PRI TVORBE MÁ VOĽNOSŤ, V ŽIVOTE SI STAVIA PREKÁŽKY

Košická výtvarníčka tvorí pod pseudonymom Ena Bán. Uvedomuje si, že podmienky pre tvorbu nie sú na východnom Slovensku najlepšie, no doposiaľ nenašla odvahu zmeniť svoje pôsobisko. V ateliéri na letisku odušu experimentuje a je vďačná za mantinely, ktoré jej dávajú matematické či fyzikálne zákony, i za tie, ktoré si vytvára sama. V týchto dňoch má najväčšiu radosť z práve prebiehajúcej výstavy "Kozm/et/ické divadlo", ktorou bude až do 7.septembra tešiť výtvarnú verejnosť v Galérii mesta Bratislavy.

Svojimi dielami vlastne vyjadrujete okrem iného aj istú nespokojnosť s vecami a javmi, ktoré sa dejú okolo nás. Čo vás najviac zarmucuje?

- Mám pocit osamelosti, neúprimnosti, neslobody, strachu, povrchnosti a uniformity v správaní ľudí v prostredí, v ktorom žijem. Je to odrazom kultúrnej úrovne, spôsobu sebauvedomenia i hodnotového rebríčka. Konanie len aby bolo, ma privádza do zúrivosti a do apatie. I napriek následkom. Nedokážem to skrátka tolerovať. Myslím, že cieľom života je prežiť ho šťastne, a to je to najvačšie umenie. Tento problém vizualizujem v procese Manipulácie obrazu, niekoľko semestrov som sa dokonca s manipuláciou v tom najvšeobecnejšom slova zmysle zaoberala aj so študentmi na katedre výtvarnej výchovy a umenia FHPV Prešovskej Univerzity v Prešove.

Prečo ste vlastne zo školy pred rokom odišli?

- Milujem zmeny a radikálne rozhodnutia, túžim po novom, nepoznanom... Mám rada veci, ktoré majú nejasný význam, prinášajú prekvapenia i sklamania. Jednoducho život naplno.

V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že sa vám nepáči súčasná morálka...

- Ja iba poukazujem na to, že všeobecná morálka neexistuje. Vytvárame si ju sami. Je to úžasné, ale nie ľahké. Nikto nám nepovie, ako máme žiť, vzdelávať sa či kultúrne obohacovať, ani ako máme narábať so svojou vlastnou identitou. Zachovať svoju dôstojnosť môžeme iba starostlivým výberom z nekonečného množstva ponúk. A to je to moje Kozm/et/ické divadlo.

Prečo žijete v Košiciach a neodišli ste aspoň do Prahy, alebo ešte ďalej, kde by ste sa mohli lepšie realizovať? Prečo ste ostali?

- To sa sama seba stále pýtam. Človek sa stane umelcom preto, lebo je stále nespokojný, chce všetko meniť, prekonávať prekážky. Potrebuje určité podmienky na to, aby mohol svoje myšlienky a vízie rozvíjať. A na to sú naozaj najvhodnejšie veľké centrá, čiže Londýn, New York, Tokio..., alebo oblasti neprebádané, ťažko dostupné.

Nezavrhli ste ale definitívne možnosť zmeniť prostredie...

- Nie. Presťahovať sa síce už nechcem, vlastne chcem, ale mám manžela a dve, hoci dospelé deti. Stále cítim zodpovednosť, ale chystám sa zrealizovať svoje projekty niekde inde, trošku ďalej...

Zaujala ma aj skutočnosť, že keď vystavujete diela, snažíte sa primäť návštevníka, aby im porozumel. Veľa vysvetľujete, šírite akoby až istú osvetu. Neunavuje vás to? Umelec má predsa rád voľnosť, chce si tvoriť sám pre seba a nerád myslí na veci, ktoré ho akýmkoľvek spôsobom okliešťujú...

- Áno, je to môj handicap. Mám pedagogické vzdelanie a pochádzam z učiteľskej rodiny. A je to aj problém môjho egoizmu. Chcem, aby mi každý rozumel. Chcela by som, aby každý človek naplno prežíval svoje bytie, aby prežil rovnaké šťastie ako ja pri procese vytvárania (či stvárania?!).

Veľmi radi experimentujete. Bolo to takto vždy, alebo prišla odvaha skúšať nové veci postupne? Ste niečím obmedzovaná?

- Bolo to u mňa odmalička. Experimentovala som vždy a všade, so všetkým možným a do bezvedomia. Všade bol za mnou kopec spracovaného materiálu, ale nikomu, okrem mňa, to nedávalo zmysel. Nečudujem sa, boli to samé nezmysly, ale strašne ma to deptalo a zraňovalo. Napriek tomu som s tým neprestala a takto vyvádzam aj dnes. A reakcie? Stále tie isté... (Úsmev.)

Zaujíma ma trošku otázka disciplíny. Vaša pečiatková technika, keď obrazy vytvárate pomocou odtlačov pečiatky, si ju totiž v nemalej miere vyžaduje, čo sa ale vám ako umelkyni nemusí páčiť. Ako sa s tým vyrovnávate?

- Práve toto súvisí s mojím už spomínaným pocitom prílišnej voľnosti. Aj preto som si vybrala ateliér na letisku, aby som neustále musela prechádzať kontrolou. Ide mi to síce riadne na nervy a mám tendencie zjednodušovať to a obchádzať zákazy, ale musím to zvládnuť. Je zaujímavé pozorovať, ako si rovnako uložené príkazy a zákazy každý človek vysvetľuje po svojom. Umelo vytváram sama sebe prekážky a obmedzenia. Je to vlastne istý "masochistický" spôsob motivácie. Pečiatka je tiež jedným z nich. Pozostáva z dvoch rovnobežných čiar. Ide o časť hexagramu, pomocou ktorého zenistickí mnísi vytvárali obraz kozmu. V súčasnosti sa zakódovaný význam stáva formou. Potom u mňa nasledovali projekty Synergetický proces, Teória chaosu a neukončená je stále Teória uskladňovania pomarančov. Matematika a fyzika mi kladú v tvorbe ďalšie obmedzenia a následne mám pocit uspokojenia.

Pečiatkami vytvárate obrazy prezidentov, aké iné projekty sú však vašimi srdcovkami?

- Portréty prezidentov sú zakódovanými formami tak, ako je to s pečiatkou. Sú súčasťou projektu, v ktorom sa snažím o zvizuálnenie internetových sietí, o uloženie množstva obrazových informácií v malom priestore. S tým súvisí aj projekt Teória uskladňovania pomarančov alebo Včely to už dávno vymysleli. Už Kepler chcel umiestniť do malého priestoru čo najväčšie množstvo gulí, aby priestor nevyšiel nazmar a táto teória má i dnes priam neuveriteľné využitie. Návratom je letecký projekt Dopady a odrazy. Ilúziu pohybu, ktorá zarezonovala v Kozmickom divadle, nahrádzam skutočnou rýchlosťou a hrou s farbou vo vzduchu.

Kto je vaším najväčším kritikom? Na koho slová dáte?

- Moja tvorba je experimentom. Nikdy nečakám výsledok, teda ani konkrétnu kritiku, či pochvalu. Zaujíma ma proces vzniku. Na druhej strane, keď som pred desiatimi rokmi dostala cenu v Japonsku a pred mojou grafikou sa vytvoril dlhý rad dizajnérov, ktorí s lupami v ruke študovali moje dielo, vtedy som pochopila, aký je to úžasný pocit. Bol to impulz k premene myslenia. Je dôležité vytvoriť artefakt, ktorý prinesie divákovi zmyslový zážitok a myslím, že práve na aktuálnej výstave v Bratislave sa mi to podarilo. Na moje prekvapenie sa návštevníci snažia dotvárať vyslovené teórie, nachádzajú množstvo nových významov, myslia očami. Mám z toho veľkú radosť.

Čo vám umenie najviac dalo a čo možno vzalo?

- Zaberá mi v hlave strašne veľa miesta. Veľakrát prichádzam o všetko, čo sa okolo mňa deje. Napriek tomu poznanie, ktoré mi umenie dáva, je naozaj tým najväčším šťastím.

ANDREA NITKULINCOVÁ

Citát: "Moja tvorba je experimentom, nikdy nečakám výsledok, teda ani konkrétnu kritiku či pochvalu."

Profil:

n narodila sa v roku 1963 v Trebišove

n absolvovala Univerzitu P. J. Šafárika v Prešove v roku 1986

n v rokoch 1986 1997 pôsobila na ZUŠ Kováčska v Košiciach

n v rokoch 1997 2007 pôsobila ako odborná asistentka na katedre výtvarnej výchovy a umenia FHPV Prešovskej Univerzity v Prešove.

n v tomto období sa zaoberala konceptuálnou maľbou, grafikou, inštaláciou, videom

n na prelome 80. a 90. rokov volí iný výtvarný jazyk, ťaží z výrazových možností maľby. Opúšťa tradičný spôsob výtvarnej práce a vo svojom hľadaní nových ciest sa upriamuje na výskum farby hádzanej z výšky. Od roku 1994 začína pracovať s ručne vyrobenými pečiatkami.

n na svojom konte má množstvo samostatných a kolektívnych výstav, medzinárodných autorských projektov, workshopov v USA, Taiwane, Japonsku, Veľkej Británii, Nemecku, Mexiku, Švajčiarsku...

n jedným z jej najväčších úspechov je najvyššie ocenenie v roku 1997 na Kutani International Ceramics Graphic Design Competition v Japonsku

Autor: Sobota, nedeľa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári