Každý klient sa stará o zvieratko, čím sa učí zodpovednosti a empatii
Drogovo závislých ľudí sa po našich uliciach pohybuje viac a viac. Aj keď je u mnohých kontakt s ľuďmi a so svetom vážne narušený, uvedomujú si a pripustia svoju závislosť, jej škodlivosť pre zdravie a psychiku. Pre túto skupinu existujú v rámci sociálneho rezortu zariadenia resocializačné strediská, kde sa môžu obrátiť o pomoc tí, ktorí sa rozhodli oslobodiť sa od závislosti a zmeniť svoj deštruktívny spôsob života. V Košiciach je jedným z nich Resocializačné stredisko na Svätoplukovej ulici. O tom, ako liečba v takomto centre prebieha a či vôbec má nejaký význam, sme sa pozhovárali s vedúcou strediska Mgr. Jarmilou Bučkovou.
Zariadenie pre osem mužov bolo zriadené v roku 2002 a šlo o prvé štátne centrum tohto typu v Košiciach. "V tom čase fungovalo na Slovensku asi 12 podobných, ale súkromných centier, ktoré boli pre závislých ľudí finančne nedostupné. Jedným z hlavných dôvodov bolo vytvorenie podmienok pre doliečovanie drogovo závislých ľudí v hmotnej núdzi." Aj keď sa úhrada za pobyt po viacerých legislatívnych zmenách upravovala, a klienti sú povinní za pobyt platiť alikvotnú časť, táto suma je stále nastavená tak, aby zvyšný príjem nebol pod hranicou životného minima.
"Našim zriaďovateľom je Košický samosprávny kraj. V prvom rade teda poskytujeme pomoc klientom z Košíc a okolia, až v prípade voľných miest aj z iných regiónov." Väčšina klientov prichádza dobrovoľne, na vlastnú žiadosť. Pohnútky sú rôzne. Buď sa chce dotyčný človek sám zmeniť, alebo to robí ešte čiastočne pod tlakom manželky či širšej rodiny.
Dĺžka pobytu je zákonom určená minimálne na 8 mesiacov. "V našom zariadení môže byť klient po predlžení najviac jeden a pol roka. Niektorí z nich, ktorí nezvládnu režim, odchádzajú predčasne. Napríklad ak počas vychádzky porušia abstinenciu a po príchode zistíme testerom prítomnosť alkoholu, klient musí okamžite opustiť zariadenie a ukončuje sa mu pobyt."
Hlavným predpokladom úspešnej resocializácie je slobodné rozhodnutie a odhodlanie klienta zbaviť sa závislosti. "Nie sme zástancami nekompromisného nátlakového režimu. Naše viacročné skúsenosti so závislými sú také, že abstinenciu nie je možné vnútiť. Určíme im hranice, v rámci ktorých sa môže ich správanie pohybovať, ale dávame im priestor aj na vlastné aktivity. Ak by sme klintovi abstinenciu nanútili, vyšiel by von a okamžite sa vrátil do starých koľají."
Ťažiskovými metódami resocialiácie je denný režim s presne vymedzenými povinnosťami a pravidlami, pracovná činnosť a pracovná terapia, skupinové a individuálne psychoterapie, či socioterapie. Závislí klienti majú po príchode do centra úplne rozbitý denný režim a poriadok v živote. "Boli zvyknutí vstávať a robiť si čo a kedy sa im chcelo. Často práve z nudy a nenaplneného času urobili najväčšie hlúposti. V resocializačnom zariadení sú presne rozdelené časy a činnosti v priebehu dňa kedy majú vstať, kedy sú spoločné komunity, skupinové a individuálne terapie, sedenia s psychológom alebo sociálnymi pracovníkmi, či čas kedy upratujú pridelený ´rajón´ v spoločných priestoroch." Doplňujúcou metódou liečby je animoterapia. "Máme tu psov z útulku, tiež mačky ale aj papagájov. Každý klient dostane zvieratko, o ktoré sa má starať. Takto sa učí zodpovednosti a empatii."
Zariadenie má vypracovaný systém odmeňovania a sankcií. Za plnenie povinností a správanie dostávajú klienti plusové alebo mínusové body s prislúchajúcou odmenou alebo sankciou. Za dobré správanie sa prideľujú vychádzky. Po návrate z nich sa abstinencia pacienta kontroluje testermi. "Žiaľ, najviac vylúčených klientov bolo práve kvôli porušeniu abstinencie. Je však aj mnoho takých, na ktorých sa dá spoľahnúť a absolvujú úspešne celý resocializačný program. Po istom čase im umožňujeme aj brigádne pracovať." Centrum spolupracuje s veterinárnou fakultou, ktorá vytvára priestor pre pracovnú činnosť. Niektorým sa podarilo nájsť si trvalé zamestnanie.
Samozrejme, aj v tomto zariadení čas od času dôjde ku konfliktom. Najmä medzi jednotlivými klientmi. "Zopárkrát sa tu schyľovalo k bitke. Najväčšie problémy spôsobujú klienti, ktorých nevpustíme do zariadenia, keď sa vrátia opití. Vtedy sa musíme obrátiť na políciu. Aj keď klienta vylúčime, neignorujeme ho a sprostredkovane cez tých, ktorí sú s ním v kontakte, sledujeme jeho ďalší vývoj a osud. Mnohí z nich sa stávajú našimi ambulantnými klientmi alebo prichádzajú často len tak na návštevu. Považujeme to tiež za účinnú formu prevencie pred tým, aby klient zbytočne znova nepadol do starých koľají," dodala Mgr. Jarmila Bučková.
Dva skutočné príbehy mladých ľudí, ktorí sa v košickom centre snažia zbaviť drogovej závislosti
Fet mu zničil zdravie aj pamäť
Peter pochádza zo stredného Slovenska a má 24 rokov. K drogám sa dostal ako 17-ročný, ako inak, cez partiu. Tá naňho mala najväčší vplyv, keďže mal problémy s otcom.
"Videl som na ulici ľudí čo niečo znamenajú. Chcel som sa dostať do ich partie. To sa mi aj podarilo. Neskôr som sa však dozvedel, že fetujú. U mňa to začalo alkoholom a marihuanou. Raz, keď som bol opitý, skúsil som aj pervitín. Po prvej dávke som samozrejme nebol závislý, no chcel som si ten stav zopakovať."
Pri pervitíne to neostalo. Partia, ktorej bol súčasťou totiž predávala heroín. Preto Petra lákala predstava skúsiť aj túto drogu. Navyše, keďže šlo o dílerskú partiu, mal takmer dva roky každú dávku zadarmo. "Od mojich 18 rokov som teda fungoval na heroíne. Heroín, cigarety a kofola. To bol obraz môjho každého dňa." Prácu nikdy nemal. Spočiatku si ako člen uznávanej partie užíval život frajera. "Prvé 2 roky som si vychutnával pózu človeka čo niečo znamená. Bral som drogy, vyvážal sa na aute, balil dievčatá, vymetal bary. Po tejto etape však už prišlo obdobie ťažkej závislosti. Stala sa zo mňa troska, začal som kradnúť. Rodičia ma asi štyrikrát vyhodili na ulicu. Úplne som stratil kontakt s reálnym svetom."
Liečení podstúpil niekoľko. Všetky však dopadli neúspešne. "Mal som základnú trojmesačnú liečbu v Banskej Bystrici. Dva týždne pred jej skončením ma vyhodili pre nedisciplínované správanie. Nasledovala detoxikačná kúra. Tam som sa však spoznal s jedným chalanom, s ktorým sme sa spolu ´namotali´ a utiekli cez mreže." Hneď na druhý deň nastúpil na resocializačný pobyt vo Zvolene. Strávil tam 14 mesiacov a jeho situácia vyzerala nádejne. Keď odtiaľ Peter vyšiel vydržal abstinovať tri mesiace. Potom však začal piť a postupne aj brať pervitín. Netrvalo dlho a vrátil sa do starých heroínových koľají. Situácia sa výrazne zhoršila. Ako hovorí človek po kúre začne tam kde skončil pred ňou. Bolo to teda najtvrdšie narkomanské obdobie jeho života. "Dodnes ľutujem, že som z toho Zvolena utiekol. Vyzeralo to so mnou vtedy veľmi nádejne. Vydržal som tam viac ako rok. V poslednej štvrtej fáze som sa však počas priepustky opil. Neprišli mi na to, ale priznal som sa sám. Chalani, ktorí tam boli, totiž hrali čistú hru. Nevydržal by som sa im pozerať do očí. Na sedení som sa teda priznal a vyhodili ma."
Nepomohol ani následný pokus o vyliečenie v Pahorku pri Leviciach. "Tam to bolo ešte desaťkrát lepšie ako vo Zvolene. Človek sa tam ozaj menil. Menil som sa natoľko, že som sa toho zľakol a utiekol som." Po tom, čo z Pahorku utiekol, sa prihlásil na liečenie do Košíc. Nechcel ostať vonku. Vraj by to nevydžal. "Potreboval som byť niekde ďaleko od miesta, z ktorého pochádzam. Lebo by mi stačilo stretnúť niekoho z bývalej partie a vrátil by som do starých koľají. Nemusím ani vidieť drogu. Stačí, že stretnem kamaráta, s ktorým som kedysi fetoval. Vrátia sa mi všetky spomienky a s nimi aj chuť... Preto som v Košiciach."
Z košickej liečebne má zmiešané pocity. "Má to tu svoje plusy aj mínusy. Na jednej strane je dobré, že nám tu nechávajú dosť voľnosti. Na strane druhej som si však už čo to preskákal a viem, že tvrdého narkomana sa im tu jednoducho nepodarí zlomiť. Na ťažké prípady treba tvrdý režim a nie voľnosť. Zažil som iné omnoho tvrdšie zariadenia a preto sa dokážem meniť silou vôle aj sám. Ak by sem však prišiel človek priamo z ulice, podľa mňa ho nemajú šancu zmeniť." Narkoman je vraj vyšpekulovaný človek, ktorý stále dokáže dosiahnuť to čo chce. Pokiaľ sa mu nepoložia prekážky nikdy sa nezmení.
Okolie ho v jeho snahách zmeniť sa podporuje. "Teraz sa ukázali praví kamaráti. Tí má podporujú, sem-tam mi zavolajú a podobne. Ostatní, ktorí sú tiež narkomanmi, na mňa kašlú, pretože už neriešim žiaden fet. Aj tak som ich čísla vymazal z telefónu. Ak mi volá nejaké neznáme, ignorujem to." S otcom už Peter v kontakte nie je. Po množstve hádok sa vraj rozišli navždy. "Je mi to trocha ľúto. Stále ho mám rád. Aj napriek tomu čo som mu povedal. Mám však svoju hrdosť a neozvem sa mu. On je rovnaký.."
To, či sa Petrovi konečne podarí vyliečiť, nevie povedať s určitosťou. "Zažil som už kopu sklamaní. Verím si však. Viem, že sa už do toho bahna kde som bol nechcem nikdy dostať. Chcem žiť normálny život, nájsť si prácu a normálnu priateľku. Fetom som sa úplne zničil. Bol som šikovný, teraz mám zničené zdravie, pamäť. Ľuďom, ktorí to skúšajú odkazujem, aby s tým hneď prestali. Je hlúposť kvôli chvíľkovej eufórii zničiť život sebe a svojim blízkym."
Jeho závislosť nezlomilo ani dvadsaťpäť liečení
Filip z Bratislavy má 28 rokov. K drogám sa dostal ako 14-ročný klasickou formou experimentovania. Mal k tomu ideálne podmienky. Pochádza totiž zo starého známeho sídliska Petržalka.
Prvou drogou, ktorú "ochutnal", bola marihuana. "Chcel som to skúsiť. Nepripadalo mi to v ničom zlé. Mal som len 14. V 16 som pomaly prešiel na kombináciu Rohypnolov a Diazepanov s alkoholom." Svoju drogovú kariéru posunul o latku vyššie, keď dovŕšil 18 rokov. Vtedy si prvýkrát šňupol pervitín. Ten ho držal zhruba rok. Potom si začal s heroínom. "Heroín mi chutil najviac, Postupom času ma však prestával uspokojovať. Kombinoval som ho teda aj s pervitínom, alkoholom a nejakými liekmi. Moja obľúbená trojkombinácia bola heroín - Rohypnol - alkohol."
Napriek svojej záľube v drogách si dokázal nájsť prácu na pošte. Z nej ju však po piatich mesiacoch vyhodili. "Robil som tam podvody. Prepisoval som poukážky, keďže mi trebalo peniaze na drogy. Napriek tomu som neskôr dostal ďalšiu šancu a zamestnal sa ako pomocný kuchár." Táto naoko pokojná fáza však takisto netrvala dlho. Po troch mesiacoch dostal "padáka". Bol totiž obvinený a odsúdený za krádež. Pokúsil sa vykradnúť poštu a prichytili ho pri čine. Vo väzbe podstúpil ambulantnú detoxikačnú kúru. Ako to však u ťažkých narkomanov chodí, obdobie abstinencie mu dlho nevydržalo. "Dva mesiace po tom, čo ma prepustili, som sa rozfetoval ešte viac ako kedykoľvek predtým. Z tohto stavu ma vytrhla iba ďalšia väzba. S kamarátmi sme spravili lúpežné prepadnutie s tyčou." Za tento zločin si odsedel 22 mesiacov, kde podstupoval ďalšiu z rady detoxikačných kúr. Štvrť roka po prepustení sa všetko vrátilo do starých koľají a začal brať heroín s pervitínom.
Filip je pracovníkom takmer každého centra pre liečbu drogovo závislých dôverne známy. Počas bohatej drogovej kariéry podstúpil zhruba 25 liečení, z ktorých žiadne neviedlo k nejakému výraznému výsledku. Kolobeh abstinenčných a narkomanských období sa u neho striedal až do roku 2007. Vtedy po jednom z liečení s drogami prestal. Závislosť však u neho nezmizla, len zmenila svoju formu. "Prešiel som na alkohol. Strašne som sa rozpil. Preto som aj tuto v Košiciach." Košickú liečebňu si vybral kvôli tomu, že je ďaleko od miest, kde sa odohrávala jeho smutná minulosť. "Bol som v mnohých liečebňach. Bernolákovo, Adamov, Predná Hora, Hraničná, Pezinok. Tieto i mnohe ďalšie však boli stále príliš blízko mojej bývalej partie. Vždy ma to za nimi ťahalo. Preto som prišiel sem do Košíc."
Košické liečenie sa mu zatiaľ pozdáva. "Som tu zhruba mesiac. Medzitým som sa však bohužiaľ stihol počas priepustky opiť. Podstúpil som teda detox v nemocnici na Terase. Zatiaľ sa mi tu veľmi páči. Je tu príjemné prostredie, psycholgičky i pani vedúca sú ku nám veľmi milé." Jediným problémom sú vraj vzťahy medzi pacientmi. Je to však vraj v ňom samom. "Práve preto som tu. Chcem sa zmeniť. Mám problémy s impulzivitou. Bol som strašný narkoman a veľký bitkár. Stále mám obrovskú chuť s niekym sa pobiť. Musím na tom pracovať. Máme tu našťastie posilňovňu s boxerských mechom. Snažím sa teda odreagovať cvičením."
Okolie a rodina o tom, že je v Košiciach vedia. "S mamou si pravidelne telefonujem. Vie o všetkom čo robím. Spolupracuje aj s pani vedúcou. Priepustku mi napríklad dajú až keď im to odobrí mama. Ona ma pozná a vie čo odo mňa môže čakať. Veľmi ma v mojich snahách o vyliečenie podporuje." Okrem toho si v Košiciach našiel aj priateľku. Tá mu pomáha tiež. Sama však leží v nemocnici. Je totiž manodepresivička.
V to, že sa raz jeho problémy skončia, pevne verí. Filip už nechce byť taký, aký bol a strácať tak život pomedzi prsty. "Môj doterajší život bol o ničom. Počas školy som nerobil nič, len zháňal drogy. Neskôr som sa dostal do petržalského gangu a mlátil ľudí. Za celý život som pracoval dokopy osem mesiacov. Je to veľmi málo."
Dôvodov na to, aby sa zmenil má teda dosť. O to, že keď sa vráti do bežného života nebude nikam patriť sa nebojí. "Mama mi stavia v dedinke Čataj pri Senci menší domček. Sľúbila mi, že na mňa prepíše svoje auto. Keď sa vyliečim, chcem sa tam nasťahovať a žiť normálnym životom, aký som nikdy predtým nežil."
Tým, ktorí s drogami práve začínajú, by Filip odkázal, aby si to rýchlo rozmysleli. "Keď človek začína, hovorí si, že o nič nejde. Aj ja som to skúšal len zo zvedavosti. Po prvých dávkach som nebol závislý a vravel si, že o nič nejde. Avšak pri dorgách nikto nikdy nevie kde skončí..."
Stranu pripravil: Tomáš LEMEŠANI
Autor: Električkové Linky
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári