Keď ju chytila túžba po domove,
urobila palacinky alebo kapustnicu
Janka už ako 5-ročná rada tancovala, preto ju sestra Darinka prihlásila na krasokorčuľovanie k spolužiačke Helke Blažekovej. Mama i ocko museli mať veľkú trpezlivosť, aby päťročnú šibalku Janu dostali k tomu, že ráno bude vstávať o pol piatej, potom si odkrúti hodinu krasokorčuľovania na ľade, pôjde do školy a popoludní, keď vyučovanie skončí, znovu strávi na korčuliach minimálne hodinu. Možno to bolo na takého drobca aj kruté, ale vyplatilo sa. Dnes sa Ing. Jana Vaňová netají, že sa od malička učila trpezlivosti, zodpovednosti, ctižiadostivosti, vytrvalosti, húževnatosti i bojovnosti, ktoré ju doviedli nielen na stupeň víťazov v krasokorčuľovaní, ale i k šesťročnému pôsobeniu v najznámejšej ľadovej revue Holiday on Ice.
"V začiatkoch krasokorčuľovania som sa sústreďovala na sólo kategóriu. Do môjho repertoáru patrili základné, aj dvojité skoky, ktoré sa v tom čase na ľade predvádzali. Vďaka ockovi, ktorý mi doma nahrával hudbu a neustále ma povzbudzoval, úspechy prišli. Na Majstrovstvách Slovenska som napríklad vyhrala tretie miesto v žiackej kategórii." Janka mala 12 rokov, keď utrpela zranenie, čo znamenalo prerušenie krasokorčuliarskej dráhy. Keď však z oddielu po nejakom čase prišla požiadavka rozbehnúť v Košiciach krasokorčuľovanie tanečných párov, okamžite zvesila korčule z klinca a s radosťou utekala tancovať vtedy ešte na Štadión Ladislava Trojáka.
"To, že som na tréningy chodila parkom na Moyzesovej sama a neraz v tme, takže som od strachu predbiehala vlastný tieň, je dnes len jeden z momentov viažucich sa k tomuto obdobiu. Dôležité bolo, že sme s partnerom Vladimírom Čuchranom vytvorili tanečnú dvojicu, ktorá sa stala priekopníkom tanečného krasokorčuľovania na Slovensku. Spomínam si i na to, ako sa mu podarilo oskalpovať ma. Predvádzali sme passo double a ja, ani neviem ako, som ho podrazila, spadli sme a keď ma preskakoval, šmyk šmyk, odrezal mi hranou kus vlasov. Ešteže mi dorástli. K mojím najväčším úspechom, ale to už s druhým partnerom Petrom Bendičákom, patrí prvenstvo na Majstrovstvách Slovenska a tretie miesto na Majstrovstvách Československa v seniorskej kategórii."
Za Slovensko boli nominovaní i na Majstrovstvá Európy, ale tam, kvôli štúdiu aj úmrtiu milovanej mamky, Jana nešla. S ľadom sa však nerozlúčila. Nielenže si stále, i keď len sama pre seba, obúvala korčule, popritom začala trénovať tanečné páry. Spod jej rúk vyšli za roky trénerskej práce štyri úspešné dvojice. Popri štúdiu na vysokej škole si tiež začala robiť rôzne rozhodcovské skúšky. Doteraz sú spolu s tiež Košičankou Slávkou Grinčovou dvojicou, pred ktorými sa trasú mnohí korčuliari, lebo sú rozhodkyňami, aj technickými špecialistkami, v krasokorčuľovaní. Pani Jana má v tejto oblasti dokonca dve špecializácie.
Vybrali ju do svetoznámej revue
Prelomovým sa v jej živote stal rok 1989. To už bola druhý rok zamestnaná a s priateľmi si boli zahrať golf. Cenou pre víťaza bolo, že mu ostatní splnia, čo si praje. "Vyhrala som, a tak som vyriekla, že chcem ísť na zimný štadión, kde vtedy účinkovala známa svetová revue Holiday on Ice. A oni mi mali pomôcť, aby som po skončení vystúpenia mohla ísť na predvádzaciu skúšku."
Večerné vystúpenia trvali do 23. hodiny a konkurz na talenty do Holiday on Ice sa konal po nich. "Ocko, ktorý ma vždy držal ´nakrátko´, by ma v noci nikam nepustil. Kamaráti, medzi nimi aj môj dnes už manžel Daniel, mali preto zahrať, že ideme na stanicu odprevadiť kamošku a on nás odvezie autom. Otecko po dlhom prehováraní súhlasil, že sa môžem vrátiť po polnoci."
Namiesto stanice išla Jana na zimák. Keď sa program revue skončil, vyzvali ju, aby vyšla na ľad pred hodnotiacu komisiu. Cítila, že teraz môže a musí ukázať, čo vie. Zvládla všetko, aj kroky, ktoré jej len raz predviedla kapitánka. Cítila sa úžasne, ako Popoluška na plese. Len namiesto črievičiek mala korčule. Po skončení konkurzu sa jej spýtali, kedy by mohla nastúpiť... Prešiel týždeň a domov prišla obálka zo zahraničia. V nej informatívne papiere, zmluva s platovými podmienkami na štyri roky a oznámenie, kedy a kde má nastúpiť, teda odmena za jej vytrvalú prácu a lásku k ľadu. Dvadsaťpäťročná deva mala v rukách neskutočnú ponuku a možnosť naplnenia nádherného sna cestovať a korčuľovať.
"Bola som neopísateľne šťastná, ale i zmätená, že mám opustiť rodné mesto, rodinu a priateľov. Bála som sa, ako to povedať otcovi. Vtedy sa na moju stranu ako správni súrodenci postavili sestra Darina, dnes Kolibárová, a brat Miro Húska. Sľúbili otckovi, že mu aj mňa nahradia."
"Podrazáci" všade existujú
Jana účinkovala takmer po celom svete. Doma jej krásne roky pripomína 22 albumov plných fotografií, videá, propagačné materiály, plagáty a programy, ktoré jej mamka zbierala od detstva, keďže do Košíc predtým ľadová revue chodila. Úplne najúžasnejšie bolo pre ňu publikum vo Francúzsku, ktoré dokázalo každé vystúpenie oceniť neutíchajúcim potleskom. Na "cirkusantský život" si pomerne skoro zvykla. Aj vďaka tomu, že asi po roku, čo v Holiday on Ice účinkovala, sa jej podarilo dostať tam priateľa Daniela, ktorého prijali ako technika. Reči známych, kedy sa vydá, začali teda nadobúdať konkrétnejšie kontúry. I keď spočiatku im so smiechom hovorievala, ´áno, vydám sa. Na cestu.´ Potom prišiel ozajstný sobáš, kúpa vlastného karavanu a ďalšie pôsobenie v Holiday on Ice.
"Aj dcérka Monika sa mi tam narodila. Po pôrode som si oddýchla pár týždňov a znovu som účinkovala. So šesťmesačnou dcérkou som cestovala do Švajčiarska. Bola úžasná, rýchlo si zvykla, že sme ju premiestňovali z mesta do mesta. Nechcela som z revue odísť, pretože boli za to krásne peniaze, ale hlavne neskutočne veľa zážitkov a cestovanie po mnohých krajinách, kam by som sa inak nikdy nedostala."
Jana, ktorá je spoločenský typ, si tam našla veľa priateľov. Všetci ju poznali ako "Pink lady", ružovú lady, lebo všetko mala ružové. Občas, keď sa s najlepšími kamarátmi stretla, spravila im palacinky alebo uvarila typickú slovenskú kapustnicu. Robili to hlavne, keď ich chytila clivota, túžba po domove. Kde je veľa ľudí, tam sú rôzne povahy, aj závistlivé.
"V Holiday on Ice platia prísne pravidlá okolo udržiavania poriadku, odkladania si oblečenia, kozmetickej výbavy, aj presnosti pri nástupe. Kto sa pozabudne, dostane pokutu. Som presvedčená, že svoje veci som vždy odložila, ako som mala. A predsa, raz som nenašla na svojom mieste klobúk. Stálo ma to 5 dolárov. Inokedy som objavila otvorený kufrík so šminkami, po tretíkrát sa mi stratili umelé mihalnice. Kto mi chcel zle, možno sa dobre zabával, aby som platila pokuty. Pri mihalniciach som ho však dobehla. Vyšla som na ľad silne namaľovaná, ale len s vlastnými. A bolo to..."
O ľuďoch z východného bloku sa vo väčšine krajín sveta hovorí, že sú pracanti. A nezmar, ktorý sa prispôsobí okolnostiam a pomerne rýchlo ostatných pretromfne. Asi i preto sa Slováci zväčša všade dobre uchytia. Jana sa o tom presvedčila i v revue, lebo kým sa ona snažila naučiť všetky krokové variácie a figúry, americkí tanečníci a tanečníčky nie. Prečo by sa oni za tie isté peniaze trhali a robili čosi naviac.
"Mne to ale nevadilo, ja som chcela čo najviac vedieť." Jana viacerým korčuliarom pomohla a poradila, ako sa dostať do tejto revue, lebo vie, že hoci sú naši dobrí, chýba im sebadôvera. Myslia si, že konkurz nespravia a medzi svetovými korčuliarmi sa neuchytia. "Nevedia, ako sa mýlia. Ivetka Hrneková sa o tom presvedčila, a pôsobila v revue. Nedávno, keď tu bola revue s Petrom Panom, tancovala tam zase Janka Omelinova, ktorú som vybrala a doporučila už ako rozhodkyňa."
Prekážky ju nezlomia
Jana Vaňová má neskutočne veľa vitality. Vie si všetko tak rozdeliť, že stíha variť, piecť, pliesť. K tomu je zamestnaná, kde na plný úväzok využíva technické i jazykové schopnosti. Popritom si nájde čas na manžela, deti Moniku a Michala a ich záľuby. Vyskúšala si už učiteľské povolanie ako učiteľka anglického. Keďže korčule miluje, do práce neraz prišla na kolieskových. V zborovni sa prezula, v škole bola na vzhľad "prísna učiteľka" a potom poďho znovu na kolieskové korčule a ako tínedžerka mierila domov.
Ani na ľad nezanevrela. Stále pracuje s deťmi. Niekoľko posledných rokov v Krasocentre v Košiciach. Nemá problém obehnúť materské školy a informovať rodičov o možnostiach krasokorčuľovania. Hoci je jej jasné, že dnes je to šport viac pre solventných ako pre bežných ľudí. I preto sa niekedy práve talentované deti nemajú šancu venovať mu naplno. Ako prvá trénerka na Slovensku začala robiť skupinové korčuľovanie. Je inštruktorkou lyžovania, učiteľkou na lyžiarskych kurzoch, vedúcou táborov, cvičiteľkou aerobiku, trénerkou, rozhodkyňou, technickou špecialistkou pre tance... Radšej ani nepokračovať, pretože na jedného človeka viac ako veľa.
"Som asi vážne nezmar. I keď je pravda, že občas sa mi podarí večer pri televíznej obrazovke zaspať. Každému sa to môže prihodiť, lebo hranica je hranica. Ja sa tú svoju zatiaľ snažím posúvať stále vyššie a vyššie. Nie som človek, ktorý, ak sa na niečom popáli alebo mu čosi nevyjde, zalezie do kúta a plače alebo sa sťažuje na nespravodlivosť osudu. Moja špirála života je zatiaľ prekrásna. Mám nádhernú rodinu, výbornú prácu a ľad."
To, že by slovo "neúspech" nepoznala, nie je pravda. I tie boli. Na ľade aj v bežnom živote. Recept? Vtedy sa človek nesmie zľaknúť, lebo všetko chce svoj čas. A potom to znovu ide...
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
