Keď colníci zbadali mrežu v aute, mysleli si, že vezie svorku levov
Chovateľov psov možno v Košiciach počítať na tisíce. Väčšina má tie najbežnejšie rasy, ale čoraz väčšej obľube sa tešia aj zriedkavé. Medzi také možno zaradiť írskeho vlkodava, ktorý patrí do plemena chrtov. Počet chovateľov v Košiciach sa dá zrátať na prstoch jednej ruky. Učarovali aj Eve Bockovej, ktorá si prvého vlkodava zaobstarala pred ôsmimi rokmi. Dnes ju môžete stretnúť naraz s tromi obrami. Najčastejšie v Mestskej časti Ťahanovce, kde ich chová v rodinnom dome.
Podľa historických záznamov ide v prípade vlkodavov o veľmi staré plemeno, ktorého predchodcov si chovali Íri už v časoch pred našim letopočtom. Boli to nezvyčajne veľké psy, určené na lov vlkov a patrili medzi obľúbencov írskych kráľov. V 18. storočí však takmer vyhynuli. Ich moderná podoba je zásluhou istého kapitána Grahama, ktorý po roku 1860 zhromaždil posledné zvyšky plemena a krížením s mastifom, nemeckou dogou, ruským chrtom a vari aj s ďalšími plemenami utvoril súčasného írskeho vlkodava.
Útla dievčina, ku ktorej by pasovala skôr čivava alebo pinč, si na prvý kontak s týmto plemenom spomína celkom presne. "Ako prvú sme mali doma nemeckú dogu Almer, no keď ochorel, rozhodli sme sa mu zaobstarať ´kamaráta´. Podobne ako ona to malo byť niečo veľké, no zároveň ešte mladé. Úplnou náhodou sme našli inzerát, v ktorom ktosi ponúkal päťmesačné šťena, vysoké 75 cm. Usúdili sme, že by bolo celkom vhodné ku starému psovi a zároveň dosť veľké na to, aby mohlo ostať na dvore samé."
Na konci cesty do Revúcej, kam si pre prvého vlkodava prišli, ich čakalo veľké prekvapenie. A to doslova. Na dvore chovateľky pobehovalo niekoľko dospelých psov, ktoré svojim vzrastom pripomínali teľce. Na predaj ponúkané šteňa čakalo v koterci. "V prvom rade ma upútal nielen ich vzrast, ale aj mohutný brechot," spomína E. Bocková. "To šteniatko sa volalo Kalif - Zamatové očko. Kalif bolo meno psa a Zamatové očko názov chovateľskej stanice. Mal úžasné oči a bola to medzi nami láska na prvý pohľad..."
Prvý rok bol pre košickú chovateľku šedo-čierneho Kalifa pomerne ťažký. S týmto plemenom nemala žiadne skúsenosti, odborná literatúra bola nedostupná a aj na internete sa toho veľa nedozvedela. Pomohla jej náhoda. Na prednáške Dany Tóthovej zo psieho útulku sa spoznala s iným košických chovateľom írskeho vlkodava Róbertom. Keďže mal skúseností oveľa viac, E. Bockovej poradil hlavne čo sa týka správnej váživy a zdravotnej starostlivosti. Neskôr jej sprostredkoval kúpu ďalších šteniat.
Po dvoch rokoch pribudol Kalifovi kamarát. To preto, lebo jeho majiteľom plemeno írskeho vlkodava učarovalo. Pes to bol absolútne verný, pokojný a svoje zohral aj fakt, že sa E. Bocková nevedela s bratom Marcelom dohodnúť, kto bude Kalifa na výstavách predvádzať. Aby sa nehádali, rozhodli sa mu zaobstarať dvojičku. "Atosa sme vyberali úplne inak. Žiadna náhoda ani inzerát. Chceli sme konkrétneho psa i farbu. Boli sme si pre neho v Kremnici. Atos mal osem týždňov, bol po výbornom otcovi a jeho brata Aramisa si vzal do Košíc už spomínaný chovateľ Róbert."
Žiaľ, keď Atos nečakane uhynul, po roku sa majitela Kalifa rozhodli pre kúpu ďalšieho šteňaťa, z ktorého je už statný pes. "Volá sa Falko, no jeho oficiálne meno je Desperádo z Liznberku. Keď sme pre neho boli vo Veľkých Pavloviciach pri Brne, mal osem týždňov. Už sme ho mali niekoľko dní doma, keď sa nám ozval kamamrát, či nechcem ešte jedno šteňa, ktoré sa mu zvýšilo z vrhu. Tak pribudol 10-týždňový Ares, ktorý sa oficiálne volá Alan Irva a pochádza z Breznice od Stropkova. Od mája 2005 teda máme troch vlkodavov."
Odvtedy všetci traja poriadne podrástli. Dva majú "v kohútiku" výšku okolo 85 cm a vážia optimálnych cca 80 kíl. A ak by tretí Falko podrástol ešte o nejaký ten centimetrík, meral by "v kohútiku" rovný 100 cm a presno toľko, ale v kilogramoch, aj váži. Podľa názoru odborníkov by mal zhodiť aspoň 20 kg, no jeho majiteľka tvrdí, že nie je tučný. Má akurát silné a teda ťažké kosti.
Na základe dlhoročných skúsenosti E. Bocková tvrdí, že vlkodav je spoločenské a svojmu pánovi oddané plemeno. Na svoju veľkosť je mimoriadne pokojný (dokonca trpezlivo toleruje aj detské dobiedzanie) a "skladný". Atosa totiž A. Bocková chovala v paneláku. Je síce pravda, že keď vlkodav zabreše, tak je to počuť, no nikdy to vraj nie je útočný brechot. Skôr akoby chcel na niečo upozorniť alebo tak dať najavo svoj názor...
"Keď sme s nimi na prechádzke, ľudí často ohúri tá veľkosť a mohutnosť. Niektorí sa aj pýtajú, čo je to za plemeno a aké sú jeho nároky. Tie sú pomerne veľké a netýkajú sa len kŕmenia a veterimárnej starostlivosti. Vlkodav nie je plemeno, ktoré možno niekde priviazať na reťaz alebo zavrieť do koterca. Potrebuje cítiť prítomnosť človeka a ako každý chrt musí mať aj dostatok pohybu." S tým súvisí aj výcvik, ktorý je v prípade vlkodavov iba v medziach potreby. Nie je to vlčiak, ktorý sa dokáže naučiť množstvo povelov a dá sa využívať na hľadanie obetí v závaloch. Úplne vraj stačí "privolačka" a klasické "sadli" či "ľahni".
E. Bocková si už zvykla na prekvapivé pohľady ľudí, ktorí ju vidia sprevádzať dvoch či troch chlpatých obrov. Obvykle cetou do parku na Aničku, kde ich vodí venčiť. Vtedy neraz padajú pznámy typu: načo je taký veľký pes, koľko žerie, veľký ako teľa a podobne. Niektorí dokonca prejavia o vlastnístvo vlkodava záujem. "No ak je to preto, že ich upútala veľkosť, s takými ľuďmi to väčšinou nemá cenu riešiť. Lebo ak chce človek psa kvôli imidžu, väčšinou to skončí zle. Ich záujem veľmi rýchlo vyprchá..."
Keďže sú vlkodavy priateľské psy, majiteľka ich bez obáv pustí na voľno, aby sa prebehli. Samozrejme, to so sebou prináša množstvo humorných situácií. Napríklad vtedy, keď sa rozšantení obri dostanú do kontaktu s inými psami. "Aj vtedy sa však dajú zvládnuť," tvrdí skúsená chovateľka. "Nie sú to typy, ktoré by trhali ľudí alebo cudzích psov. Ak im dá pokoj okolie, oni dajú pokoj okoliu."
Paradoxne, do vlkodavov zvyknú dobiedzať a obrechávať ich vzrastom zjavne menšie plemená. Akoby im závideli tú výšku a silu. Aj vtedy sú však tieto obry pokojné. "Raz som venčila Kalifa a trochu do neho skákal ratlík môjho známeho. Hoci sa mu občas zakusol aj do srsti, Kalif ostal pokojný a výčiny toho malého trpezlivo znášal." Aj vtedy však musí E. Bocková dávať pozor, aby jej psy tých menších nechtiac nezranili, napríklad priateľským "čapnutím" laby.
V Košiciach je momentálne asi poltucet vlkodavov. Tri spolu v Ťahanovciach a jednotlivci u ďalších chovateľov. Na Slovesnku je ich niekoľko desiatok a stále pribúdajú. Hlavne vďaka chovateľským staniciam, ktoré sa špecializujú práve na toto plemeno. Záujem totiž stále rastie a ľudí, ktorí sa pred vlkodava rozhodnú, neodradia ani vysoké "prevádzkové" náklady. "Naši jedia hlavne cestoviny, mäso a granule. Ak sú však samostatne, ani sa ich nedotknú. Musia byť s nejakým vývarom alebo polievkou. Obľubujú aj rôzne maškrty. Keksíky, piškoty, puding či krupicu. Vlkodavy majú radi aj zeleninu a ovocie. Najmä banány, pomaranče, mandarínky alebo jablká."
Čo sa týka výstav a súťaží, na tie Kalif, Falko či Ares nechodia tak často. Ich majiteľka tvrdí, že nie je profesionálna chovateľka, takže jej nejde o to, aby mala doma šampiónovm ktorí by "nakrývali" suky a mali z vrhov šteňatá na predaj. "Chodíme len tak sporadicky, pre potešenie. Keď sa rozhodneme, ideme. Ak nie, nič sa nedeje. Boli sme súťažiť v Bratislave, niekoľkokrát v Poľsku a aj tu v Košiciach. Naposledy pred dvoma týždňami v Barci." Samozrejme, ťahanovské trio vlkodavov už podonášalo domov aj nejaké tie poháre a tituly. E. Bocková si najviac cení......
Samozrejme, ako chov každého psa, aj roky starostlivosti o vlkodavov so sebou priniesli celý rad príhod. Úsmevných i takých, ktoré E. Bockovej narobili vrásky. Napríklad vtedy, keď sa učila na maturity a Kalifa nechala osamote so svojimi poznámkami. "Niekam som si odbehla a keď som sa vrátila, zošit s vypracovanými otázkami z dvoch odborných predmetov, bol kompletne roztrhaný. Kalif tak chcel asi dať najavo svoj odpor voči betónu, o ktorom sa tam písalo. Poriadne som sa natrápila, kým som celý zošit poskladala a polepila...," spomína teraz už s úsmevom.
Aj druhá príhoda, ktorú E. Bocková vylovila z pamäti, sa týkala Kalifa. Vraj preto, lebo bol zo všetkých šteniat najneposednejší. "Nevedno prečo, no mal veľkú záľubu v nastupovaní do cudzích áut. Len čo niekde videl otvorené, už sa do neho tlačil, akoby sa chcel stále voziť. Tak to raz bolo aj pri tenisových kurtoch na Aničke. "Kalif práve vyliezol z potoka, keď zbadal otvorený džíp. Jeho majiteľ telefónoval a zažil poriadny šok, keď sa vedľa neho usadil veľký a mokrý pes. Hoci Kalif dovtedy zvykol nastupovať do auta cez zadné dvere, prípadne cez kufor, vtedy si vybral predné dvere pre spolujazdca. Tie nadávky vodiča si pamätám dodnes. Bola to moja chyba, že som Kalifa neustrážila."
O rozruch sa raz vlkodavy postarali aj cestou do Poľska na výstavu. Majitelia ich prevážali v Škode Felícia, ktorá mala predné dve sedadlá oddelené od zvyšku kabíny mrežou. To preto, aby psy vodičovi do štýlu jazdy "nekibicovali"... "Keď sme zastali na hranici a colníci zbadali tú mrežu, zo žartu sa opýtali, či prevážame svorku levov. No keď som otvorila kufor a dva psy vybehli, humor ich prešiel. A najviac asi colníka, ktorý obedoval v búdke a vlkodavy mu vpálili dnu. V tom šoku hneď nevedel, či má ďalej jesť alebo to jedlo dať radšej psom..."
O štvrtom do svorky vlkodavov E. Bocková zatiaľ neuvažuje. Tri statné psy vyžadujú veľkú starostlivosť a hoci jej pomáhajú aj rodičia, nový prírastok by asi nezvládla. Zvlášť, keď má pred sebou piaty ročník štúdia zoológie a fyziológie živočíchov na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ. Navyše, okrem troch vlkodavov má ešte nemeckého ovčiaka Sala z útulku a osem mačiek.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
