Votrelca, ktorý vnikne do úľa, včely

dopichajú a zabalzamujú propolisom

Včelárstvo bolo kedysi vyhľadávanou formou oddychu a hobby nejedného Slováka. Do aktivít chovateľov včiel dokonca nezasiahol ani komunistický režim, ktorý vďaka znárodňovaniu zničil nejedného hospodára. Kvôli tomu bolo včelárstvo jednou z najvýhodnejších súkromných aktivít, ktoré boli štátom prehliadané. Po revolúcii v roku 1989 sa však situácia zmenila a včelárov začalo ubúdať. Výkupné ceny medu prudko klesali, čo viedlo k tomu, že sa stavy chovateľov zredukovali na polovicu. O tom, ako to vo včelárskom fachu vyzeralo kedysi a ako dnes sme sa pozhovárali so 74- ročným skúseným košickým včelárom Miroslavom Staškom.

M. Staško má chov včiel v krvi. K tomuto remeslu ho priviedli otec a starý otec, ktorí boli včelármi. "Venujem sa mu odmalička. Stále som im pomáhal a čo to sa priúčal. Neprestal som s tým ani počas štúdia na vysokej škole." Včelárom na vlastnej nohe sa stal až v roku 1957. Vtedajšie podmienky, ktoré boli pre včelárov vytvorené, boli vraj omnoho lepšie ako dnes.

"Pred revolúciou tu existovala iba jedna výkupňa medu - v Galante. Vykupovala med od každého včelára bez výnimky. Žiaden sa nemusel báť, že med, ktorý zozbiera, nebude mať kde predať. Navyše, výkupné ceny boli v porovnaní s dneškom približne o polovicu vyššie." Keď vezmeme do úvahy vtedajšie životné náklady, je jasné, že si včelári žili celkom slušne. "Nešlo o nejaký extrémne luxusný život, no včelár dokázal zabezpečiť bezproblémový život sebe aj vzdialenejšej rodine."

Včela Kraňská

Dôležitou podmienkou úspechu včelára bolo a je kočovanie. "Keď včelár kočuje, jeho výnosy výrazne rastú. Získava viac medu i jeho rôzne druhy. Kočovalo sa na ovocné stromy, repku, agát, neskôr na slnečnice, lesnú znášku a ďateľoviny." S touto aktivitou sa spájala aj ďalšia výhoda vtedajších vćelárov oproti dnešným. Kedysi totiž družstvá, ktoré pestovali ovocné stromy a repku, samé objednávali včelárov. "Za to, že sme si v blízkosti ich stromov postavili úle, sme niekedy dostávali zaplatené. Včely sú totiž najlepším opeľovačom v prírode. Dnes takáto spolupráca absolútne nefunguje, čo je škoda nielen pre včelárov, ale aj samotných poľnohospodárov."

Výsledok nepriaznových zmien v slovenskom včelárstve jasne vidieť v štatistikách včelárskeho zväzu. "V roku 1989 bolo na Slovensku 38 812 včelárov a 474 296 včelstiev. V roku 2006 to už bolo len 217 438 včelstiev. Ide teda o polovičný pokles stavov chvateľov včiel." To bolo spôsobené tým, že výkupcovia medu začali za tento sortiment ponúkať oveľa nižšie ceny. Pritom v obchodoch došlo k neprimeranému rastu cien, čo spôsobilo znížený dopyt zákazníkov.

Druhov včiel je na svete veľa. Každý z nich má pritom svoje špecifiká. "U nás dominuje Včela Kraňská. Pre ňu je typická mierna povaha. Okrem toho je známa ako skvelý opeľovać, ktorý sa presne hodí do mierneho prostredia a nadmorskej výšky, v ktorej sa naša krajina nachádza." Ak by sa však niektorý včelár pokúsil zaviesť na Slovensku chov iného druhu, podarilo by sa mu to. "Včely majú silnú schopnosť aklimatizovať sa. Ak by sem niekto doniesol napríklad Včelu Africkú, prežila by. Nie je však v našom záujme zaviesť do našich končín iný druh. Včela Africká je napríklad veľmi útočná a znepríjemňovala by život nielen ľuďom, ale aj miestnym druhom včiel. Rôzne druhy totiž majú tendenciu bojovať medzi sebou."

M. Staško mal kedysi 80 včelstiev. Keďže sa včeláreniu nedokáže venovať ako zamlada, počet úľov zredukoval na 24. "V zime je v jednom včelstve približne 20 tisíc vćiel. Počas leta, Keď sú v rozvoji, však tento počet môže dorásť až k 80 tisícom." Ak si včelár zakladá úplné nové včelstvo, spravidla sa obráti na niektorého skúsenejšieho kolegu. "Základná rodina sa dá kúpiť za približne 2 000 Sk. Je to však málopočetná rodina, ktorá sa bude istý čas rozširovať a naberať na sile." Následné množenie je jednoduché. Ak si chce včelár vytvoriť nové rodiny, dosiahne to jednoducho rojením, alebo vytvorením oddielkov. Každý z nich po čase dorastie do klasickej rodiny.

Hlavnou zásadou pri chove včiel je udržiavať ich v prísnej hygienickej čistote. "Včely poskytujú med, do ktorého vpúšťajú svoje enzýmy. Treba teda dbať o čistotu prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Najdôležitejšie je pravidelne vymieňať včelie dielo, dbať o čistotu náradia, s ktorým sa pri včelách pracuje a úle dezinfikovať." Vypaľovanie je najklasickejšou metódou dezinfekcie. Po tejto ohnivej procedúre sa ešte úľ vyčistí hydroxidom sodným a nechá vyvetrať. Po tom všetkom sa do neho môžu opätovne vrátiť včely. "Po niekoľkých rokoch však treba úle vymieňať úplne. Aj napriek dobrej starostlivosti sa tam totiž môžu uchovať nejaké choroboplodné zárodky."

Najdôležitejšia časť starostlivosti o včely sa odohráva v zime. Včelstvo vtedy potrebuje úplný pokoj, podložku na odpad a dostatok zásob. "Ako výstuha bokov uľov sa hodí slama, ale aj iné materiály. Tá im dokáže lepšie udržiavať teplotnú rovnováhu. Zásoby potrebujú k rovnakému účelu. Teplo, ktoré si počas zimy vytvárajú na to, aby nezamrzli si totiž vyžaduje dostatočný prísun potravy. Ak je včelstvo slabšie, skonzumuje viac zásob." Vo vnútri úľa si dokážu včely počas zimy vytvoriť asi 20 stupňovú teplotu, v lete a pri chove plodu až 35 stupňovú.

Podľa podložky na odpad vie skúsený vćelár ľahko zistiť, ako sa jeho miláčikom počas zimy darilo. "Včely sú veľmi čistotné. Ak v úli nájdu nejakú čiastočku, ktorá im narušuje prostredie, hneď ju vynesú. Pri veľkom počte odpadu viem teda zistiť, že boli počas zimného odpočinku rušené, alebo spotrebovali neprimerane veľa zásob, čo je znakom toho, že sú slabé." M.Staško už po zime v odpade našiel aj pozostatky hlodavcov. Stane sa totiž, že do úľa vnikne myš. "V takomto prípade na votrelca včely zaútočia. Veľké množstvo jedu potom ochromí jeho nervový systém a včelstvo ho zabalzamuje propolisom. Nechcú, aby im rozkladajúce mäso smrdelo. Na jar teda nájdem len kosti..."

Zimné žijú dlhšie

Máloktorý laik vie, že včely sa delia na letné a zimné. Letné žijú 2 až 3 mesiace, zimné - takzvané dlhoveké aj 9 mesiacov. Okrem prirodzenej smrti však včely hynú aj rôznymi chorobami a parazitmi. Najrozšírenejšie sú klieštik a mor včelieho plodu. "Klieštik sa dostane do plastu, kde sa nechá zaviečkovať a nakladie tam vajíčka. Larvy sa potom živia včelou krvou, čím ich výrazne oslabujú. Výsledkom je, že vćely hynú predčasne, alebo sa rodia s genetickými vadami." Mor včelieho plodu je ešte väčšou nočnou morou. Napáda včelie larvy a premieňa ich na hnilobnú hmotu. Tá potom nakazí ostatné larvy, až dôjde k uhynutiu celého včelstva. V takomto prípade sa nariaďuje okamžité spálenie celého včelstva i s včelím dielom.

Výsledok v podobe medu dostane včelár až po hŕbe nevyhnutných úkonov, ktorými včelám vytvára vhodné podmienky. "Množstvo získaného medu záleží najmä od toho, koľko kvetov majú včely k dispozícii. Ak je možností na opeľovanie dosť, môže včelár získať za dobrý deň aj 9 kilogramov medu, najmä z agátu." Ten sa z plastov vyberá, až keď je zrelý. Včely najprv nanosia nektár, ktorý v plaste zaviečkujú, odparia z neho vodu a pridajú doň svoje enzýmy. "Ak je počet viečok dostatočný, včelár plasty zozbiera a odstráni viečkové uzávery. Následne použije takzvaný medomet. Do neho uloží odviečkované plasty. Z nich sa potom odstredivou silou dostane med von a odkvapkáva do špeciálnej nádoby. Týmto by mala výroba medu skončiť."

Správny med sa nemá miešať so žiadnymi prísadami. "Pamätám sa na prípad, kedy na južnom Slovensku vyrábali falošný med. Poliali cukor vodou a tak na neho nalákali včely z celého okolia. Získali tak za krátky čas veľké množstvo medu, ktoré však bolo z väčšej časti zložené z cukru. Za túto fintu boli napokon odsúdení." Najobľúbenejšou metódou falšovania je výroba medu zo sladkej kukurice. Takéto triky sa však dajú jednoducho odhaliť. "Ak prídem do obchodu a vidím rôzne druhy medov, z ktorých sú niektoré riedke, iné husté a skryštalizované, vyberiem si tie skryštalizované. Prirodzený med totiž najneskôr do polroka prechádza procesom kryštalizovania."

M. Staško má úle rozdelené na tri stanovištia. Gro je na Alpinke. "Tam zbieram lesný med z ihličnatých a listnatých stromov. Pod Kalváriou mám ďalšie včely, ktoré mi zbierajú lesný aj ovocný med. V Skároši zase zbieravam agátový a repkový med." Každý z nich je špecifický farbou a chuťou. Okrem toho zbierava aj propolis, ktorého liečebné účinky si nevie vynachváliť. "Jeho účinky sú udivujúce. Po opekačke som mal škaredú popáleninu na stehne. Nehojilo sa to, kým som to nezačínal natierať propolisom. Po troch použitiach sa mi rana krásne zahojila." Rovnakú skúsenosť má kamarát, ktorý strčil ruku do žeravej smoly. Chodil na liečebné procedúry do Šace, kde mu dlho nevedli pomôcť. "Po čase si po návšteve lekára dával dole obväz s masťou od lekára a natieral propolisom. Po takých opakovaniach si lekár hrdo pochvaľoval liečebnú metódu, ktorú mu predpísal. Keď sa mu známy pochválil, že zlepšenie nastalo až po použití propolisu, lekár žasol. Odvetdy to zvyknú používať ako formu liečenia popálenín."

Nestojte im v ceste

Pri práci so včelami strach nemá. "Už nepoužívam ani ochrannú sieťku. Často stačí dymák alebo cigareta. Keď včely zacítia dym, sú pokojnejšie. Nikdy sa nestane, aby zaútočili bezdôvodne." Poštípaní si však aj napriek svojmu drilu užil dosť. Asi najhoršia príhoda sa mu stala, keď zberal roj zo stromu. "Časť včiel na mňa z výšky padla. Vyľakané sa potom do mňa pustili so všetkou vervou. Manželka mala večer čo robiť, aby mi povyťahovala všetky žihadlá." Napriek tomu sa ich stále nebojí. Voči jedu je vraj imúnny. "Ešte za čias, keď som so včelami kočoval, som prespal v starom voze pri úľoch. Keď som sa prebral, zistil som, že mi po tvári lezie množstvo včiel. Len som ich odhrnul, prevrátil sa na druhý bok a spal ďalej. Už z nich ozaj nemám strach."

Ostatným ľuďom by dal radu, aby včelám počas práce nestáli v ceste a aby boli pri práci s nimi opatrní. "Majú inštikt bodať, keď im stojíte v dráhe letu. Podráždené sú, ak sa blíži búrka alebo nemajú odkiaľ zbierať nektár. Človek sa ich nesmie báť. Ak včela zacíti strach, útočí ako na nepriateľa." Zabitie hoci aj jedného jedinca je nebezpečným kúskom. Keď včela zomiera, privolá si na pomoc niekoľko ďalších.

O hobby M Staška nemá starosť rodina ani priatelia. "Som zo včelárskej rodiny. Manželka na to bola zvyknutá, veď to robím celý život. Zaučil som aj syna. Ten by v mojich šľapajách pokračoval, no po chorobe sa u neho vyvinula alergia." Je to škoda, lebo by chcel niekomu svoju rodinnú tradíciu odovzdať. O jeho včelárskych aktivitách svedčí aj to, že je držiteľom viacerých významných funkcií vo Zväze včelárov Slovenska a má odbornú reláciu v Slovenskom rozhlase. Okrem toho vykonáva i hygienické prehliadky včelstiev v okrese.

Tomáš LEMEŠANI

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári