je šokujúce, že Pol Pot vyvražďoval vlastný národ..." povzdychla si Oľga na záver spomienok na toto hrozné miesto.
Múzeum genocídy bolo poslednou zastávkou na putovaní Kambodžou. Nasledovala cesta na letisko a dlhý let do Kuala Lumpuru v Malajzii. Ale o zážitkoch z nej až niekedy nabudúce...
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
