Keď postúpil do finále, vravel si,

že domov môže ísť spokojný...

V spenenej vode roudnického kanála spôsobil najväčšiu senzáciu juniorského svetového šampionátu. Jeho víťazstvo v kajaku jednotlivcov označil prezident Slovenského zväzu kanoistiky Ivan Cibák za fantastický úspech. Manažér slovenskej reprezentácie Richard Galovič hovorí o ňom ako o supertalente, že v ňom vidí nového Michala Martikána. Skromné, sedemnásťročné chlapčisko však zostáva pri zemi: "Aj keď mi niektorí vravia, že jazdím ako on, vôbec sa tak necítim."

Zlatá medaila košického rodáka a člena Dukly Liptovský Mikuláš Martina Halčina v kategórii K-1 bola jednoznačne najväčším prekvapením majstrovstiev sveta juniorov vo vodnom slalome v Roudnici nad Labem. I keď Slovensko má aj v juniorskej kategórii dobrú pozíciu vo svetovej špičke, o medailách v najsilnejšie obsadenej "K-jednotke" sa v našom tábore vôbec nehovorilo. "Do súťaže bolo prihlásených osemdesiat pretekárov, a z nich pätnásť či dvadsať ľudí si robilo nádeje na medaily. Najmä Francúzi. Všetci traja sú veľmi dobrí, a pokojne sa mohlo stať, že by obsadili všetky stupne víťazov. Ale až tak rád ich nemám, aby som im to doprial," smeje sa čerstvý majster sveta. "Skôr som tam videl Poliaka Michala Pasiuta, s ktorým sme odmalička veľkí rivali, alebo Rusa Pavla Eygela, majstra Európy zo slovinského Slokanu. S nimi som aj väčší kamarát."

S Martinom nik nerátal, aj keď v Slokane ho od postupu do finále delilo len pár stotín sekundy. Dovtedy mal na svojom konte iba jeden výraznejší medzinárodný úspech v juniorskej kategórii, keď vyhral preteky o Pohár primátora Krakowa. "Ale tam nebola najsilnejšia konkurencia, chýbali napríklad Francúzi, či Angličania. Bolo to prekvapenie pre všetkých, že som sa stal majstrom sveta."

Kvalifikáciu išiel voľnejšie, lebo na semifinálovú štyridsiatku sa v pohode cítil. "Vedel som, že keď neurobím hrubú chybu, s postupom nebude problém. Išlo hlavne o to, aby som sa príliš neunavil, v prvý deň som mal totiž štyri jazdy, v jednotlivcoch kvalifikáciu a v hliadkach hneď finále. Trať však bola dosť náročná, čo sa stalo osudným pre môjho reprezentačného kolegu Filipa Machaja, ktorý skončil až na 43. mieste, čo aj mňa trochu sklamalo. Ale myslím, že sme si to dostatočne vykompenzovali tretím miestom v hliadkach, čo bola prvá medaila v histórii pre Slovensko v tejto kategórii."

Martin bol skvele "naprogramovaný" aj na semifinále. "Čomu som sa trošku sám divil, pretože zvyknem mať problémy s psychikou. Vždy chcem totiž zajazdiť čo najlepšie, na každých pretekoch, ale občas sa trocha splaším, ako napríklad v Slokane. Istú nervozitu vždy cítim, ale pred semifinále som bol nezvyčajne pokojný. Povedal som si - kvôli tomuto si makal, po desiatich-jedenástich rokoch na vode máš šancu na dobrý výsledok. Uvedomoval som si, že stačí maličkosť, a všetko môžem pokaziť, ale išiel som pokojne, uvoľnene, bola to pekná jazda. Keď som videl, že postúpim do finále, tak som si vravel, že už pôjdem domov spokojný."

Do finále sa kvalifikoval s najlepším časom, presnejšie, o prvé miesto sa na stotinku sekundy delil s Francúzom Benjaminom Reniom. Keď jeho rival začal pádlovať v ústrety prvej finálovej bránke, on sa už vydychával v cieli. "Chalani na mňa kričali z brehu, že mám medailu. Reniovu jazdu som nevidel, pretože som už musel ísť na kontrolu lode, iba som počul sklamanie Francúzov, ktorí bežali popri ňom, keď si ťukol. A keď urobil tú chybu, kde stratil možno sekundu, naši už vedeli, že mám zlato. Kričali mi to ešte skôr ako bol Francúz v cieli. Ale ja som tomu ani potom ešte nejakú chvíľu neveril."

V Družstevnej, kde má Martin dedka, a kde preteky sledovala v televízii celá rodina, vypuklo nesmierne nadšenie. "Dedo mi potom vravel, ako sa smial z otca, ktorý moju jazdu veľmi prežíval, že najskôr kľačal na kolenách tesne pred televízorom, potom vyskočil, opäť si kľakol, a znova vyskočil. Dedo bol vraj spočiatku pokojný, ale priznal sa, že ani on to napokon nervovo nevydržal. Samozrejme, že moje víťazstvo oslávili šampanským."

Pred vodou má rešpekt

Martin Halčin sa narodil v Košiciach, a na KVP-čku má trvalý pobyt, ale srdcom je skôr Pieninčan či Zamagurčan, lebo tam vyrastal, a tam aj pričuchol k športu, na ktorý nedá dopustiť. "Otec sa kedysi venoval viacerým športom, robil zjazdové lyžovanie i vodný slalom. Ale sám vraví, že v ňom nebol najlepší. Preto sa smejeme, že aj keď ma vlastne k vode pritiahol, jablko padlo od stromu dosť ďaleko."

V dravej vode sa vie vyblázniť, ale má pred ňou rešpekt. Možno aj od nepríjemnej skúsenosti z detstva, keď sa v nej takmer utopil. "Bol som dosť aktívne, neposedné dieťa. Mal som štyri roky, keď boli u nás, v Červenom Kláštore, záplavy. Prišla veľká voda, ale ja som doma neobsedel, a išiel som sa bicyklovať. Ani neviem ako, a ´zahučal´ som do rozvodnenej rieky. Vytiahlo ma jedno dievča z Bratislavy, závodná plavkyňa, ktorá tam bola so spolužiakmi práve v škole v prírode. Strach z vody nemám, ani po tej príhode z detstva. Ale rešpekt pred ňou mám určite. Keď ho človek nemá, tak sa utopí. Lebo voda má svoju silu."

Aj vďaka vode sú Pieniny a Červený kláštor svetoznáme. Vodný slalom tam bol kedysi doslova "národným" športom. Medzinárodný pieninský slalom býval ťahákom pre špičkových pretekárov z celého sveta. "Kým nenastali problémy s ochranármi..." Tam sa Martin zaúčal do tajov tohto zaujímavého, a pre Slovákov takého úspešného športového odvetvia. "Futbal ma nelákal, veď sa tam hrala iba nejaká horská liga... Ešteže na Zamagurí býva tuhá zima a mohli sme hrať aspoň hokej. Často som sa však chodieval lyžovať. Vlek je neďaleko, a otec s mamou po mňa vždy prišli do školy, odkiaľ sme išli hneď na svah. V lete sme sa však stále točili okolo vody."

Jeho prvý tréner Karol Rozmuš plánoval urobiť z neho kanoistu, ale on sa cítil lepšie, keď svoju vratkú loďku ovládal obojstranným veslom. "Kajak je trošku jednoduchší na zvládnutie, nie je tam problém s prekladaním ruky ako v kanoe, s ktorým sa dá skôr prevrátiť." "Eskymáka" však treba stopercentne ovládať aj v kajaku. "Človek má pud sebazáchovy a snaží sa z vody dostať čo najskôr. No keď sa pod vodou neupokjíte, eskymáka neurobíte. Neostáva nič iné, len z lode vyplávať. Pri eskymákovi je základ ten, že hlava musí ísť z vody ako posledná. Samozrejme, v našom športe treba rátať aj s tým, že pod vodou buchnete hlavou o skalu, alebo že vás voda trochu pošúcha po drsnom dne. Ale na to som si už zvykol, odreté ruky k tomu patria."

Z prvých vážnejších pretekov v kariére mu neutkvelo v pamäti jeho umiestnenie, ale to, že si na nich hneď našiel kamarátov. "Bolo to v Liptovskom Mikuláši, preteky pre začiatočníkov, slalom medzi bránkami, ale na pokojnej vode. Pamätám sa, že som bol veľmi strémovaný. Neviem už na ktorom mieste som skončil, ale medzi vodákmi sa mi veľmi zapáčilo, lebo je to kamarátsky šport."

Vtedy už vedel kto je Martikán, Minčík či Kaliská. "Veľmi rád som si listoval a čítal v knihách o olympijských hrách, trebárs o Atlante, kde Mišo Martikán získal zlatú medailu. Prirodzene, na tú olympiádu sa nemôžem pamätať, veď som mal len päť rokov. Intenzívne som však prežíval už olympijské hry v Sydney. Keď išli naši, stál som na gauči, a fandil ako na futbale. Prenosy z vodného slalomu boli v televízii okolo štvrtej ráno, nakázal som rodičom, aby ma zobudili, a keď sa preteky skončili, išiel som rovno do školy. Počas olympiády z Atén to už bolo lepšie, pretože boli prázdniny. Ale keď Mišo bojoval o zlato s Francúzom Estanguetom, mali sme akurát nejaké preteky, takže som sa dozvedel iba výsledky. Ja si však stále myslím, že ten ťuk mu rozhodcovia dali neprávom..."

Jemu sa ešte nestalo, aby sa po pretekoch cítil ukrivdený, aj keď posudzovanie rozhodcami, či pretekár prešiel bránou správne, alebo s dotykom, je trošku chúlostivá záležitosť. "Prirodzene, na veľkých pretekoch sú medzinárodní rozhodcovia, no aj tam sa stane, že vám dajú ťuk, ktorý nebol. No oni to nemajú jednoduché. Treba usledovať celú loď, pretekára, dve tyčky... Môže nimi pohnúť aj vietor, alebo na nich šplechne voda..."

Martin už okúsil jej dravosť v niekoľkých kanáloch či riekach na Slovensku i v zahraničí, ale najviac ho to ťahá tam, kde svoju pretekársku kariéru začínal. "Do Mikuláša. Je tam druhá najstaršia umelá trať na svete, po nemeckom Augsburgu. Mne sa na nej jazdí veľmi príjemne, aj keď ten kanál nie je taký náročný na silu." V Mikuláši by mal na budúci rok zavŕšiť svoju juniorskú kariéru, na tamojšej trati zvanej "Orava" sa uskutoční najbližší európsky šampionát. Už si musí zvykať, že na každej súťaži bude patriť do úzkeho okruhu favoritov, v Roudnici nad Labem mu to s titulom majstra sveta napísali do papierov...

Pocity, keď mu vešali na krk zlatú medailu, nedokáže opísať. Ale vie, komu by ju mohol venovať. "Spúste ľudí. Je ich toľko, že by ste ich mená ani nemohli napísať. Hlavne mojím trénerom, Kájovi Rozmušovi, pri ktorom som začínal, otcovi, Antonovi Čižmárikovi v Košiciach, môjmu terajšiemu trénerovi Petrovi Cibákovi, či Žilinčanovi Jožovi Šoškovi, u ktorého som trénoval vlani..." Vo svojej izbe, v paneláku na KVP-čku, kde sa zdržuje len zriedka, pretože trénuje i študuje v Mikuláši, má už medailí neúrekom. "Nepočítam to, ale je ich už dosť. Visia na stene, a stále vešiam jednu na druhú. Ale táto, z majstrovstiev sveta, bude mať výnimočné miesto. Ešte ho pre ňu hľadáme."

Majster sveta, nemajster, aj ten musí dohnať, čo v škole zameškal. V septembri treba zvládnuť skúšky z niekoľkých predmetov, aby mohol ísť do tretieho gymnaziálneho ročníka. Ale teší sa už na olympiádu, aj keď zatiaľ iba ako divák. Samozrejme, najmä na súboje vodákov. "Mišo Martikán je v kanoe tutovka, jeho jediným súperom bude opäť Francúz Estanguet. Ale ja verím i Cibákovi v mojej kategórii, že by mu to v Pekingu mohlo vyjsť aj na zlato."

Ktovie, či vodácky talent z Košíc nebude oň bojovať už o štyri roky v Londýne. "Vtedy budem mať iba dvadsaťjeden rokov, a neviem či na olympiádu nebudem ešte trochu primladý. No nepopieram, že o tom snívam," zažiaril jeho úsmev pod šticou trochu neposlušných blonďavých vlasov.

Bohuš MATIA

Autor: Električkové Linky

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári