Vladimír Merta si zahral lyrickú slovenskú dušu

TVRDÍ, ŽE PRI NOHAVICOVI SA DÁ PRIVRIEŤ ZRAK * UZNÁVA ZÁVIŠA

Vladimír Merta je právom považovaný za legendu českého folku. Meno tohto českého pesničkára je spojené aj s folklórom a experimentálnou hudbou, v posledných rokoch pravidelne spolupracuje s Janou Lewitovou. Hoci nikdy nedosiahol popularitu Nohavicu či Nedvěda, jeho meno je synonymom rešpektu a odvolávajú sa naň mnohí umelci. Mertova tvorba je považovaná za mimoriadne kvalitnú nielen po hudobnej, ale najmä po textovej stránke. A ako morálna autorita nemá problém vyjadriť sa ani k citlivej téme, akou je spolupráca Nohavicu s ŠtB a následnou Hutkovou „protinohavicovskou" pesničkou.

SIGORD. S Vladimírom Mertom sme sa pozhovárali o veciach príjemných i menej príjemných počas festivalu Country Sigord, ktorý sa konal neďaleko Prešova.

S Julom Fujakom ste nedávno robili experimentálnu hudbu k prvému filmu o Jánošíkovi. Ako ste sa dostali k tejto spolupráci?

„Bol to Jánošík, ktorý sa našiel v jednej americkej garáži. Ako to už chodí, asi došli peniaze tým bratom, ktorí ho natočili, ale materiál sa zachoval. Film bol rekonštruovaný Slovenským filmovým ústavom a bola k nemu skomponovaná hudba. Avšak chopil sa toho Julo Fujak. V Nitre robí dlhodobý cyklus sledujúci všetky možné vrstvy improvizácie hlavne v neartificiálnej hudbe, ale i folklóre, folku či džeze. Robí medzinárodné projekty, kto na scéne improvizovanej hudbe niečo znamená, toho Julo pritiahne. Hrali sme niekoľko ráz ambiánsovú hudbu - tentoraz aj s Janu Lewitovú. My - Česi - sme sedeli na druhej strane a hrali slovenskú lyrickú dušu, kým oni - ako nearteficiálni umelci s notebookom, elektronickou väzbou a preparovaným cimbalíkom - tomu skôr dodávali tú súčasnú podobu."

Na vás konkrétne ako natrafili?

„Niekoľkokrát som hral na Julových podujatiach a vždy ma prosil, či by sme mohli aspoň trošku improvizovať, lebo to ho baví najviac. Mne to nepôsobilo ťažkosti. Ja do textov pozerám skôr ako do dialógovej listiny a snažím sa zachytiť okamžitú náladu, prirodzene, v rámci folkárskej obmedzenosti, ktorá je značná."

Vaša „folková" tvorba je ťažšia, náročnejšia. A na druhej strane venujete veľký priestor folklóru. Aký máte k nemu vzťah?

„Mám ho rád. Ako chlapec som prejazdil Slovensko v domnení, že narazím na tie povestné babičky a narazil som v krčme, trebárs na Kysuciach či v Terchovej, na chlapov, ktorí spievali ťahavým spôsobom české ľudovky. S Janou sme vydali CD slovenských balád Svet zmotaný. Sú to dialogické piesne muž - žena. Je to zaujímavá platňa, nešli sme po línii cimbalu a takého maďarofónneho zvuku (ako si vo vinárne Česi predstavujú folklór), ale išli sme až do renesancie, dokonca niektoré melódie majú názvuky starších piesní, ako gotických tancov. Naučil som sa hrať na rôzne typy lutien. Takže je to hudba slovenskému uchu nie príliš milá, ale máme zase dobré ohlasy od folkloristov."

Na pódiu ste hrali aj na fujare. Dokonca nejaký džezík, blues či dokonca rock´n´roll. Ako ste sa dostali k tomuto nástroju, typicky slovenskému?

„Jazdil som do Detvy a väčšinou v Detve som už nemal peniaze, v dôsledku prívalu borovičky, a dohodol som sa s jedným výrobcom z Utekáča, ktorý mi ten nástroj zobral do Strážnice na slávnosti."

Je ťažké sa naučiť hrať na fujaru?

„Ono to hrá archaickú pentatoniku, ten nástroj dovolí zahrať len to, čo sám dokáže. Avšak ak je to kvalitný nástroj, s dobrým ozevom, dá sa zahrať podstatne viac. Ja mám doma dve, vzal som takú menšiu fujaru a niektoré prefuky mi tam nejdú."

Napísali ste knihu Zpívaná poezie. Je to vlastne textársky šlabikár...

„Bol to prvý pokus popísať, čo vlastne robíme, čo je cesta dopredu a čo k nevkusu, alebo k popu. Lebo náš folk sa veľmi rýchlo dostáva do oblasti pop music."

Vy ste vždy boli známy ako kvalitný textár a človek, ktorému záleží na slovách v hudbe. Čo vás zaujalo v poslednom čase po textárskej stránke? Z novej generácie?

„Zaujímavá je práve tá odnož folkového undergroundu, ako Karel Vepřek nebo Záviš. On má dve polohy. Jednu provokatívnu, vulgárnu. No robí však aj takú tú konkrétnu poéziu a je to sympatický mládenec, ktorý neskazí náladu. Nie je to 'fouňa'. Potom sú vznešení pesničkári, ako Jarek, Radůza, Dáša Voňková, nikdy nebudú zlí. Hoci stále hovorím, že to už tiahne k inscenovanému folku, že je to sťaby divadelná pieseň. Viacero mladých hráčov ide v ich šľapajách. Potom sú solitéri Jirka Smrž, Linhart, spievajúci divadelníci, 'nadžezlá' Dunková či Milcová..."

Má nová generácia, nezaťažená minulosťou, aj novú poetiku? Povedzme tvrdšiu, vulgárnejšiu. Alebo sa to nedá brať takto generačne?

„Je tu pokus o generačnú poéziu, o vymezení se voči zavedeným menám, ale dopredu si nedávajú žiadne úlohy. Folk a folklór má vyjsť z nálady a nemá to byť vypreparovaná pieseň podľa receptu."

Čo hovoríte na kauzu Nohavica vs. Hutka?

„Nechutne nafúknutá bublina, ktorá praskla ešte pred 'zamatom'. Každý sa s odvrátenou stranou svej duše zaoberá sám. Nie je lekárov, receptov ani takej masti na tie bolesti, ako sa spieva. Hutkova pesnička je desivo slabá. Jarek je slavomam spojený s narcizmom a výsledok je ten, že on sa k tomu vyjadrí svojským spôsobom, v pesničke a v nejakom rozhovore, a nejde do hĺbky.Ak ponecháme bokom, že nie každý génius je aj geniálny kazateľ mravov, tak pri Nohavicovi sa dá privrieť zrak. Urobil veľa radosti ľudom a zopár 'sviňáren', ale nikoho nedostal do basy. Existovali kedysi cechové rituály, veci sa riešili vo vnúti rodiny. Akosi sa začíná vytrácať to, čo nás pevne spojovalo. Do folkového hrobu si ale každý ľahne sám."

--- PROFIL ---

Narodil sa 20. 1. 1946 v Prahe

Je vyštudovaný inžinier architekt

Vydal vyše 15 albumov

Tvoril aj pre iných autorov (napr. text k Mišíkovmu hitu Šmajdák a ploužáky, texty pre České srdce, Michala Prokopa a pod.)

Napísal aj scenáre Opera ve vinici (1981) a tajná reč tela (1997, aj režíroval)

Pieseň Chtít chytit vítr prerobila a preslávila Mňága a Žďorp

Venuje sa aj publicistickej tvorbe, v mladom veku aj maľoval

Vydal chlapčenský román Výhoda podání a viacero zborníkov

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári