Za prahom smrti každý zažíva niečo iné, závisí to od toho, ako bol naplnený jeho život
Smrť neznamená definitívny koniec, je to iba prechod do inej dimenzie
Tomáš Lajmon žije v Poprade, ale jeho prednášky poznajú mnohí v rôznych miestach Slovenska. Pôsobí v občianskom združení Združenie ľudskosť a má naozaj veľmi širokú oblasť, ktorej venuje pozornosť. A keďže oblasť, ktorá pri jeho poslednom pobyte v Regeneračnom centre Energy v Košiciach naozaj rezonovala, dostane dnes slovo. Budeme hovoriť o téme, ktorá sa dotýka každého bez výnimky, lebo je spojená s fyzickou smrťou.
Ivan skočil do vody tak nešťastne, že pri páde na hladinu si okamžite zlomil niekoľko stavcov krčnej chrbtice, čo ho celkom paralizovalo. Klesol pod hladinu a keďže sa nedokázal pohnúť, už po chvíli vedel, že zomrie. Nič o smrti nevedel, nikdy ho to nezaujímalo, bol to mladý človek. Tu zistil, že je "živý", že sa neutopil, videl svoje telo už vytiahnuté z vody, ale nič k nemu necítil. Nerozumel ničomu. Odrazu sa dostal do tunela a až tu vedel kto je, cítil svoju identitu. Po chvíľke sa ocitol v priestore, ktorý vnímal ako domov, bolo mu krásne. Objavila sa obrovská svetelná postava a hoci nič o kresťanstve nevedel a v Boha neveril, zrazu vedel, že je to Ježiš.
"Vzal ma do náruče a objímal ma ako malé dieťa. Topil som sa v jeho nesmiernej láske. Ten pocit sa nedá vyjadriť a tu na Zemi ani zažiť," spomína si na to.
Keď svetelná bytosť odišla, premietli sa mu okamihy zo života, boli iba negatívne. Ale Ježiš sa vrátil a opýtal sa: Čo chceš povedať, čím chceš obhájiť svoj život? Ivan nenašiel žiadnu odpoveď. Bol pokorený, mlčal. Chcel tam zostať, ale počul slová: Vráť sa, ešte nanadišiel tvoj čas. Nechcel, bránil sa, ale neznáma sila ho vrátila do tela. Okamžite pocítil bolesť v polámanej chrbtici a zažíval sklamanie, že ho z toho krásneho sveta poslali preč.
Takýchto a podobných príbehov sme mohli čítať už nekonečné množstvo, o zážitkoch za prahom smrti sú napísané knihy a stále sa vyskytujú noví jedinci, ktorí majú za sebou podobnú skúsenosť. Ako to vlastne je?
Keď mozog prestane vysielať signály a zastaví sa dych, do lekárskej správy napíšu: exitus (smrť). " Áno, biologické pochody zanikli, ale človek je predsa duchovná bytosť. Smrť nie je definitívnym koncom života, je to iba prechod do novej dimenzie," prízvukuje Tomáš Lajmon. Jednou bránou človek vchádza (zrodenie) a druhou vychádza (úmrtie). A zase naopak. Východné náboženstvá, ale aj niektoré kresťanské smery a mnohí iní učia, že každý človek má vymeranú životnú energiu a tá sa nemôže stratiť, môže sa iba premeniť. Podstata prirodzeného skonu vždy závisí od toho, ako človek žil. Prechod cez prah smrti je taký bohatý na prežívanie, že nie je možné povedať, ako to presne vyzerá. Jedna z teórií hovorí, že proces umierania sa podobá zaspávaniu. Človek si postupne prestane uvedomovať telo, to oťažieva, postupne prichádzajú záblesky svetla v rôznych farbách, človek ich môže zažívať aj vnútorne. Strácajú sa fyziologické a energetické funkcie jednotlivých orgánov, človek stráca zmysly, je sucho v ústach, drevenie jazyk. Prestanú fungovať pľúca, dych sa zastaví.
Ako žiješ, tak aj umrieš, vraví staré porekadlo a je v ňom zakódovaná pravda. Je umieranie niečo ako cvak jednorazový okamih alebo je to dej? Mnohí jasvovidní ľudia potvrdzujú, že duch človeka je spojený s fyzickým telom tzv. striebornou šnúrou. Smrť, až na výnimky (havária, zabitie), prichádza po častiach, postupne a kým šnúra nie je definitívne prerušená, stále sa môže vrátiť do tela. Keď sa odpojí, niet návratu. Ak človek žil ponorený v hmote, bez duchovného úsilia a snahy, kŕčovito sa drží života, lebo si nevie predstaviť život bez materiálnej existencie. Bráni sa smrti. Takáto duša môže zostať na Zemi aj po opustení tela.
Každý z nás by mal poznať isté zákonitosti, ktoré môžu skomplikovať odchod z pozemského sveta a sťažiť život nášho ducha v nehmotnom svete. Ako však prijať čosi tak zdanlivo fiktívne? Ako uveriť, keď sme to ešte nezažili? A ak aj zažili, máme to vymazané z pamäti. Na onen svet si berieme iba svoje skúsenosti. Všetko ostatné ako nepotrebnú záťaž zahodíme. A tak honba za slávou, bohatstvom, mocou či majetkom sa z tohto pohľadu javí ako zbytočná.
"Akákoľvek závislosť, ktorá pretrváva v okamihu odchodu sa stáva reťazou. Môže to byť žiadostivosť, fajčenie, sex, drogy, dokonca aj jedlo čokoľvek, čoho sa človek nedokázal zbaviť počas života tu, si odnáša so sebou a nejaký čas trpí abstinenčnými príznakmi, lebo si ich nedokáže naplniť. Už nemá telo, iba vedomie a to si žiada!" prízvukuje T. Lajmon.
V okamihu smrti, keď duch zanecháva telo, má zostrené vnímanie, energie pociťuje v ich pravej podobe. Rozozná faloš, podvody, priateľstvo i náklonnosť, ale aj nenávisť, ktorá bola skrytá, teraz ju duch od toho človeka vníma jasne a ostro. Ľudia na pohrebe plačú, smútia, ale duch človeka, ktorý môže byť v blízkosti, chce povedať nahlas a dôrazne: Neplačte, veď ja žijem! Ale nikto ho nepočuje. Plač a smútok mu prekáža, ťahá ho dole, tieto emócie mu bránia ísť ďalej. A duch trpí práve k vôli bolestiam, ktoré vysielajú ich príbuzní. Duch viac ako inokedy potrebuje v tejto chvíli pokoj a mier.
Každý človek zomiera inak, ale jeden zákon platí pre všetkých: akým cítením bol naplnený život človeka, tak cíti a žije aj jeho duch v nehmotnom svete. Žiť čestným a kvalitným životom v láske, usilovať sa o duchovné poznanie a rast, zbaviť sa záťaží to je cesta ako sa čo najlepšie priblížiť k skutočnému domovu vo svetle.
Čo sa hovorí o obroch s jedným okom v strede čela
Kyklopi boli vraj suroví a nevzdelaní
Kyklopi sú známi z gréckej mytológie. Boli to obri s jedným okom v strede čela. Slovo kyklop v gréčtine znamená "kruhové" alebo "kolesové oko". Podľa gréckeho básnika Homéra tvorili národ, ktorý žil v zemi zvanej Hyperia. Obývali jaskyne a boli suroví a nevzdelaní. Najznámejší z Kyklopov bol Polyfémos, ktorý bol jedným zo synov boha Poseidona.
Homér vo svojom diele popisuje, ako pri svojom putovaní prišiel Odysseus do krajiny Kyklopov a spolu s ostatnými sa dostali do jaskyne, ktorú obýval Polyfém. Ten ich uväznil, ale Odysseus sa opäť vyznamenal svojou bystrosťou a umom. Keď Polyfémos zaspal, vrazil mu do jeho jediného oka rozpálené brvno, ktoré ho úplne oslepilo. Polyfémos zavolal na ostatných Kyklopov, aby chytili Odyssea a zneškodnili ho. Keď sa ho spýtali, ako sa volá, Polyfémos povedal, že Nikto, lebo takto sa mu Odysseus predstavil. Kyklopi to pochopili v plnom význame slova a rozišli sa. Takto sa Odysseus a jeho druhovia zachránili.
Podľa starogréckeho básnika Hésioda boli len traja Kyklopovia. Ich otcom bol boh neba Úranos a matkou bohyňa Zeme Gaia. Pridali sa k najvyššiemu bohu Diovi, ktorý sa postavil proti svojmu otcovi a ukovali mu hromy a blesky, pomocou ktorých zvíťazil. Bolo to spoločné dielo troch Kyklopov. Steropés zhotovil blesk, Brontés pridal hrom a Argés pridal jas. Ich dielom sú vraj aj luk a šípy, ktoré používala bohyňa Artemis.
Modernejšie učenie hovorí o tom, že pod pojmom Kyklopi sa môžu skrývať aj kováčske spolky. Legenda o jedinom oku Kyklopov mohla vzísť z pozorovania práce kováčov, ktorí na jednom oku nosili pásku, aby si chránili aspoň jedno oko pred odlietavajúcimi iskrami. Iná teória hovorí o tom, že ide pravdepodobne o kováčov, ktorí mali na čele vytetované kruhy na znamenia úcty k slnku.
Ak aj Kyklopi naozaj existovali, dávno vyhynuli. Pripomína ich množstvo vyobrazení od antických i moderných umelcov.
Piata energetická čakra spája hlavu s našim srdcom
Princípom višudhy je rezonancia s bytím
Energia piatej čakry je ostrá, prudká, dlhšie pretrváva. Jej základným princípom je rezonancia s bytím. Do jej výbavy patrí aj sila vôle, odhodlanie, chcenie, vedomie zmysluplnosti našich činov a zodpovednosť. Kvalita nášho života závisí na kvalite našich rozhodnutí a čím sme silnejší a odhodlanejší, tým lepšie sa vieme rozhodnúť.
Piata čakra (v sanskrite višudha) je centrom rozhodnutí a prijíma aj ich následky. Kto má zablokovanú višudhu, má problémy s komunikáciou, so sebavyjadrením a má pocity závislosti na niekom alebo na niečom. Môže mať aj pocity viny alebo strachu a ťažko dokáže spájať materiálny svet s oblasťou duchovna.
Višudha sídli v strede hrdla a je to akýsi kanál, ktorý spája hlavu so srdcom. Pomáha nám dodržať slovo a plniť sľuby. Jej zmyslovou funkciou je sluch, energeticky má na starosti priedušky, hltan, hlasivky, hrdlo, krk, čeľusť a štítnu žľazu.
Žena už dve hodiny po pôrode pracuje na poli
Bolesti a utrpenie prežíva muž
V oblasti rieky Amazonky existujú indiánske kmene, kde ženy po pôrode prerušia poľné práce iba na dve až tri hodiny. Muž zatiaľ celé dni leží doma na vysutej rohoži, prevaľuje sa a narieka, ako by trpel veľkými bolesťami. A je to opäť muž, ktorý po pôrode ženy zostáva ležať s dieťaťom, aby sa zotavil zo svojho "strašného utrpenia a bolestí." V tom istom čase žena už dávno vykonáva svoju ťažkú prácu na poli.
Ľudia z tohto indiánskeho kmeňa sú pevne presvedčení, že deti dostáva muž. Môžeme to chápať ako vyšší princíp, vyšší zmysel, ktorý je prevzatý zo sveta duchov. Žena má na starosti iba fyzickú stránku vynosenie plodu a pôrod. Preto je psychika muža nastavená na bolesti a on ich naozaj prežíva. Pôrod ženy sa chápe ako čosi vedľajšie, asi tak, ako keď sliepka znesie vajce.
Tlstokožci vidia slabo, sokol má zrak ostrejší ako človek
Psy a mačky vidia akoby v sne
Častokrát sa môžeme zamýšľať nad tým, ako asi môžu vidieť zvieratá, či ich zrak sa aspoň čiastočne podobá na ten náš, ľudský. Uveďme si zopár príkladov. Napríklad taký lev vidí veľmi podobne ako človek. Jasne uzrie korisť asi na vzdialenosť 1500 metrov.
Slony a nosorožce vidia okolitý svet nejasne, blíži sa to nášmu rozoznávaniu predmetov na okraji nášho zorného poľa. Dokonca aj väčšie obrysy môžu títo tlstokožci sotva rozoznať na vzdialenosť tridsiatich metrov. Druhým extrémom je príslovečne ostrý zrak sokola. Vidí rovnako dobre ako človek, keď sa pozerá cez osemnásobne zväčšujúci ďalekohľad. Niektoré zvieratá, napríklad pes alebo mačka, majú niečo ako snové videnie. Ich svet sa podobá tomu, ktorý my zažívame v snoch.
A čo "tretie oko"? Jednou z najstrašnejších postáv gréckeho staroveku je obor Polyfém, ktorého jediné oko vystupovalo zo stredu čela. Vari takí ľudia voľakedy existovali? Alebo nebodaj sú ešte aj v súčasnosti? A či je to iba dielo fantázie? Aj dnes sa môžeme dočítať, že občas sa narodia deti alebo zvieratá, ktoré namiesto dvoch očí majú uprostred čela iba jedno, pomerne veľké oko. Pomenovali to podľa legiend z histórie - kyklopia. Doteraz však ani jedna z týchto bytostí nežila dlhšie ako jeden deň.
Stranu pripravila: Lea Gallová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
