V našom meste vypukla veľká láska Tivadara Csákyho k herečke Rózy Déry-Széppataki
Buď odíde s Rózou, ale ho dokaličia, alebo pôjde bez nej, no bude zdravý
Oživme tentoraz jednu romantickú historku z hrdinského obdobia divadelného umenia, ktoré sa viaže ku Košiciam. Ide o milenecký vzťah grófa Tivadara Csákyho a herečky Rózy Déry-Széppataki, ktorý sa rozvinul v našom mestze.
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa rozširuje v Uhorsku nová móda: divadlo. Najskôr sa hrali nemecké predstavenia, neskôr maďarské a napokon aj slovenské.
Maďarskí herci zavítali do Košíc z Miškovca v roku 1816, pretože v Pešti nepochodili. V Košiciach mali úspech a tak v nasledujúci rok sa vrátili. Potom však neoficiálnyh hlavným mestom maďarského herectva stal Koložvár, hlavné mesto Sedmihradska. Tam sa herci nepohodli a aj kvôli finančným ťažkostiam pred 180 rokmi, v roku 1828 odišli do Košíc. Sedmohradská spoločnosť (Erdélyi Társaság) sa premenovala na Košickú spevohernú a divadelnú spoločnosť (Kassai Dal- és Színjátszó Társaság) a okrem prózy uvádzali aj opery. Veď hudobné predstavenia boli vhodné pre viacjazyčné publikum zatiaľ zvyknuté len na nemecké divadlo. Intendantom (od 1829), potom riaditeľom (1832 - 1833) sa najskôr stal barón Vince Berzeviczy (1781 - 1834), v mladosti dobrodruh. Po ňom zas T. Csáky.
Ako sa patrí na divadelné predstavenie, musíme predstaviť jednotlivých aktérov. Bez toho, aby sme písali životopisy, aspoň v telegrafickom štýle uveďme základné údaje. Tivadar, či Teodor Csáky sa narodil pred 220-imi rokmi, teda v roku 1798, nevieme kde. Absolvent vojenskej školy slúžil samozrejme v armáde a potom hospodáril na rodinom veľkostatku. V rokoch 1846 - 1848 bol spišským županom. Jeho syn, Tivadar ml. (1834, Bardejov - 1893, Budapešť) študoval na prešporskej Kráľovskej akadémii a nasledoval otca. Stal sa dragúnskym nadporučíkom, neskôr správcom rodinného majetku. Roku 1861 a 1869-1872 bol poslancom uhorského snemu.
Otec nášho hrdinu bol stoličný hodnostár Manó Csáky (Prešporok, 1763 - Košice, 1825), podporovateľ reforiem Jozefa II., matka Anna Szirmay bola členom rodu, ktorý sa zapísal aj do dejín Košíc. Býval na Hlavnej č. 64. Jeho brat Gusztáv sa narodil v Košiciach (1803 - 1883, Levoča) pôsobil najmä na Spiši. Ďaľší brat Rudolf sa narodil v Rozhanoviciach (1809 - 1887, Viedeň). Ten žil najskôr v Košiciach, od roku 1881 v Levoči. Počas svojho pobytu v našom meste, pomáhal svojmu bratovi Tivadarovi v jeho divadelnej aktivite.
Tivadar starší, cisársky a kráľovský komorník, rytier Leopoldovho rádu žil prevažne v Košiciach, ale namiesto záhaľčivého života si našiel ušľachtilého koníčka, podporoval rozvoj maďarskej kultúry, najmä divadla. Najskôr si prenajal lóžu, potom písal kritiky. Totiž spolu so svojim predchodcom Vincem Berzeviczym (1781 - 1834), čestným členom Uhorskej akadémie vied, vydával v rokoch 1830 - 1831 Nemzeti Játékszini Tudósítás (Národná divadelná reportáž), prvý maďarský odborný divadelný časopis. Vyšlo z nich celkom 16 čísiel. Písal hudobné kritiky o operných predstaveniach košického maďarského divadelného telesa aj do nemeckých časopisov. Predovšetkým ho zaujímala scénika, takže aj sám požičiaval nábytok zo svojho košického domu divadlu. Býval na Hlavnej ulici č. 42. Potom sa stal intendantom, umeleckým vedúcim, riaditeľom (1833 - 1834) a mecénom košickej maďarskej divadelnej spoločnosti.
Táto jeho aktivita však súvisela s tým, že sa zamiloval do Rózy Déry-Széppataki (1793 - 1872). Dcéra jászberényskeho lekárnika, Rozália Schönbach bola prvou maďarskou opernou speváčkou a zároveň najpopulárnejšou herečkou heroického obdobia divadelníctva. Nemecké priezvisko Schönbach (pekný potok) preložila do maďarčiny a tak vzniklo meno Széppataki (Peknopotočná). Predtým, než prišla do Košíc, sa vydala za svojho kolegu Jánosa Déryho (1792 - 1862), ale toto manželstvo netrvalo dlho a rozviedli sa.
V Košiciach sa teda stretol Tivadar s Rózou, ktorá bola od neho o päť rokov staršia, a začal sa okolo nej obracať. Posielal jej kvety, chodil pod jej oknom a občas ju navštevoval a písal listy. (Dom, v ktorom bývala však nepoznáme.) Teda robil všetko to, čomu dnes hovoríme sexuálne obťažovanie. Róza podľa svedectva jej denníka dlho svojho nápadníka odbíjala, i keď sa jej veľmi páčil. Napísala, že Tivadar bol krásny chlap, ale mal jednu nevýhodu, čo nebola telesná vada: bol ženatý a nechcela si s ním začať. Tivadar bol však neoblomný. Už to vyzeralo tak, že Róza odíde hrať do Miškovca, ale košickí študenti svoju obľúbenkyňu nepustili. Dávid Kilényi, direktor miškoveckého divadla a švagor Rózy (jeho manželka Johanna bola sestrou Rózy), prišiel po ňu, ale košickí študenti, keď práve pokojne večeral, mu raz a navždy vytmavili, že si môže vybrať. Buď odíde s Rózou, ale vtedy ho dokaličia, že ho budú musieť niesť alebo pokojne odíde bez nej, ale zdravý. Nakoľko podľa všetkého direktor bol múdry muž, svoje zdravie si cenil na viac, ako "únos" herečky.
V Košiciach ju proste mali radi, a ako vo svojich Spomienkach (Déryné emlékezései, 1955) píše, volali ju Dérus (Déruš), Dércsu (Dérču), Dércsuska (Dérčuška), Drincsi (Drinči), podobne prezývali aj jej ostatné kolegyne. Nenapísala však, ako volali Eszter Telepy, lebo vraj takto upravené meno dostalo dvojzmyselný význam. Predpokladáme však, že vynaliezavosť čitateľov nepozná hraníc a dovtípia sa o čo ide.
Rózu navštívili viaceré osobnosti nášho mesta a naliehali na ňu, aby sa podvolila Csákymu, lebo ho poznajú. Kým vraj nedosiahne svoj cieľ, nepovolí. Keď ona odíde, tak mesto stratí najväčšiu primadonnu a Csáky odíde za ňou. Mesto aj manželka Csákyho, Klára Roll budú smútiť. A tak táto "svätá" žena kvôli záchrane divadelného umenia Košíc i rodinného krbu Csákyovcov, sa na dlhé roky podvolila a stala sa jeho priateľkou. Po deviatich rokoch však toto "priateľstvo" ako ho nazývala ukončila, lebo ozval sa sudca najvyšší: svedomie. Priznala však svojmu denníku, že tento vzťah by bol trval ďalej, keby jej milý nebol býval ženatý.
Csáky sa však utešil v náruči oveľa mladšej herečky a speváčky Jozefy Kaiser (1827 - 1873), ktorá sa narodila v Košiciach a od grófa bola o 29 rokov mladšia, ktorý financoval jej viedenské štúdiá.
Obyvatelia Csákyho domu na terajšej Hlavnej 42 sa v rokoch 1848 až 1849 striedali ako na bežiacom páse
Najprv vojaci a kone armádneho zboru, potom knieža a gróf
Budova na Hlavnej ulici č. 42 (na snímke), v ktorej sa na prízemí nachádza denný bar Carpano, predtým chýrna Megayho cukráreň, kedysi patrila grófovi Teodorovi, či Tivadarovi Csákymu st. (1798 - 1855). Dnešná budova bola postavená v roku 1835, ale priečelie bolo v roku 1878 prestavané a nadstavilo sa druhé poschodie. Zriadili sa v ňom komfortné byty. Široké empirové schodište, ktoré bolo napriek prestavbe zachované, by mohlo rozprávať, akí zaujímaví hostia si podávali kľučky v tomto dome v rokoch meruôsmych.
V roku 1850, po búrlivom revolučnom období, si T. Csáky zaznamenal, kto všetko býval v jeho dome v predošlom období. Nakoľko sa aj on angažoval v revolúcii, v roku 1850 bol za to stíhaný.
- Od 9. decembra 1848 do 1. februára 1849 jeden major, kadet (žiak dôstojníckej školy), trubač, ordonanc (vojenský posol) a 10 koní zo Schlickovho armádneho zboru. Od 2. do 10. februára štyria poddôstojníci, 27 husárov a 17 pionírov z Görgeyho "rebelantského" zboru. Potom do konca februára plukovník Ramberg spolu so svojou suitou a maštaľou. Od 11. do 18. marca generál Dembiński s celým svojim sprievodom. Ruské knieža, generál Paskievič od 22. do 30. júna 1849. Potom nemenovaný ruský štábny lekár so svojim pomocníkom. Neskôr jeho exelencia gr. Zichy a od 7. do 30. septembra gróf Szirmay s kanceláriou a kasou pluku. Tieto strohé poznámky samozrejme je potrebné doplniť, aby sa človek zorientoval. Neskôr s pozrieme na jednotlivých nájomníkov aj podrobnejšie.
Košice po 18. marci 1848 sa pridali na stranu revolúcie, ktorá sa zanedlho zmenila na boj za slobodu a na ochranu ústavy. Cisárske jednotky, na čele ktorých stál jednooký generál Franz Schlick (1789 - 1862), opustil krakovskú posádku a cez Duklu, Bardejov a Prešov 11. decembra po prvej bitke pri Košiciach obsadil mesto a zrušil všetky revolučné vymoženosti. Dlho však v Košiciach nemohol zostať, lebo revolučné jednotky ho mohli z dvoch strán dostať do klieští, preto musel 8. februára 1849 mesto vyprázdniť, aby unikol, čo sa mu aj podarilo.
Nasledujúci deň generál Artúr Görgey (1818 - 1916) práve v Košiciach ukončil svoju právom legendárnu zimnú výpravu, ktorú začal vo Vacove. Cez Levice, banské mestá a Spiš prišiel do nášho mesta. Túto operáciu ako vzorovú dlhé desaťročia učili aj na amerických vojenských školách. Görgeyho vojská sa v Košiciach spojili s jednotkami plukovníka Györgya Klapku. Görgey však musel Košice taktiež opustiť a do mesta prišiel generál Georg Heinrich Ramberg (1786 - 1853) so slovenskými dobrovoľníkmi Hurbanovcami -, ktorí bojovali na strane cisára. Ramberg nasledoval svojho protivníka už od Vacova. Začiatkom marca vydal v Košiciach vyhlášku, že Hurbanovci tvoria regulárnu cisársku jednotku a požaduje od obyvateľstva, aby voči ním preukazovali patričnú úctu. Tiež však dlho nepobudol, pretože ho ohrozovala sabolčská jazdecká jednotka.
Viedenský dvor nebol dosť silný, aby revolúciu a boj za slobodu potlačil, cisár František Jozef I. vo Varšave požiadal I. Mikuláša, cára všetkých Rusov o pomoc. Musel mu však pobozkať ruku (21. mája 1849). Potom cár vymenoval Paskieviča za veliteľa intervenčných vojsk a poslal ho na potlačenie legitimnej vlády. Dobová európska verejná mienka ho preto označila - nie príliš lichotivo - za žandára Európy.
Poliak v službách revolučnej uhorskej vlády generál gróf Henryk Dembiński (1791 - 1864), ktorý bojoval už aj v poľskom povstaní roku 1831, 19. apríla 1849 dostal od vlády poverenie, aby prevzal velenie nad divíziou, ktorá mala chrániť Horné Uhorsko, ale tento post zastával len dva mesiace. Do bojov proti Rusom nezasiahol. Vystriedal ho jeho krajan generál Józef Visocki, ktorý mohol už len ustupovať pred ruskou presilou.
Knieža Ivan Fjodorovič Paskievič Erivanskij (1782 - 1856) sa "vyznamenal" okrem iného tým, že krvavo potlačil spomenuté povstanie Poliakov v roku 1831. Tradičnou cestou, cez Duklu, Bardejov a Prešov prišiel do Košíc, ktoré obsadil 24. júna 1849 poobede. Tu sa teda Csáky pomýlil o dva dni. Paskievič samozrejme onedlho nasledoval svoje vojská, ale ruské jednotky prechádzajúce Košicami, medzi ktorými bolo množstvo ranenýchm chorých a okyptených, sa medzi nimi rozšírila cholera a tak zrejme aj spomínaný štábny lekár mal plné ruky práce. Zomrelo tu asi 4 000 vojakov. Prechod takého množstva ľudí, koní, kočov a vozov malo za následok, že okolie Michalskej kaplnky do značnej výšky pokryli výkaly a trus. Niet divu, veď cez mesto muselo prejsť 110 tisíc vojakov.
Gróf Ferenc Zichy (1811 - 1900) bol cisárom vymanovaný k intervenčným ruským vojskám ako cisársky a kráľovský hlavný komisár, za čo ho posmešne a hanlivo volali rusovodca (muszkavezető). Viackrát jednal osobne s ruským cárom a s rakúskym cisárom, Františkom Jozefom. Do mesta prišiel s cárskymi intervenčnými vojskami, dal pozbierať bankovky revolučnej vlády, ktoré potom na Hlavnej spálili. Košičania si ho museli veľmi obľúbiť, veď takto prišli o svoje úspory. Neskôr sa venoval ovocinárstvu a vinohradníctvu. Najmä v poslednom obore dosiahol pozoruhodné výsledky.
Naposledy spomínaná osoba bol pravdepodobne cisársky major gróf István Szirmay (1798 - 1857), ktorý organizoval dobrovoľnícky oddiel bojojúci na strane cisára a v lete 1849 bol zástupcom vyššie spomínaného Zichyho. Zomrel zaujímavým spôsobom. Keď cisár a kráľ František Jozef I. v roku 1857 po návšteve Košíc odcestoval do Miškovca, tam ho Szirmay mal pozdraviť na čele bandérie. Sediac na koni nečakane zomrel pred očami panovníka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
