Za požičaných 200 tisíc korún
si naspäť vzal ľudský život
Aj vám sa už voľakedy stalo, že ste niekomu požičali peniaze a potom ste márne čakali, kým ich opäť uvidíte? Nuž, aj keď bola ´drahá´, aspoň ste získali cennú skúsenosť, že požičiavať prachy sa niekedy nevypláca. Presne tak dopadol hrdina dnešného prípadu, ktorý požičal peniaze svojmu kamarátovi a bývalému spolužiakovi. Keďže to bola vysoká suma, rozhodol sa ju z dlžníka vymámiť. Ako, o tom už viac v nasledujúcich riadkoch.
"Stretli sme sa úplnou náhodou v kaviarni," opísal Roman T. stretnutie so spolužiakom z gymnázia Tiborom F. "Nevideli sme sa asi 15 rokov. Objednal som fľašu vína a spomínali sme študentské časy. Pri nich prišla reč i na súčastnosť a Tibor mi povedal, že podniká. Treba vraj iba vedieť, kam vraziť peniaze, ktoré sa o pár dní vrátia aj s vysokým úrokom."
Roman vždy obdivoval ľudí, ktorí sa nebáli strmhlav vrhnúť do podnikania. On bol úplne iný. Nepriebojný a bojazlivý. Radšej mal istý plat, ako vidinu neistého, hoc vysokého, zárobku. "Tibor povedal, že obchoduje so všetkým možným. Tu vraj niečo kúpi a tam to zas so ziskom predá. Momentálne má vraj rozrobený akýsi obchod s rumunským vínom, ktoré chce predať do Poľska." Romanov spoločník sa pochválil, že investuje milión a bez toho, aby sa pohol z kancelárie, má zisk vyše 400 tisíc. Chce to vraj iba pár telefonátov a faxov. A to víno pritom ani neuvidí...
Roman iba otváral ústa. Z jedného milióna zisk 400 tisíc? Koľko on musí odučiť, aby toľko zarobil? Tri roky? Štyri? Vtom ho však z úvah vyrušil jeho spoločník. "Povedal, že to má jeden háčik," pokračoval v opise dialógu. "Musí ten obchod nechať tak, lebo peniaze má rozhodené na viacerých miestach a milión v hotovosti teraz nenazbiera. Vraj 800 tisíc má, ale 200 mu chýba..."
Tá suma sa Romanovi zaryla do mozgu. Dvestotisíc korún. Toľko by vedel zohnať. V banke mal 150 tisíc. Presne 120, ktoré dostal ako svoj podiel za predaj rodičovského domu a ostatné si našetril. Bolo to ťažké, ale keďže nechodil na žiadne drahé dovolenky ani inak nerozhadzoval, podarilo sa mu čosi našporiť. Ak by ja tých 150 tisíc bolo málo, stačilo by, keby si zvyšok požičal od brata. V duchu rýchlo rátal a vyšlo mu, že ak by Romanovi pomohol doplniť ten milión, jeho zisk by bol aspoň 80 tisíc. "Vtedy som urobil veľkú chybu," priznal Roman. "Tiborovi som sa ponúkol, že mu 200 tisíc požičiam..."
Samozrejme, "podnikateľ" ožil. Vraj by bola škoda, keby sa ten biznis neuskutočnil. Dokonca "spoločníkovi" prisľúbil nie 80, ale až 100 tisíc korún zisku. "V duchu som sa videl, ako prekvapím manželku," spomínal Roman. "O tom obchode som sa jej totiž rozhodol povedať až keď jej na stôl položím peniaze."
O tri dni, presne, ako sa s Tiborom dohodli, zasadli v kaviarni k spoločnému stolu. "Absolútne nebol proti, že k tomu spíšeme zmluvu," opísal Roman samotný akt odovzdávania peňazí. "Tibor mi dal občiansky preukaz a ja som si z neho odpísal všetky dôležité údaje. Potom som mu odovzdal presne 40 kusov 5-tisíckorunových bankoviek a on si ich vložil do vrecka. Pri rozlúčke mi sľúbil, že najneskôr do dvoch týždňov sa mi ozve. A že ak budem chcieť, pustíme sa aj do ďalších kšeftov."
Dva týždne sa z Romanovho pohľadu vliekli veľmi pomaly. Každý deň zaspával s predstavou, ako sa blíži deň, keď bude bohatší o 100 tisíc a ako s nimi naloží. Možností bolo mnoho ale vybral dve. Rekonštrukcia bytu a konečne nejaká slušná dovolenka. Stačí v Chorvátsku. "Keď uplynuli dva týždne a Tibor sa neozýval, zašiel som na tú adresu v zmluve a zazvonil. Otvorila mi nejaká žena a povedala mi, že s Tiborom pred troma rokmi a odvtedy tam nebýva. A opýtala sa ma, či aj mňa podviedol o nejaké peniaze. Vraj sa s nimi môžem rozlúčiť. Že takých ako ja, eviduje polícia aspoň päť."
Roman sa od tej chvíle cítil ako zbitý pes. Hoci to nebolo definitívne, tušil, že prišiel o 150 tisíc a narobil si dlhy za ďalších 50. Doma bol nervózny, manželke na otázky neodpovedal a musel sa zatajovať i pred bratom, ktorý pýtal požičané peniaze. Obvolal preto všetkých dostupných spolužiakov a každého sa vypytoval, či o Tiborovi niečo nevedia. Veľa to nezískal, no dozvedel sa, že okrem neho naleteli podvodníkovi ešte traja ďalší. Niečo konkrétne sa však predsa len vypátral. Názov mesta, v ktorom sa vraj Tibor v posledných mesiacoch zdržiaval.
"Chodil som po meste hore-dolu asi týždeň a veril, že na Tibora natrafím. Po čase som mal šťastie a zbadal som ho, ako vychádza z obchodu. Pribehol som k nemu a schmatol ho za golier. Snažil sa mi vytrhnúť, no nepovolil som. Tak sa ukľudnil a sadli sme si v parku na lavičku." Tam Tibor spustil otrepanú pesničku. "Vraj obchod nevyšiel a všetky peniaze sú fuč. Že ho oklamal nejaký Rumun a už to bol aj nahlásiť na polícii. Mali sme vraj smolu a peniaze už nikdy neuvidíme. Tak som mu povedal, čo som si o ňom zistil a že mu na tú výhovorku o Rumunovi neskočím. Vtedy úplne zemnil tón. Keď som mu pripomenul tú našu zmluvu, odpovedal, že si ju môžem strčiť do .... Či už vraj dlhuje milión, alebo o 200 tisíc viac, to už je jedno."
Samozrejme, Roman dostal "nervy". Chytil Tibora pod krk a "vytrhol" ho z lavičky. Predstava jeho i bratových peňazí, ktoré sa vďaka tomuto gaunerovi ocitli kdesi v nenávratne, ho tak rozčúlili, že sa prestal ovládať. Zvalil Tibora na zem a začal ho biť. Pritom ho chytil za vlasy a niekoľkokrát mu buchol hlavu o zem. Nevšimol si, že práve na tom mieste bol v hline kameň. Keď sa Roman vybúril a trochu upokojil, vstal. Až vtedy si všimol, že má jednu ruku od krvi. Pozrel sa na Tibora a pochopil, že od neho už žiadne peniaze nedostane. Ležal bez pohybu, s otvorenými, no vyvrátenými očami... "Nemal som v úmysle ho zabiť," tvrdil na súde. "Proste som dostal zlosť a neovládol som sa."
Za ublíženie na zdraví so smrteľným následkom vyfasoval Roman T. 3 a pol roka odňatia slobody.
robo
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
