Košičania volali Széchényiho park "botanická záhrada" pre množstvo kveto, kríkov a stromov
Čo sa vykľulo zo Stračej rokliny
Keď píšeme o Košiciach 19. a 20. storočia, kedy sa už začínajú objavovať začiatky priemyselnej výroby, vždy zdôrazňujeme zaostalosť Uhorska popri iných európskych krajinách, či to bolo v dobe pred dualistickou vládou, alebo počas nej po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní. V Uhorsku a v Košiciach, ako centre terajšieho územia východného Slovenska prevládala poľnohospodárska výroba a vnútorný trh. Ten bol plný lacných rakúskych priemyselných výrobkov, takže remeselné výrobky vlastnej výroby mali malú šancu, hoci boli kvalitné.
Pomôcť mali výstavy
Jednou z možností, ako by sa dostala do povedomia verejnosti skutočnosť, že aj domáce výrobky sú dobre, bola ich prezentácia na hospodárskych výstavách. Iniciovala ich spočiatku vláda, kým sa nevytvorili spolky a neprevzali ich organizovanie. Domáce priemyselné či remeselnícke výrobky propagoval Spolok na ochranu domáceho priemyslu v spolupráci s obchodom a priemyselnou komorou (OPK). OPK spolupracovala so spolkami združujúcimi pestovateľov, chovateľov a remeselníckymi združeniami a vytvárala podmienky pre vystavovanie produktov z rôznych odvetví, pomáhala odbornými radami a kurzami. Čo napr. chýbalo v poľnohospodárstve, to boli odborníci a ovocinárstvo sa vôbec nerozvíjalo. V Košiciach bolo dosť vzdelaných a iniciatívnych záhradníkov, čo bolo aj viditeľné na výsadbe v centre mesta i v mestskom Széchényiho parku. Tam bolo veľa druhou rastlín, množstvo kvetov, kríkov a stromov, takže park niektorí volali "botanická záhrada". Preto vznikol v r. 1892 návrh na mestskom zastupiteľstve, aby rastliny označili v parku ich názvami na tabuľkách, čo by prospelo najmä študujúcej mládeži, ktorej bolo v Košiciach niekoľko tisíc.
Podľa príkladu hospodárskych výstav sa mali spropagovať aj poľnohospodárstvo a záhradníctvo. Záhradníkov a ovocinárov mal podchytiť Hornouhorský záhradnícky spolok. Jeho stanovy schválilo ministerstvo poľnohospodárstva v roku 1892, odobril ich aj samotný jeho minister, takže spolok bol pripravený na "štart" o ktorom mala rozhodnúť ustanovujúce valné zhromaždenie, zvolané do Košíc na posledný májový týždeň roku 1893. Účasť nepotvrdili všetci pozvaní členovia, preto ho preložili na júl.
Nielen dočasné predsedníctvo tohto spolku na čele s Jánom Böllmannom, hlavným záhradníkom Poľnohospodárskej školy v Košiciach (predtým v Debrecíne), ktorý spolok založil, ale aj radnici a OPK záležalo na tom, aby sa zhromaždenie uskutočnilo a spolok začal fungovať. Preto v spolupráci so správou mesta pozvali na toto zhromaždenie majiteľov záhrad v Košiciach. Bola to dobrá myšlienka a ako sa ukázalo, našla odozvu. Ustanovujúca schôdza sa uskutočnila v sále radnici na Hlavnej. Spolok získal nových členov, zvoli predsedníctvo na čele so Žigmundom Péchym, hlavným županom Abovsko-turnianskej župy a mesta Košice, politikom a veľkostatkárom. Podpredsedom sa stal J. Böllmann a tajomníkom Vojtech Páter, profesor Poľnohospodárskej školy a uznávaný odborník v botanike, autor učebníc aj kníh o liečivých rastlinách. Všetci traja boli zárukou odbornej úrovne pri plnení predsavzatí spolku.
Podpora ovocinárstva
Spolok zmenil stanovy a trvalo dva roky, kým sa dopracoval k tomu, aby začal plniť svoje ciele. Medzi nimi bola výuka záhradníckych pomocníkov, založenie vzorovej škôlky ovocných stromov a vinohradu. Záviselo to od pridelenia pozemku vo vlastníctve mesta neďaleko Poľnohospodárskej školy (teraz areál Technickej Univerzity). V roku 1896 sa začal prvý kurz pre záhradníkov a plánovaný bol aj pre vinohradníkov a ovocinárov. Mesto pridelilo pre vinohrad aj ovocinársku škôlku pozemok a tieto sa stali dôležitým miestom praktického vyučovania pre Poľnohospodársku školu. V nej získali potrebné vedomosti študenti z celého územia Slovenska vtedajšieho Uhorska.
Ovocinárstvu a jeho rozširovaniu v mestách i na vidieku venovalo pozornosť ministerstvo poľnohospodárstva aj školstva. Prvé - príspevkom na založenie obecných škôlok a druhé vyznamenávaním učiteľov za zásluhy o ich zriadenia i za výuku mládeže o pestovanie ovocia. V Košiciach bol odmenený učiteľ Anton Stróka finančne, aj súpravou záhradníckeho náradia. Ako príklad úspešného ovocinára v Košiciach ešte v roku 1872 bol v tlači uvedený (bez konkrétneho mena) pestovateľ, ktorý vysadil ovocné stromy na pôde o výmere 2 katastrálnych jutár pred 30. rokmi kedy mu ju darovalo mesto ako bezcennú húštinu v rokline, nazvanej Stračia roklina, ktorú celé roky nikto nečistil. Boli ňou ohúrení. Význam ovocinárstva zdôrazňovali populárne články v tlači, ktorých autormi boli profesori Poľnohospodárskej školy. Odporúčali aj konzervovanie ovocia ako spôsob najdlhšieho uchovania - o vitamínoch sa v tom čase nehovorilo. Propagovalo sa aj sušenie ovocia a návody na konzervovanie aj sušenie vyšli opäť z košickej Poľnohospodárskej školy, ktorej odborníci boli zároveň aj poradcami spracovateľov ovocia a uplatňovania nových metód v poľnohospodárstve. V tom čase boli ich propagátormi veľkostatkári, prevažne z radov šľachty, lebo im záležalo na vyšších výnosoch a čím menších stratách. Aj gróf Žigmund Péchy, predseda Záhradníckeho spolku a majiteľ rozsiahlych veľkostatkov k nim patril a ako hlavnému županovi Abovsko-Turnianskej župy a Košíc mu záležalo aj na rozvoji ovocinárstva, používaní nových zahraničných strojov pri pestovaní poľnohospodárskych plodín na pozemkoch mesta Košice. V tejto župe boli na ploche vyše 5 300 jutár - okrem viníc, pasienkov a lesov (lesy mali Košice v desiatich obciach tejto župy). Péchy bol aj šíriteľom poľnohospodárskej literatúry , v čom bol pokračovateľom statkára Bujanovicha, ktorý mal pozemky v Chabžanoch (terajších Lemešanoch) a grófa Jozefa Dessewffyho, ktorí boli aj autormi odbornej literatúry pre poľnohospodárov.
Veľké plány
Najväčším propagátorom ovocinárstva a záhradníctva v Košiciach bol záhradník a obchodník s poľnohospodárskymi produktmi zeman Alexander Anton Gleviczky. Mal skúsenosti ako pestovateľ vlastnil veľkú záhradu v Čermeli, kde založil ovocnú škôlku - aj ako člen viacerých poľnohospodárskych i záhradníckych spolkov v Debrecíne, Paríži, v Krojinskom poľnohospodárskom spolku. V roku 1865 sa pokúsil založiť v Košiciach záhradnícky spolok pre deväť žúp Severovýchodného Uhorska s grandióznymi plánmi od šírenia poznatkov o všetkých nových odborných a technických postupov nielen v ovocinárstve, vinohradníctve, zeleninárstve, kvetinárstve, ale aj v príbuzných odvetviach. Súčasťou plánu bolo zriadenie vzorovej Záhrady spolku v Košiciach, poradenstva, bezplatného výberu semien, prideľovania pomôcok členom, usporiadanie výstav. Prepracoval stanovy spolku, kde bolo toto všetko zakotvené, žiaľ realizovalo sa čiastočne už v spomínanom Hornouhorskom záhradníckom spolku, založenom v Košiciach, ktorého predsedom sa stal gróf Pécky v r. 1893. Vzorová záhrada bola zatiaľ v Poľnohospodárskej škole a tá poriadala aj výstavy sušeného ovocia, zeleniny a pálenky z vlastnej pálenice s najmodernejším zariadením.
Napriek veľkému úsiliu rôznych inštitúcií, podpore OPK sa veľmi pomaly dostávali nové posudky k pestovateľom v okolí, ktorí aj na veľkých gazdovstvách hospodárili ako ich predkova. Prvými lastovičkami nových metód i názorov boli žiaci a absolventi Poľnohospodárskej školy. Nehovoríme o učiteľoch, ktorí mali čo robiť na "neoranom poli" myslenia v celej šírke. V roku 1892 ich začala motivovať okrem ministerstva aj majitelia škôlok, semenárstiev a záhradníctiev. Ako prvý prišiel s touto myšlienkou E. Hnuthner, majiteľ budapeštianskej semenárskej firmy, keď vypísal pre učiteľov ľudových škôl súbeh v záhradníctve a pestovaní zeleniny zo semena. Motiváciou bolo štipendium a po dosiahnutí výsledkov navyše štipendiálna odmena. Ako sme spomenuli, Záhradnícky spolok mal vzor vo výstavách v poľnohospodárskom spolku, ktorý sa zúčastňoval na nich aj mimo Košíc, vydával časopis, poriadal súťaže v orbe novým typom pluhu, organizoval na vidieku zakladanie ovocných škôlok, predvádzal poľnohospodárske náradie - bolo počas putovného valného zhromaždenia v r. 1893 - a študenti Poľnohospodárskej školy postavenie skladov na ovocie a jeho sušenie. Prvá väčšia výstava Záhradníckeho spolku bola v septembri r. 1895 ako tzv. všeobecná s exponátmi ovocia, zeleniny, kvetov, vína, pálenky a náradia. Zúčastnili sa na nej záhradníci aj súkromné osoby. Bola akýmsi prelomením ľadu na zamrznutej pôde nad ovocinárstvom a záhradníctvom.
Kolársky cech bol najstarší v Košiciach
K najznámejším vynálezom patrilo koleso, veď umožnilo obchodníkom voziť svoj tovar po obchodným cestách na vozoch a nie na chrbtoch zvierat. Koleso umožnilo vykonávať mnohé činnosti a s jeho vznikom sa vytvorili aj nové remeslá.
Na výrobu drevených kolies, osí, pletenej košatiny na furmanské aj iné vozy, na pluhy, výrobu kostier na koče, sa špecializovalo kolárske remeslo. Na našom území v bývalom Uhorsku bolo zastúpené v každom remeselníckom centre okrem Považia a Ponitria, kde sa ním zaoberalo málo remeselníkov. Skôr malo charakter ľudového remesla a domáckej výroby. Cechy kolárov boli v 25 obciach, ale len v 11 boli združení samostatne ako príslušníci tohto remesla. V ostatných sa spájali s inými remeselníkmi, najčastejšie s kováčmi. Najstarším kolárskym cechom bolo združenie kolárov, tokárov, stolárov a maliarov v Košiciach v roku 1459, v Prešove v roku 1548, ďalšie vznikali až od konca 16. stor.
Kolárske remeslo sa začalo viac rozvíjať od konca 18. storočia a kolári vyrábali aj pre širší trh južného Uhorska. V roku 1828 bolo napr. v Bardejove šesť kolárov, v Prešove a Košiciach po päť, v Spišskej Novej Vsi šesť kolárov. Ako ľudové remeslo bolo rozšírené v horských a podhorských oblastiach. Zaniklo ako špecializovaná výroba po druhej svetovej vojne.
Košičania museli byť predvídaví už v 13. storočí, keď rátalo s narastaním domov
Štvrtinu obyvateľov tvorili sluhovia
"Mesto bolo plné sluhov, slúžok a sluhovia tvorili až jednu štvrtinu obyvateľstva v Košiciach. Čo robilo také množstvo sluhov v meste?" - Napísali sme 18. 7. 2008 v článku: "Mestská rada nútila stavať z kameňa" a hneď sme aj odpovedali, že domy na Hlavnej boli dlhé aj viac desiatok metrov a v časti, ústiacej do Kováčskej ulice to bola hospodárska časť so stajňami, vozmi, dobytkom. Z dvora vychádzali na Kováčsku, tadiaľ vyvážali aj hnoj na polia a do záhrad za mestom, na ktorých hospodárili. Sluhovia v stredoveku teda mali čo robiť.
Stajne uprostred Hlavnej
Avízovali sme informáciu o tom, ako tam ľudia žili a z čoho pozostával jedálny lístok. Ako príklad stredovekého patricijského domu sme uviedli tzv. Menilov dom, ktorému Košičania tak hovoria aj po rokoch, kedy tam bola predajňa Káva - čaj. Prieskumom tohto domu pred rokmi zistili, že to bol nájomný dom, patriaci k 50 - 60 metrov dlhým kolosom. Postavili ho na trikrát. Najstaršia časť bola vzdialená od uličnej čiary Kováčskej ulice asi 12 m a bola zasunutá do parcely. Pochádza z 13. alebo začiatku 14. storočia, kedy bolo aj na Kováčskej veľké námestie. Druhú časť pristavovali v 14. storočí a potom urobili veľkú prestavbu s portálmi, dom "potiahli" z Kováčskej po uličnú čiaru Hlavnej tiež ešte počas 14. stor. Ďalšie prestavby pokračovali až do 18. storočia. Keď vznikla prvá časť domu, vtedy sa Košice zakladali a urbanizovali a parcely boli presne rozčlenené. Košičania museli byť predvídaví už v 13. storočí, keď rátali s tým, že domy budú narastať a že pôjdu do námestia, teda do dnešnej Hlavnej. Podobne to bolo aj na protiľahlej strane Hlavnej a Mäsiarskej, čo sa zistilo pred rokmi prieskumom. Je to výsledok 150-ročného formovania mesta, lebo ono sa naraz nestavalo. Bohatí mešťania, ktorí si tu kupovali za vysoké sumy parcely na domy, fungovali v nich s celým svojím hospodárskym zázemím. Nečudujme sa, že stajne boli uprostred mesta.
Sluhov si požičiavali
V dome, o ktorom je reč, bola veľká brána - tú vyhodili v 30 rokoch minulého storočia aj s kamennými portálmi. Ňou vchádzali do prejazdu vozy aj kone. Odtiaľ sa išlo do dvorových krídiel. Ak býval v nájomnej časti domu gazda, mal tam maštale, keď kupec, tak sklad tovaru. Do pivníc sa vchádzalo väčšinou z ulice. Úroveň mesta bola vtedy v takej výške, v akej je dnes kaplnka sv. Michala vedľa dómu. Tým, že sa stavalo a hlina vyvážala, zvyšovala sa aj úroveň Hlavnej.
Vráťme sa k sluhom. Bohatí mešťania si ich najímali na sezónne práce za mzdu alebo naturálie. Prof. Halaga píše v publikácii "Počiatky Košíc" o požičiavaní sluhov na určitú prácu, aj o službe súčasne u dvoch pánov. Vykonanie nárazovej práce si mešťania zabezpečovali vopred súdnym zápisom ako aj drahú umeleckú prácu. Určitou rezervou pracovných síl boli nájomníci v meštianskych domoch v naliehavých prípadoch. Nebola to povinnosť, ale morálna viazanosť.
Stravovanie bolo z dnešného pohľadu racionálne. Obilninové kaše z pohánky, prosa, krúpov, strukoviny, kapusta, tekvice boli aj na stoloch zámožných.
Kým chudobnejším chutili vrany, stredovekou pochúťkou na hostinách bolo mäso kún, veveričiek, jeleňov, diviakov, sŕn a vzácnejších operencov, pečených prasiatok. Mäso jatočných zvierat predávali na Mäsiarskej priekupníci, ktorí tam mali prenajaté lávky, Košičania mali agrárne zázemie v záhradách a roliach na Podhradovej a za mestskými hradbami v mestskom chotári a rátali so železnou rezervou zo samozásobenia masťou, slaninou, mäsom.
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
