Keď na konečnej nastriekali "bomby", šla električka predčasne do vozovne

V Košiciach je niekoľko miest, kde môžu vyznávači graffitov s povolením úradov prejaviť svoje umenie. Legálne a bez obáv, že ich po pár "ťahoch" sprejom začnú naháňať policajti. Jednou z takých lokalít je vyše 200 metrov dlhá stena pod parkoviskom na Aténskej ulici na Sídlisku Ťahanovce. Pravidelne sa tam konajú graffity jamy, na ktorých sa stretávajú writeri z celého mesta. Naposledy minulý piatok, keď niekoľko starších "malieb" nahradili novými. Okrem sprejerov z kategórie začiatočníkov a pokročilých sa akcie zúčastnili aj ostrieľaní "veteráni". Jedným z nich bol 21-ročný Košičan, medzi svojimi známy ako Wenk či Weni. S poodhalením tajomstiev tejto adrenalínovej záľuby súhlasil až po ubezpečení, že zachováme jeho anonymitu.

Prvý kontakt sa graffitami spája Wenk so základnou školou. Keď s kamarátom od susedov chodil po sídlisku a všímali si výtvory starších chalanov. Či už to boli neidentifikovateľné značky alebo dokonalejšie výtvory, z každého si niečo vzal. Samozrejme, časom aj on zatúžil pridať niekde svoj "tagy", teda podpis. "Buď to bolo fixkou, perom alebo lesklou pastelkou," spomína Wenk, momentálne študent 3.ročníka na Technickej univerzite. "Keď sme popísali svoje zošity a lavice, na rad prišli kontajnery, stĺpy verejného osvetlenia aj steny. Takmer všade, kde sme prešli a videli cudzie tagy, sme nechali aj svoje. Niečo ako - bol som tu aj ja - Wenk..."

Kým na základnej škole sa ešte sprejom vyhýbal, život na strednej sa spájal hlavne s nimi. Viac do tohto "umenia" ho zasvätil kamarát, ktorý v tom bol zbehlejší. Ako správne držať sprey, ako striekať, aby farba nestekala i prečo nie je vhodné sprejovať za vetra. "Na strednej, približne pred šiestimi rokmi, ma to chytilo viac a začal som sa graffitom venovať aktívnejšie. Viac som sprejoval a keďže vtedy ešte legálnych stien veľa nebolo, tak väčšinou ilegálne. Cez deň, ale hlavne za tmy."

Wenk sa stal členom skupiny, tzv. crew, s názvom SKK. Tvorili ju chalani, ktorí spolu chodili na akcie. Svoje výtvory podpisovali vlastnými značkami alebo menom skupiny. V tom čase bolo takých skupín v Košiciach niekoľko. Viacerí z nich sa navzájom poznali a medzi sebou súťažili. Lebo "najcennejší" a ten garffit, ktorý je na čo najlepšie viditeľnom mieste a jeho "výroba" prebehla s veľkou dávkou rizika. Napríklad na dome pri frekventovanej križovatke, najlepšie priamo oproti oknám polície...

Pre laika sú možno všetky graffity rovnaké, no odborne sa rozdeľujú na niekoľko typov. Najjednoduchšie sú spomínané tagy, čo môžu byť podpisy aj jednoduché slová. Obvykle sa robia jedným ťahom i farbou. Zložitejšie sú bomby, pri ktorých autor použije aspoň dve farby. Väčšinou striebornú a čiernu, ale aj iné. Aj bomby znázorňujú mená ich autorov alebo skupín. Málokedy sú písmenká pre laika čitateľné. Väčšinou majú rôzne netradičné zakrivenia, výbežky a navzájom sa prepletajú. Obvykle ich dokáže prečítať iba ten, kto sa graffitom vážne venuje. Kým on vie výtvor kolegu oceniť, laik ho môže považovať za nezmyselné haky-baky...

Treťou kategóriou sú tzv. street art, teda aj obrázky. Sem patria napríklad tzv. charaktery, čiže tváre alebo postavy. Pri ich výrobe sa používa celá paleta farieb. Samozrejme, čím viac farieb tvorí obrázok alebo slovo, tým bola jeho výroba zložitejšia a umenie autora vyššie. Za azda najvyššiu formu obtiažnosti sa považuje tzv. panel. Ide o česť alebo kompletne pomaľovaný vozeň električky, metra či vlaku. Samozrejme, nie nejakými čmáranicami, ktoré vozeň iba zohavia. Ide o farbene i technicky dokonale stvárnený motív, na ktorý sa už dá pozerať... Absolútnym vrcholom je whole train, teda súprava pomaľovaných vozňov.

"Moja prvá skupina sa časom rozpadla a vznikla nová. Volá sa BANG a funguje dodnes. Myslím, že sme v Košiciach jediní. S BANG-om som absolvoval všetky typy graffitov, od stien až po vozne. Nerobíme iba legály a ilegály, ale aj rôzne zákazky na objednávku. Keď napríklad niekto potrebuje vyzdobiť exteriér alebo interiér klubu. Z tých posledných si pamätám hip-hopové štúdio na Terase, kde sme na stenu striekali nápis HIP HOP DONT STOP. A potom stenu pod OC Optima, kde sme striekali reklamu pre istý Street market. Robili sme i skate club na Hradbovej ulici, ale už je zatvorený."

Okrem Košíc zanechal Wenk značku alebo tag skupiny aj mimo rodného mesta. Lebo všade, kam sa vyberie, berie aj sprey. Striekal napríklad v Prahe, ale aj vo Viedni, kam ho vzal na výlet kamarát. V noci si vyšli na vychádzku a zanechali tag pri železničnej trati. "Tohto roku sme ´dali´ jednu ´bombu´ aj v Bratislave. Ak ideme v noci, je to rýchlovka, nič zložité. Fotí sa obvykle až na druhý deň. Buď my, alebo niekto, koho poznáme a ten to urobí za nás." Neiktoré skupiny, ak sa chystajú na väčšie graffity, si berú kameramana, ktorý postup výroby zaznamená na film. Potom sa obvykle uloží na ich www-stránku, kde si ho môže ktokoľvek pozrieť. Takú stránku na internete má aj Wenk. Sú na nej zaznamenané všetky akcie, ktoré sám či v rámci svojej crew absolvoval.

Venovať sa graffitom na plný úväzok znamená neustále žiť s rizikom. Lebo writeri si všeobecne považovaní za vandalov, ktorí ničia súkromný, výlučne cudzí, majetok. A ako takí sú stredobodom záujmu polície. Svoje o tom vie aj Wenk, ktorý zažil nejednu naháňačku. Tú prvú ešte v časoch, keď s garffitmi začínal a figuroval v prvej crew SKK. "Vtedy bolo všade plno policajtov so psami, lebo Rómovia rabovali kvôli zníženým sociálnym dávkam. A my blbci sme šli o deviatej večer maľovať. Samozrejme, pochytali nás, ale ´riešili´ iba jedného, lebo nemal rukavice a mal ruky od farby. My ostatní sme rukavice mali a keďže nás žiadny očitý svedkov striekať nevidel, nič nám nedokázali."

Oveľa vážnejšie to bolo v roku 2004, keď bol Wenk na nočnej akcii na Terase. Sám priznáva, že to bolo ešte v puberte a jeho "tvorba" mala veľa spoločného s vandalizmom. "Boli sme vtedy vyškrabávať do skla na zastávke MHD. Robí sa to kameňom, čo sa používa na brúsenie nožov. Hodí sa o zem a po zlomení sa jednou časťou škrabe do skla," vysvetlil ďalšiu techniku. "Práve som rýpal písmeno K z mena Wenk a vedľa robil to isté môj kamarát, keď vyšlo spoza rohu policajné auto. Začali sme ´zdrhať´ a to auto šlo za nami. Kamaráta chytili hneď, no mne sa darilo unikať. Bežal som asi 200 metrov, auto stále za mnou. Keď som prišiel k plotu a preskočil ho, pomyslel som si, že už je dobre. No policajt z auta vyskočil a keďže bol ´čerstvý´, o chvíľu ma dobehol. Dostal som putá a odviezli ma na ´okrsok´."

Incident sa napokon pre Wenka i kamaráta skončil bez následkov. Na polícii povedali, že mali v meste konflikt s nacistami a mysleli si, že sedia aj v aute. Zo strachu teda začali utekať. Pre toto alibi im nahrával aj fakt, že policajti nemali zapnutý maják a nikto z nich nezakričal povel: Stoj! Polícia! A keďže Wenk s kamamrátom pri behu svoje pracovné nástroje zahodili, nikto im nemohol dokázať ani to, že zastávku poškodzovali práve oni. "Jednu spomienku na túto noc však mám. Keďže som z písmena K stihol vyryť iba I, odvtedy okrem mena Wenk používam aj Weni."

Wenk má na konte aj niekoľko pomaľovaných vlakových vozňov. Obvykle striekal v depe, kde je na túto činnosť viac času a hoci s poriadnou dávkou rizika, ten adrenalín vraj za to stojí. O akcie, keď si s kamarátom vytypovali električku, sa však podelil. "Niekoľko večerov sme čakali, kým prídu na konečnú za internátmi na ´boženke´ dvojičky, teda dva vozne. Lebo keďže tam stoja v zákrute, vodič kvôli zalomeniu nevidí na pravú stranu druhého vozňa. Keď konečne prišli, boli sme s kamarátom krytí z každej strany. Sprava bol kúsok cesty, kde jazdili autá, za nami plot štadióna a vľavo garáže. Horšie bolo, že sme na striekanie mali iba sedem minút, lebo potom šla ´sedmička´ na ďalšiu jazdu."

Napokon zámer, nastriekať svoje "bomby", stihli zrealizovať. A to aj napriek tomu, že im kamarátova priateľka dala echo, že vodič zrazu vstal a šiel dozadu. "Ľudia, čo čakali na zastávke, nás síce videli vychádzať spoza vozňa, no nemohli vedieť, čo sme tam robili. Nastúpili sme do auta, odviezli sme sa trochu ďalej s čakali na električku, že si svoju prácu obzrieme a odfotíme. No keď prešla asi pol hodina a nič nešlo, došlo nám, že vodič graffity objavil a niečo sa deje. Napokon sa električka objavila, no bola prázdna - bez cestujúcich. Navyše, neodbočila doľava, ako mala, ale doprava, smerom na Terasu. Vodič zrejme dostal z dispečingu pokyn, aby šiel do vozovne a tam sa asi pokúsili farbu zmyť..."

Z posledných "ilegalov" si Wenk spomenul na komín v Prešove, kde bol s partiou zvečniť názov skupiny. BANG nastriekali vo výške asi 6. poschodia, teda na mieste, ktoré je dobre viditeľné. A to a medzi writermi veľmi cení...

Wenk priznáva, že graffity sú pre neho umenie a určitý životný štýl. Vždy, keď šiel na akciu, nemyslel na nič iné. Aj keď bol chorý, bolela ho noha či bola zima, po pár minútach si uvedomil, že nič z toho necíti. Všetko šlo bokom a doslova to v ňom vrelo. "Teraz je nás v Košiciach asi 15 aktívnych a skúsených writerov. Mnohí z tých starších to nechali. Oženili sa, našli si zamestnanie a sú v inom svete. Behať po nociach s vakom sprejov na chrbte už nie je pre nich. Ja by som sa graffitom chcel venovať čo najdlhšie. Teda aspoň dovtedy, kým budem cítiť, že nestojím na jednom bode, ale sa posúvam vyššie, do ďalšieho levelu."

Okrem práce na sebe môže Wenk odovzdávať skúsenosti mladšiemu bratovi, ktorý má prezývku Seik. Hoci iba 13-ročný, so sprejom už narába celkom slušne a aj na piatkovom zraze zanechal svoju "vizitku". "Z najbližších akcií mám v pláne začiatkom augusta nejaké vlakové vozne v Prahe," prezradil Wenk niečo zo svojich plánov. Koncom prázdnin si "pracovne" odskočí na Sicíliu do Talianska. Pozvali ho tam "kolegovia", ktorí boli na Silvestra sprejovať v Košiciach. "Sú to už ostrieľaní writeri. Jeden má na konte vyše 300 a druhý okolo 800 vozňov. Aj ja tam mám v pláne urobiť nejaké vlaky..."

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári