Synovia podedili vlohy po rodičoch,
starší si zahral vo filme i seriáli
Dátum narodenia: 1971
Znamenie: Ryby
Miesto narodenia: Košice
Ukončené vzdelanie: herectvo na VŠMU v Bratislave
Rodinný stav: vydatá
Relax: vaňa plná horúcej vody s penou a olejčekmi
Spolu s českými i slovenskými kolegami prišla v rámci Letných shakespearovských dní ponúknuť divákom Kupca benátskeho aj herečka Lenka Barilíková-Spišáková. Do metropoly východu sa tešila o to viac, že je rodáčkou z tohto mesta. Pred jedným z predstavení si našla čas na rozhovor, v ktorom sme boli zvedaví hlavne na jej spomienky na Košice.
Vyrastala na sídlisku Nad Jazerom a dodnes, hoci už dlhšie býva v Bratislave, sa cíti byť "Jazerčankou". "Práve v týchto dňoch, keď som prišla domov k rodičom, uvedomila som si, ako sa všetko mení. Bývala som vo vežiaku, z ktorého je výhľad na jazero. Doslova mi teraz udrelo do očí, ako je všetko okolo zelené. Pamätám si, že keď som bola dieťa, tak tam ešte boli len čerstvo nasadené maličké stromčeky. Z okna bolo vidieť na Opátske, kde ešte vôbec neboli chatky. Teraz je to všetko iné, oveľa farebnejšie. Ja si pamätám na sivé sídlisko. Predsa len, prežila som detstvo v socializme, kedy bolo všetko sivé," spomína Lenka.
Zo školy nie vždy išla domov tou najkratšou cestou, veď občas sa treba zastaviť aj na ihrisku... "Vo vchode, v ktorom som bývala, sme mali partiu. V tom čase nás bolo pomerne veľa detí v rovnakom veku, pretože Nad jazerom sa začalo osídľovať naraz, prichádzali mladé rodiny s deťmi. Pamätám si, že sme na ulici skákali gumu, chodili sme na pláž kúpať sa. Chodili sme aj do lesa na Opátskom. Keď sa to dozvedeli naši rodičia, boli z toho dosť nervózni. Tam sme sa hrávali na Indiánov, chlapci mali naozajstné nožíky... S mojou dobrou kamarátkou z vchodu, Adriankou Ballovou, mimochodom, tiež je dnes herečkou ŠD v Košiciach, sme vyrastali ako sestry, a dodnes nám to ostalo. Stali sme sa navzájom krstnými mamami našich detí a naše priateľstvo pretrváva, aj napriek tomu, že žijem v Bratislave."
Tak ako sa jej ku Košiciam viažu prvé spomienky na detské hry, viažu sa jej aj spomienky na prvé pusy... "Hm. Prvý bozk som nedostala pri jazere u nás, ale na Ružíne. Bola to krásna prvá láska. On bol vodný lyžiar, naučil ma lyžovať nielen na vode, ale aj na snehu."
Skôr spievala ako hovorila
Túžba po herectve sa v L. Barilíkovej prebudila ešte v detstve. "Rodičia vravia, že som začala skôr spievať ako hovoriť. No, niečo na tom asi bude. Potom do toho prišiel tanec a detské divadlo u pani Annamarie Ferenczy. Nuž a keď to bolo treba celé uviesť a odmoderovať, tak mi pribudlo aj to. Nikdy som nemala problém ukázať, ak som niečo vedela. Mňa nebolo treba dlho prehovárať na to, aby som čosi zarecitovala alebo zaspievala. Na gymnáziu som potom zistila, že ma to k herectvu veľmi ťahá, so sestrou som chodila na predstavenia Akademického Prešova, i do Štátneho divadla a do Smeru. Tak som si povedala, že to skúsim na VŠMU."
Spolu so sestrou sa teda vybrala do Bratislavy na prijímačky. "Bývali sme u sestriných kamarátok na internáte a pamätám si, že som každý deň hádzala mince do telefónneho automatu a volala domov, že som postúpila do ďalšieho kola. Na tretí deň mi komisia povedala, že keď zmaturujem, tak ma príjmu..."
V Bratislave počas prvých mesiacov cítila smútok. "Bola som tak ďaleko od rodiny a nebola som na to ešte pripravená. Mám len starších súrodencov a v tom čase, keď som odišla na VŠMU do Bratislavy, som si pripadala ako také decko." Počas prvého ročníka jej veľmi pomohla jej spolubývajúca, herečka Dana Orolínová, neskôr Košická, ktorú iste veľmi dobre poznáte z javiska Štátneho divadla. "Ona bola o rok vyššie, už robila v divadle a bola veľmi talentovaná. Bola pre mňa príkladom dobrej herečky. Celý rok sme spolu veľmi dobre vychádzali a ona ma naučila prispôsobiť sa tomu, že som v Bratislave. Pamätám si, ako nám bratislavskí spolužiaci závideli, že nie sme doma, ale na internáte. Ale oni si nevedeli ani len predstaviť, ako to je, keď sa človek vlastne nemá komu vyžalovať. Myslím, že internátne priateľstvá preto zvyknú tak dlho vydržať, lebo spolubývajúci sa vám stáva rodičom i súrodencom..."
Aj svojho manžela - režiséra Michala Spišáka - spoznala ešte na škole. "Prišiel do Bratislavy po nežnej revolúcii, pred tým študoval v Prahe. V tom čase sa na škole veľa zmenilo. Prišli noví pedagógovia, všetko šlo k lepšiemu. Obdobie revolúcie som prežila na škole a bolo to veľmi zaujímavé, veď som bola pri tom!"
M. Spišák prestúpil v druhom ročníku z Prahy do Bratislavy a v treťom ročníku už z jeho vzťahu s Lenkou bola láska... Od vtedy pár krát svoju manželku aj režíroval. "Aj spolu hráme a musím ho pochváliť, že je výborný herec. Myslím, že zdedil herecké gény po svojom otcovi, režisérovi Karolovi Spišákovi. V režisérskej práci má veľmi ľudský prístup k hercom, čo nemusí byť vždy celkom samozrejmé. Prvý raz sme spolu robili na škole. Už vtedy sa nám spolu pracovalo dobre. Pre mňa je to veľmi obohacujúca robota, lebo viem, že keď robím s ním, tak ma to posunie niekam ďalej."
L. Barilíková-Spišáková má s manželom dvoch synov a vyzerá to, že obaja podedili po rodičoch ich vlohy. "Ten starší má momentálne spomedzi nás štyroch najviac práce. Hehe. Natočil svoj prvý veľký film. Už pred tým robil v divadle, no pri tomto filme nás až zaskočilo, aký rozsah má jeho postava, vlastne je to hlavná postava filmu. Volá sa Nedodržaný sľub a premiéru v kinách by mal mať koncom roka. Ešte je predčasne hovoriť o tom, ktorým smerom sa budú obaja uberať. U staršieho to momentálne vyzerá, že by sa chcel venovať herectvu, zapáčilo sa mu to, ale uvidíme. Zatiaľ je to pre neho hobby a má čas sa rozhodnúť. Teraz dostal príležitosť zahrať si aj v seriály Obchod so šťastím, ktorý bude denne vysielať STV. Nechcem to však uzatvárať tak, že z neho každopádne bude herec. Ten mladší je viac uzavretý, nepotrebuje sa prezentovať, skôr ho láka písanie. Uvidíme..."
Ako rodičia, ktorí z pohľadu herečky či režiséra veľmi dobre vedia, čo to znamená živiť sa na Slovensku umením, majú isté obavy. A hoc aj nie sú obaja nadšení z toho, že sa ich deti "potatili" a "pomamili", sú na nich hrdí. "To viete, že keď sa im darí, tak sme hrdí a dáme im to aj pocítiť. Sú to zlatí chlapci, na ktorých sme obaja veľmi pyšní. Už sú dosť veľkí, vedia si navzájom poradiť a pomôcť si. Deti dnes dokážu oveľa skôr dospieť..."
Dnes si môže L. Barilíková-Spišáková užívať tú výhodu, že keďže mala deti ako pomerne mladá, ešte stále je mladá a deti má už dosť veľké na to, aby sa dokázali o seba postarať samé. "Mnohé kamarátky mi vravia, že by som teraz pokojne mohla mať ďalšie dieťa, veď mnoho mojich rovesníčok ešte len teraz rodí... Pri našom povolaní je veľká výhoda, že obaja synovia sú už veľkí a samostatní, Samo bude mať 16 a Jakub 14 rokov. Dokonca si vedia aj sami navariť. A varia výborne! A navyše - ostávať sami doma, na to sú vycvičení už od detstva. Hehe, Divadlo sa hrá večer, a na to si museli jednoducho zvyknúť."
Nuž a keď majú s manželom dostatok času len tak - sami pre seba - dokážu si ho naplno vychutnať. "Možno, že doháňame, čo sme nestihli, keď boli deti malé. Radi sme spolu doma a pustíme si dobrý film, ale zájdeme aj do kina či do divadla pozrieť, čo robia kolegovia. Je dobré mať prehľad."
RND druhá rodina
Lenkine cesty neviedli z Košíc rovno do Bratislavy... "Po krátkom pobyte v Košiciach, kde sa nám aj narodil prvý syn, sme sa celá rodina presťahovali do Nitry, kde som dostala svoje prvé profesionálne angažmán v Divadle Andreja Bagara. Bolo to celkom prirodzené, pretože môj manžel je rodák z Nitry. Tu sa nám narodil druhý syn. Na toto obdobie spomínam veľmi rada, v divadle som si zahrala niekoľko veľmi pekných postáv, dokonca som bola nominovaná na DOSKU za postavu Máši v Čechovovej Čajke. Po siedmych rokoch som chcela skúsiť niečo iné. Prišla ponuka z Radošinského naivného divadla a my sme sa presťahovali do Bratislavy. Začiatky neboli ľahké. Bývali sme dva roky s dvoma malými deťmi v jednoizbovom byte."
Takže hoci L. Barilíková-Spišáková po skončení VŠMU pôsobila v Nitre, dnes už žije v Bratislave. "Na život v Bratislave sme si museli zvykať. Často sme sa vracali či už do Nitry alebo do Košíc. Bratislava však predsa len ponúka viac príležitostí. Nielen hereckých, ale aj speváckych. Veľká skúsenosť pre mňa bola zábavná relácia Dereš, kde som štyri roky spievala kabaretné pesničky na aktuálnu politickú tému."
Diváci si ju dnes zrejme najviac spájajú s predstaveniami Radošinského naivného divadla. "U Radošincov hrám od roku 2000. Samozrejme, že keď niekde pracujete takú dlhú dobu, tak sa pre vás ľudia z divadla stanú druhou rodinou. Účinkovanie v RND mi prinieslo a prináša množstvo krásnych zážitkov a spomienok. Radošinské naivné divadlo však nie je jediná scéna, na ktorej hrám. Diváci ma môžu vidieť aj v muzikály na Novej scéne, alebo v situačnej komédii v Štúdiu L+S. Nemôžem vynechať ani muzikál Mníšky, ktorý sme hrali aj v Košiciach. Rada robím veci aj mimo divadla. Začiatkom leta ma veľmi potešilo, že som dostala príležitosť moderovať Galaprogram Folklórneho festivalu Východná 2008 v priamom prenose Slovenskej televízie. Ale rada robím aj veci, za ktorými nemusí byť taký masový divácky ohlas, ale kde ide skôr o intenzívnu a precíznu prácu. Teraz na jeseň budeme mať v Teatro Wüstenrot premiéru hry Ja a Hollywood, ktorú skúšame spolu s pani Máriou Kráľovičovou. Je to pre mňa veľká herecká škola. No a takéto herecké príležitosti má lákajú." dodala s úsmevom.
Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
