Ako dieťaťu mu nikdy nenapadlo, že by z neho mohol byť herec

V rámci Letných shakespearovských dní ponúkli Košičanom počas tohto týždňa českí i slovenskí herci hru Kupec benátsky. V úlohe Žida Shylocka na javisku doslova exceloval Bolek Polívka. Keďže v Košiciach strávil štyri dni, pred jedným z predstavení si našiel čas na rozhovor, v ktorom nám o sebe všeličo zaujímavé prezradil.

Síce sa tešil, že môže Košičanom ponúknuť s kolegami predstavenie, ale že by sa na východ Slovenska tešil ako na výlet, to sa nedá povedať... "Viete, ja by som si veľmi rád pozrel v Košiciach nejaké veci, pokojne sa poprechádzal, stretol sa s priateľmi... Lenže je mi jasné, že akonáhle vytiahnem päty z izby, tak sa so mnou každý chce čo i len chvíľku porozprávať. A nie vždy na to mám čas, chuť a náladu," prezradil herec.

Večerné hodiny na javisku - tie si však doslova užíval. "Priznám sa, že spočiatku som sa dosť preľakol, keď som zbadal priestranstvo, kde sme mali hrať. Predsa len, doposiaľ som síce Shakespeara hral vonku, ale vždy na nejakom uzavretom mieste. Tu sme doslova na ulici a musíme rátať s kadejakými ruchmi. Myslím ale, že sme sa s tým celkom dobre vyrovnali. Ja som si to na javisku fakt doslova užíval. Ale to nie len preto, že postava Shylocka mi to dokonale umožňuje. Ja si totiž divadlo užívam vždy a stále."

V divadle od detstva

Rodičia B. Polívku boli zanietení ochotníci, takže k divadelníctvu pričuchol už ako malé dieťa a láska k tomuto umeniu mu ostala. "Môj otec mal divadlo rád nadovšetko a od mala ma brával na skúšky aj na predstavenia. Mňa to veľmi bavilo, no ako dieťaťu mi nikdy ani len nenapadlo, že by aj zo mňa raz mohol byť herec. Asi to bolo aj tým, že dieťa si všetky tie súvislosti neuvedomuje, neuvedomuje si, čo sa iba hrá, čo je naozaj."

Až na škole si potom uvedomil, že chce divadlu ostať verný aj naďalej. "Celé sa to zvrtlo, keď som si zahral v jednej školskej hre a moja teta mi potom neuvážene povedala, že som to hral lepšie, ako keď tú istú hru videla v telke s Lipským. Nuž a ja som jej hrdo a pyšne uveril. Šiel som na prijímačky na JAMU a vzali ma. Myslím si však, že keby som šiel v iný rok, tak by to nemuselo dopadnúť tak dobre. Bolo to totiž v roku 1967, všetko bolo v tom čase nejaké uvoľnenejšie a vtedy už bol populárny aj taký ´ošklivec´ ako je Belmondo. V prijímacej komisii už nemali predstavu, že herec musí byť len krásavec. Takže ma vzali. Ja som si totiž ako každý sebakritický sedemnásťročný mládenec o sebe myslel, že som škaredý. Našťastie sa ukázalo, že som nebol až taký škaredý, ako som sa nazdával," podotkol so smiechom.

Divadlo mu doslova učarovalo, po skončení školy sa stal jednou s vedúcich osobností divadla Husa na provázku, v roku 1993 dokonca založil vlastné Divadlo Bolka Polívky. "Divadlo je moja priorita. Herectvo na javisku je omnoho náročnejšie ako pred kamerou a preto pre mňa zaujímavejšie. Veď napríklad Burkeho z Podivuhodného odpoledne hrám už od svojej 20-tky. A stále je to pre mňa postava, v ktorej je možné niečo nové objaviť. Rovnako aj napríklad Shylock v Kupcovi benátskom. Máme už za sebou 70 repríz a ak by ste videli premiéru, bolo by to úplne iné predstavenie..."

Rozdiel v tom, ako sa mení predstavenie ale i herec na javisku, môže vďaka Kupcovi benátskemu pozorovať aj na svojej dcére Anne, ktorá mu hrá dcéru. "Je si istejšia ako si bola kedysi, nebojí sa otvoriť sa. Mohlo by sa zdať, že keď hrám a sústredím sa na postavu, tak nemám čas vnímať to, ako Anna hrá, ale nie je to pravda. Dokonca mám dosť času aj na to, aby som bol na ňu veľmi hrdý. Pozorujem ju s láskou a obdivom."

B. Polívka má zo svojich doterajších vzťahov šesť detí, najmladšia dcérka Mariana sa narodila v novembri minulého roka. "Samozrejme, že som dnes iný otec, ako keď som bol mladý. Dnes si viem otcovstvo viac užiť. Keď sme s Chantall mali Vladimíra, tak sme lietali hore-dole po svete, spolu sme boli v USA, Londýne, Paríži a všade sme syna ´vláčili´ so sebou a nechávali sme ho rozmaznávať našim kamarátom a kamarátkam... Keď je človek mladý, mnohé veci berie na ľahkú váhu. Poviem vám to na jednom prirovnaní, ktoré sa vám možno nebude celkom pozdávať. Keď som bol mladý, tak som rád jazdil na koni, no vtedy mi pripadalo nepodstatné, že koňa treba aj obriadiť, že sa s ním občas treba len tak pokoje prejsť. Dnes už chápem, že sa treba zvieraťu venovať, aby ono obohatilo mňa a ja zase jeho. No a ono je to rovnako aj s deťmi. A keďže som Valach, tak si takéto prirovnanie môžem dovoliť. Hehe."

Sám tvrdí, že voľakedy boli pre neho dôležité úplne iné veci. "Nuž, zrejme som zostarel a hádam aj trochu zmúdrel. Za mlada boli pre mňa flámy s kamarátmi dôležitejšie ako rodina. Mladý človek si pripadá nesmrteľný a myslí si, že má veľa času. Ako starne, stáva sa krehkejším, múdrejším, smrteľnejším... Uvedomuje si vzácnosť každého jedného okamihu, ktorý strávi v prítomnosti najbližších."

Prechádzku si radšej odoprie

Voľné dopoludnia v Košiciach trávil hlavne oddychovaním a tiež stále riešil cez telefón prípravy na prichádzajúce Olšany Open, ktoré pravidelne organizuje na svojej farme. "No, ja by som sa aj vybral na prechádzku po Košiciach, ale to by bolo samé - Bolek, ako sa máte a poďte sa s nami napiť. No a ja by som potom musel vysvetľovať, že pred predstavením nikdy nepijem a to viete, že sa nájde pár ľudí, ktorým to za nič na svete nevysvetlíte. Stále, keď máme nejakú väčšiu akciu v Olšanoch, tak sa musím pripraviť na to, že zatiaľ čo za normálnych okolností by som sa z jedného miesta na druhé presunul za tri minúty, tak mi to bude trvať minimálne 15 minút, kým sa cez ľudí ´prepodpisujem´ a ´prefotím´. Niežeby som sa na to sťažoval, ale keď nemusím, tak takéto situácie nevyhľadávam..."

Dostal sa tak do pozície, ktorú si v opačnom garde zahral vo filme Dědičství aneb Kurvahošigutentag. Tam sa ako Bohuš vrhol na Karla Gotta s výkrikom - To je Kája. Ahoj, ja tě znám. Ty mně neznáš? Pojď se ožrat... "Nuž ja som už vtedy bol taký ´menší Kája´. Vlastne celý nápad k tomuto filmu vznikol tak, že som so synom Vladimírom šiel po Prahe, keď zastal taxík a z neho na mňa ktosi kričal - Ahoj Bolku. Toto všetko tu je moje, ja som to zdedil. Poď sa napiť. Tak som mu vysvetľoval, že som s rodinou a že nemám čas. Keď taxík odchádzal, ešte po mne zakričal, že on si ma nájde - v televízii alebo v divadle. No a vlastne z tohto zážitku vznikla inšpirácia urobiť film."

B. Polívka sa autorsky podieľal na príprave scenára, vlastne ho celý napísal... "Vychádzal som z toho, čo som poznal v Olšanoch. Existoval tam istý chlapík, ktorý bol akýmsi predobrazom Bohuša. Vedel som, ako tam chlapi vysedávajú po krčmách... Asi aj preto to malo potom u divákov taký úspech, mnohé frázy z filmu zľudoveli. Celé to bolo totiž o mnohých z nich. Ale kritika - tá nám to nedarovala. Úplne ma potom znechutili, stratil som chuť čokoľvek napísať. Až po čase sa tí kritici, ktorí nás bombardovali, ozvali a tvrdili, že film dozrel. He. Skôr si myslím, že dospeli oni... S Věrou Chytilovou, ktorá Dědičství režírovala, sme si však vtedy kvôli tomu filmu veľa vytrpeli."

Na druhej strane účinkoval v množstve filmov, ktoré kritici vychválili... "Myslím, že som doposiaľ mal vždy šťastie na fakt dobré filmové príležitosti. Stačí spomenúť Musíme si pomáhať či Zabudnuté svetlo, Pelíšky... Teraz naposledy to boli Bathory či U mňa dobré. Najbližšie ma na v auguste čaká nakrúcanie poľského filmu. Ja a Jirka Menzel si v ňom zahráme Čechov. Už sa na to veľmi teším, lebo Poľky sa mi vždy páčili a už som tam dávno nebol," prezradil s úsmevom.

Na nedostatok práce v najbližších mesiacoch sa teda rozhodne nemôže sťažovať, na druhej strane sa však ani nesnaží nabrať si jej priveľa. "Ono sa to môže zdať, že idem z filmu do filmu a že nemám dosť voľného času. Ale ja si ho vždy dokážem urobiť. Nie som ten typ herca, ktorý ráno vstane, beží do dabingu, potom má skúšku v divadle, ešte musí stihnúť nejaké nakrúcanie a večer má predstavenie. Po takých hektických dňoch už fakt netúžim. My zhýčkané hviezdy už máme jednoduchší život. Hehe. Dá sa povedať, že mám celkom pokojný život."

V podstate by mohol povedať, že si žije kráľovsky a nebol by ďaleko od pravdy. B. Polívka je totiž známy aj ako Valašský kráľ. Prehral však súd s podnikateľom, ktorý si nárokuje možnosť užívať pre svoju firmu meno Valašské kráľovstvo. "Zjednodušene povedané - kazí srandu. Je to mizerný spor, pretože on tvrdil, že ako ´majiteľ´ mena Valašské kráľovstvo mi môže zakázať užívať titul kráľa. No, je mi to jedno, lebo či kráľ či šašo - všetko je to rovnaké. Ide mi len o to, že pokazil recesiu. Ja napríklad teraz môžem používať titul Polavalašský kráľ - kráľ Považia, Lašska a Valašska. Čiže získal som väčšie územie. Ale už ma to neteší, sranda okolo kráľovstva už bola pokazená."

A sranda je pre B. Polívku dôležitá. Vždy bola a vždy bude. "Iste - nie v tom zmysle, že by som vždy a za každú cenu sypal vtipy z rukáva. To rozhodne nie. Skôr mi ide o istý pocit neviazanosti, zmysel pre humor, upozornenie na krehkosť všetkého okolo nás. Je úžasné, keď sa človek dokáže pousmiať sám nad sebou. To je veľmi užitočné. Myslím si, že humor je podobný poézii. Zrazu sa vďaka nemu všetko, čo žijeme, stáva krajším. Veci dostávajú farby, zvuky dostávajú melódiu, všetko je skutočnejšie a viac očarujúce," dodal na záver.

Dátum narodenia: 31. júla 1949

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Vizovice

Ukončené vzdelanie: JAMU

Rodinný stav: ženatý, šesť detí

Relax: jazda na koni

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári