Košičan Marko Rybka učil turistov v Egypte potápať sa a spoznávať svet ticha a krásy
Vo vrakoch lodí sa dá zablúdiť, aj korytnačka sa môže zadusiť
Cesty ľudí k extrémnym športom sú rôzne. Košičan Marek Rybka sa napríklad odhodlal venovať parašutizmu, horolezectvu a potápaniu práve preto, že mal z výšky, aj hĺbky strach. Ako najlepšie sa dajú podobné obavy prekonať? Tak, že človek chce športy bližšie spoznať, nech zistí, kde je hranica jeho schopností a kde to vážne začína byť vážne... My sme sa rozprávali o potápaní. Máme leto, vody morí lákajú a Marko v minulých rokoch robil inštruktora potápania.
"Plavec som od malička. Vody ako takej som sa bál menej ako výšok. Keďže spoznávať vodný svet je šport finančne náročný, a nemal som naň, chcel som pôvodne ostať pri klasickom plávaní. Kým to priateľa nenahnevalo a nepovedal si, že by v tom bol čert, keby on ´rybku´ nenaučil potápať sa. Tak si ma, zadarmo, zobral do parády..."
Keď prvý, základný kurz skončil, bolo treba vo výcviku pokračovať. Lenže, už sa to iba pre Markove pekné oči a zaujímavé priezvisko nedalo. Musel zháňať koruny. "Sadol som k internetu a rozposlal som potápačským centrám vo svete možno 150 mailov. Napísal som v nich, že mám za sebou šesť ponorov a za prácu na súši by som rád získaval potápačské vzdelanie." Z ponúk centier, ktoré by ho aj zamestnali, najbližší bol Izrael. Keďže bol rok 1999 a v tejto krajine celkom pokojná atmosféra, Marko neuvažoval. Jeho cieľom mala byť severná časť krajiny.
"Na letisku som stretol partiu ľudí, ktorí mi pôvodný úmysel rýchlo vyhovorili. ´Na severe je teraz chladno, voda tam mrzne, tak ako sa chceš potápať?,´ pýtali sa ma. Oni mierili na juh, tak som sa k nim pridal. Šli sme do Ejlatu, najjužnejšieho mesta Izraela, ktoré predstavuje jediné spojenie tejto krajiny s Červeným morom, a teda aj s Indickým oceánom."
Prvé ponory
Týždeň Marko pracoval na lodi podobnej vodnému autobusu, ktorého dno bolo presklené a turisti mohli pozerať, čo sa deje pod hladinou. Skoro sa však práce vzdal. On sa predsa prišiel do Izraela potápať ... Asi v 12 centrách na pobreží, ktoré postupne obišiel, ho nikde do roboty neprijali. Nemal pracovné povolenie ani preukaz inštruktora. Až trinástka mu priniesla šťastie. Claude Oppenheim, majiteľ potápačského centra Divers Village, ktorý sa mimochodom plavil a potápal aj so známym Jackom Cousteauom, sa ho rozhodol vyskúšať. "V Izraeli som úspešne absolvoval kurzy pokročilého potápača, prvej pomoci, záchranného potápača i ´master´ potápača. Z Divers Village som odišiel ako certifikovaný asistent inštruktora."
To, čo na Slovensku trvá roky, lebo cez letnú sezónu sa u nás viac ako povedzme 50 ponorov nedá časovo zvládnuť, tam viaceré dokumenty o potápačskom vzdelaní získal za tri mesiace... "Som zrejme dieťa Šťasteny, lebo v podstate celý môj život je zatiaľ náhoda. Vždy sa akosi v správnu chvíľu ocitnem na správnom mieste a stretnem sa so správnymi ľuďmi...
Marko má iba 32 rokov, a už má za sebou viac ako 4-tisíc ponorov, asi 600 odučených žiakov potápania, v ruke dokumenty okolo potápačského vzdelania s hodnotou približne 15-tisíc dolárov. Ako profesionálny inštruktor potápania je členom asociácie PADI a jeho konto je čisté, v jeho kurzoch sa žiadna tragédia nestala. "Dôvodom, prečo sa niektorí klienti z dovolenky domov nevrátia, môže byť to, že sa pri výcviku potápania dostali do rúk ´inštruktora´, ktorý neprešiel komplexným výcvikom. To, že má za sebou sto či dvesto vlastných ponorov, nie je záruka, že je to potápač odborník. Podstatná je ´certifikácia´. Bez nej je to také isté riskovanie ako keby ste si sadli do lietadla s pilotom bez preukazu."
Marko dôrazne upozorňuje všetkých, aby skôr, ako sa rozhodnú v mori s inštruktorom potápať, požiadali ho o predloženie povinného certifikátu. A dobre si na ňom všimli aj to, či má známku na príslušný rok. Inak hazardujú so životmi. "Osobne som videl vo vode niekoľko ´prešľapov´ tiež ´inštruktorov,´ kedy život klienta visel na vlásku. Ak sa má cvičný ponor robiť v hĺbke 1,20 metra, nemožno žiaka zobrať hlbšie. V tej stanovenej, aj keby zazmätkoval, pretože sa napil vody, stačí sa mu postaviť a hlavu má z vody von. Ak ho však ´inštruktor´ zoberie do hĺbky 2,30 metra, a tam sa niečo udeje, aj keby sa postavil na nohy, stále má nad sebou vodu. Niektoré cestovné kancelárie so životmi ľudí veľmi hazardujú... Môžem to prehlásiť, pretože viem, kto z inštruktorov pôsobiacich trebárs v Egypte je na potápanie certifikovaný a kto nie..."
Pod vodou je krásne
"Vo vode sa môže všeličo stať. Vrátane pocitu strachu, ktorý som tiež zažil, i keď ja sa venujem športovo-rekreačnému, teda amatérskemu, potápaniu. Mojou snahou je učiť ľudí problémom predchádzať a nie ich následne odstraňovať." Ak sa vie, že ponor trebárs do hĺbky 20 metrov môže trvať 25 minút, tak tam bude s klientom len 25 minút, ani o minútu dlhšie. Druhým momentom, ktorý svojim "žiakom" prízvukuje, je, že sám človek do vody nesmie ísť, musia byť aspoň dvaja. "Pre mňa osobne je potápanie relax, pri ktorom vychutnávam krásy, ktoré vidím okolo seba. I keď mi trvalo asi tri roky, kým som začal podmorský svet spoznávať, obdivovať a uvedomovať si súvislosti."
Zaujímavé, aj keď riskantné, je pre neho potápanie k vrakom. Keď napríklad na konci druhej svetovej vojny unikala nemecká armáda, v prístave Sharm El Sheikh z kopca spustila do mora asi 15 až 20 malých tankov. "Pridali aj aktívnu muníciu, takže som sa potápal medzi mínami a bombami, ktoré mohli kedykoľvek rachnúť. A predsa som si neodpustil a sadol som si aj za volant jedného z obrnených vozidiel. Bola to šanca, ktorá sa len tak nezopakuje. I preto nie, že dnes je na tomto mieste potápanie zakázané, vedie tade plavebná cesta."
Veľmi zaujímavý bol pre neho pobyt na vraku lode, ktorý ako prvý v Červenom mori kompletne zdokumentoval už spomínaný Jack Cousteau. Na lodi sú potopené motorky Harley Davidson, vojenské lietadlá, lokomotíva, a na každom kroku sú okrem nemeckej techniky hákové kríže. Potápal sa aj k lodi zo 17. storočia, ktorá vyzerala takmer ako z filmu Piráti Karibiku. Okrem iného je na nej aj niečo také, ako vinný regál s fľašami doslova vrastenými do dreva. Regál sa nepodarilo nikomu zobrať preč, i keď väčšina vrakov je riadne vyrabovaná. Markovým snom je dostať sa na vraky ponoriek a pontónov v blízkosti francúzskeho Marseille. Sú vraj úžasné a doteraz málo prebádané.
"Bol som na vraku tankera, ktorý bol len v hĺbke asi 40 metrov. Neskôr som si prečítal, že tanker narazil na koral, a ten v ňom urobil dieru tak ´šikovne´, že loď sa neprevrátila, ale rovno dosadla na dno. Námorníci hovoria, že tu šlo o šikovný poistný podvod..."
Pri vrakoch, ktoré sú už prebádané, sa s kostrou potápači väčšinou nemajú šancu stretnúť. Pozor si však treba dávať na jedovaté ryby ako je napríklad "perutín" lion fish ryba s peruťami či "kamenná ryba" stone fish alebo "levia ryba" lion fish. Títo predátori dobre vedia, že vo vrakoch si určite jedlo nájdu, keďže sa v nich ukrývajú napríklad "sklenené", teda úplne priehľadné ryby. "Tmavé miesta vrakov milujú aj mureny. Majú taký výraz, že sa dá zistiť, akú majú práve náladu. Či sa chcú hrať alebo útočiť. Už som murenu aj pohladkal, no mal som možnosť vidieť aj súboj o teritórium. Bolo to desivé, lebo bojujúce mureny sa do seba zahrýzali a medzitým vydávali hrozné zvuky. Keby sa v tej chvíli obrátili proti mne, neviem, ako by som dopadol..."
S vrakmi nie je sranda
Vraky sú podľa Marka zaujímavé, ale nebezpečné. Napríklad v tom, že do nich nemôže ísť človek, ktorý nevie udržiavať telo vo vode bez veľkého "kymácania". Pohybom hore-dolu totiž rozprúdi usadeniny a vtedy sa dá orientácia rýchlo stratiť. Do vrakov by nemal ísť ani ten, kto trpí klaustrofóbiou alebo sa v bezváhovom stave nevie stopercentne orientovať. Keď mal za sebou asi dvetisíc ponorov, kamarát ho vzal k veľmi zradnému vraku, v ktorom už zahynulo viacero potápačov. V podstate to bola rybárska loď, v ktorej sa tak zvláštne lámalo svetlo, že potápača dezorientovalo. Najmä, keď išiel hlbšie do podpalubia.
"Zrazu som bol bezradný, mal som pocit, že prichádza moja posledná polhodina... Vďaka tomu, že som skúsený potápač, vedel som, že napriek obavám nesmiem rýchlejšie dýchať, lebo o to rýchlejšie sa začne vyprázdňovať kyslíková fľaša a na návrat mi neostane dosť vzduchu. Napriek tomu, keď ma kamarát ´vyviedol´ na hladinu a pozrel som sa do zrkadla, zrenice som mal neskutočne rozšírené a zo stresu úplne biele viečka. Po prvýkrát a dúfam, že aj poslednýkrát, som mal doslova strach..."
Zastav sa, rozmýšľaj, až potom konaj. To sú tri základné pravidlá potápania, ktoré platia napríklad aj pri stretnutí so žralokom. Ak ide o nebezpečného, potápač by sa mal ako prvé zasunúť čo najbližšie ku koralom. Ako druhé mal by začať kričať a tiež vybrať z úst regulátor a púšťať do vody bubliny. Tieto veci väčšina žralokov nepozná, a čo nepozná, od toho zvykne odísť. Pravda, neplatí to na všetkých, napríklad nie na žraloka tigrieho, bieleho alebo oceánskeho, ktoré sú extra nebezpečnými. Na jeden ´hlt´ vedia do seba dostať oceľovú konštrukciu alebo "prkno" surfistu.
"Nádherné sú veľké korytnačky. Patria k úžasným, majestátnym tvorom zvyknutým na vodu. A predsa sa vie utopiť. Občas sa totiž potrebuje nadýchnuť. Niektorí ľudia, ktorí si s ňou chcú pod vodou urobiť fotografiu, ju však nasilu tlačia späť alebo ju pri vynáraní vyrušia, a tak sa namiesto nadýchnutia musí ponoriť. Už som zadusenú a utopenú videl. Bola to tragédia." Našťastie, toto bol ojedinelý prípad. Korytnačky, ktoré sú vo svojej podstate hravé, aj zvedavé, majú potápačov rady. Najmä, ak im púšťajú z regulátora kyslíkové bublinky. Vidieť korytnačku, ako vystrčí z veľkého panciera malú hlavu a chytá vzduchové bubliny, je zábavné.
"Potápanie je úžasný šport s dobrým technickým vybavením, takže, ak človek všetko dodržiava, je to radosť, relax, nový zážitok a nie obavy. Veď potápači aj majú motto: Potápanie je sranda..." dodal Marko Rybka.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
