Korzár logo Korzár Košice
Nedeľa, 29. november, 2020 | Meniny má VratkoKrížovkyKrížovky

CESTY: KĽDR

Košickej krasokorčuliarke Jacqueline Belenyesiovej ponúkali, aby zostala robiť v KĽDR trénerkuŽeriav zabudli na streche hotela, a nenašli spôsob,

Košickej krasokorčuliarke Jacqueline Belenyesiovej ponúkali, aby zostala robiť v KĽDR trénerku

Žeriav zabudli na streche hotela, a nenašli spôsob, ako ho odtiaľ dostať

Čínu kedysi chránil pred nepriateľom veľký čínsky múr. Dnes je to len kus histórie a turistická atrakcia. Múr, ktorý vyrástol medzi dvoma Kóreami, ba i celým okolitým svetom, funguje bezpečne dodnes. Aj keď je, viac-menej, iba abstraktný. Je to múr komunizmu. A zaň sa, ani z jednej, ani z druhej strany, hocikto nedostane.

Ktovie, či pre slovenskú reprezentantku v krasokorčuľovaní Jacqueline Belenyesiovú to bolo veľké terno, keď do Košíc prišla pozvánka na jej meno, že má byť členkou športovej výpravy, ktorá sa má zúčastniť na veľkolepých oslavách narodenín despotického vodcu krajiny Kim Čong-ila. Premohla ju skôr zvedavosť, či je tam naozaj tak, ako sa hovorí. "Predtým som o KĽDR nevedela vôbec nič. Iba mamka mi povedala, aký je tam režim, že je to jedna z posledných krajín, kde ešte vládne komunizmus, a že tam ľudia žijú vo veľkej biede. Ale neverila som, že to môže byť až také kruté. Až kým som sa o tom nepresvedčila na vlastnej koži."

Skryť Vypnúť reklamu

Osvietený vodca severokórejského ľudu Kim možno ani nevedel, že gratulantmi k jeho, nevedno koľkým, narodeninám, majú byť aj nejakí krasokorčuliari. Keďže Američania, alebo iní západniari, by boli asi politicky nevhodní, organizátori osláv sa obrátili na východ. Asi v domnení, že svet sa od šesťdesiatych či sedemdesiatych rokov minulého storočia príliš nezmenil... A tak boli vyslancami "socializmu" v krajine, kde sa život dávno zastavil, Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Uzbeci, Česi, i naša Slovenka. Najväčšou hviezdou exhibičných vystúpení na Kimových "narodkách" mal byť Rus Alexej Jagudin, borec voľnejších mravov, ako by sa na medailistu z európskych či svetových šampionátov patrilo...

Pôvodne tam mali predvádzať svoje krasokorčuliarske umenie celý týždeň, ale "Žaky" bola napokon celkom rada, že sa ich pobyt scvrkol na štyri dni. Problém vznikol už na amsterdamskom letisku, odkiaľ mala výprava pretekárov letieť do čínskeho Pekingu, a potom do Pchjongjangu, hlavného mesta KĽDR. Cestujúcim totiž chýbali čínske víza. Po viacmenej prebdenej noci na amsterdamskom letisku, návrate do Prahy, a opätovnom pokuse obmäkčiť úrady, podarilo sa im konečne vzlietnuť o dva dni neskôr, ako bolo v pláne. Keď sa vetrom ošľahaná mašina, ktorej trup a krídla držali pospolu už iba silou vôle, predsa dostala až do Pekingu, pasažieri vedeli, že majú vyhrané. Hmla, do ktorej bola zahalená severná Kórea, síce ešte trochu oddialila ich prílet, ale aké by to bolo privítanie, keby kvôli nej na budove pchjongjanského letiska nevideli niekoľkokrát nadživotnú podobizeň veľkého Kima?

Skryť Vypnúť reklamu

Vraj sa dá zvyknúť

Kim bol všade. Visel na velikánskych obrazoch na každej budove, alebo stál ako socha na každom námestí. V ľudskej podobe mal vraj tlieskať aj na ich vystúpení. "Ale ktovie, či tam bol," pochybuje mladá Košičanka. "Vraveli nám, že sa má prísť pozrieť, ale nik nevedel, či na štadión napokon naozaj prišiel." V strachu o svoj život si vraj nechal "naklonovať" niekoľkých dvojníkov, ktorí zaňho musia riskovať ten svoj. Vlastne ani nemusel, lebo tí Kórejčania sa aj tak podobajú ako vajce vajcu, a Kim je každý druhý. "Tak sme mu aspoň napísali list, že sme tam boli, a že svojím vystúpením mu gratulujeme k narodeninám."

Na starosť ich mala istá, režimu oddaná kórejská žena, a tá mala jedinú starosť, aby toho hostia nevideli príliš veľa. "Hneď po príchode nám vzali pasy i mobilné telefóny. Ešte v Pekingu som mohla s blízkymi komunikovať aspoň prostredníctvom esemesiek, ale v Kórei sme nemali kontakt žiadny. Preto sa o mňa doma veľmi báli. Čechom sa nejakým spôsobom podarilo prepašovať aspoň kameru, a mali urobené aj náhradné pasy, lebo nebolo zaručené, že nám ich vrátia. Mne však nikto nepovedal, ako sa treba zariadiť, tak som musela tŕpnuť, či sa odtiaľ vôbec dostanem domov..."

Skryť Vypnúť reklamu

Kórejskej "turistickej" sprievodkyni sa odvážil trochu kafrať do remesla iba člen českej ambasády. "Ktorý tam už nejaký čas pôsobí. S manželkou práve čakali bábätko. Vravel, že prvé roky to bolo veľmi ťažké, ale vraj sa dá zvyknúť." S ním sa dostali dvakrát von, aj keď riskovali stranícke pokarhanie od kórejskej dozorkyne.

Ale aj tak tam nebolo veľmi čo obdivovať. "Všetko bolo akési pochmúrne, šedivé, pôsobilo to dosť depresívne. Najmä tie činžiaky, v ktorých Kórejčania bývajú. Boli špinavé, väčšinou mali porozbíjané okná, tak trochu mi to pripomínalo náš Lunik IX. Je to veľké mesto, kde žije mnoho ľudí, ale veľa áut som tam nevidela." Ba ani bicykle, ktoré sú v ázijských krajinách rozšíreným dopravným prostriedkom. "Autá boli iba pred ambasádou. Fungujú tam aspoň také zvláštne poschodové autobusy, a väčšinou chodia totálne natrieskané. Nechápala som, ako sa tam tí ľudkovia pomestia."

Kim svietil

každú polhodinu

Ani hostia nemali z hotela na štadión oveľa lepšiu dopravu. "Mali sme k dispozícii malý šesťmiestny autokar, ale cítila som sa v ňom ako v džungli. Bol doslova na rozpadnutie, a ledva išiel."

Apropó, hotel. Ten bol kapitolou sám o sebe. "Stál na kopci, v lese. Odtiaľ sme denne chodili iba na zimák a naspäť. Keď sme sa tam ubytovali, a začali sme sa vybaľovať, zhaslo svetlo. S trénerkou sme sa trochu hrali na slepú babu, ale potom sme si sadli na posteľ, a čakali, čo bude. Po chvíli sa rozsvietilo, ale o tridsať minút bola opäť tma. Tak to pokračovalo celý večer, každý deň. Dozvedeli sme sa, že tak robia pravidelne. Keď zhasne svetlo v bytoch obyvateľov Pchjogjangu, na námestí sa rozsvieti socha ich vodcu. A všetci tí Kórejčania sú z toho hotoví..." smeje sa Žaky.

Zhora riadená úspora elektrickej energie nebolo to najhoršie, čo ju v hoteli čakalo. Na ešte úspornejší režim bolo nastavené kúrenie - nekúrilo sa vôbec. "Keď sme došli na izbu, bola tam taká zima, že sa nám parilo z úst. Na posteli neboli žiadne paplóny, alebo aspoň povlečené prikrývky, iba vankúš a strašne hrubá deka. Nerada spím pod dekou, ale keď som nechcela zamrznúť, musela som sa premôcť. No v noci asi museli zakúriť, lebo vždy som sa prebúdzala celá spotená. Samozrejme, voda bola iba studená, takže sprchovať sa nedalo. Musím povedať pravdu, celé štyri dni som sa nesprchovala. Akurát som si zuby umyla, to bolo všetko."

Tú chvíľku, kým sa starala o svoj chrup, musela vydržať v spoločnosti odpudzujúcich chrobákov, ktoré si lebedili v takmer nenavštevovanej kúpelni. "Keď som si povedala, že sa predsa skúsim postaviť vo vani pod studenú sprchu, ale zbadala som, čo to tam lezie, vyletela som von a dvere som už radšej neotvárala. O záchodoch radšej ani nehovorím. Chcelo to maximálny drep, aby som do tej diery v podlahe trafila..."

Ďalšie prekvapenie čakalo v hotelovej reštaurácii - stolovanie pozostávalo zo šiestich chodov. Ráno, naobed i večer. "Najskôr nám priniesli na tanieri jednu sladkú žemľu. Bola celkom fajná, mäkká, ale to bolo jediné, čo som dokázala zjesť. Druhý chod bol kyslá kapusta. A k nej nič. Potom polievka, rezancový vývar, ale s rezancami, aké som jakživ nevidela. Boli hrubé a čierne, ani som sa ich nedotkla. Hlavný chod bol mleté mäso, ale ktovie z čoho, možno zo psa, preto radšej neriskoval nikto. Tešila som sa aspoň na palacinky, ale chuť ma prešla, keď som zistila, že nie sú sladké. Nechápem, prečo sa čudovali, že nič nejeme..."

To nič zapili aspoň tekutinou podobnej minerálke. A boli celí paf z toho, keď raz na stole našli značkový "sprite". No nadšenie ich prešlo, keď Rus Jagudin prečítal dátum záručnej lehoty. "Sprite" mal tri roky po nej.

Po záruke mali asi aj kľúče od hotelových izieb, pretože sa nimi tie kutice zamknúť nedali. "Ale nechali sme to tak, lebo sme sa domnievali, že je to kvôli upratovačkám, aby sa dostali dnu a trochu nám tam poupratovali. Po návrate sme však zistili, že izby boli skôr vyrabované ako upratané. Chlapcom zmizlo nejaké oblečenie, trénerke voňavka, a mne náušnice. Keby neboli od priateľa na Valentína, možno by som ich nejakej Kórejčanke dopriala, ale tak mi bolo za nimi ľúto."

Hotel, v ktorom Východoeurópania bývali, dával najavo, že už má čosi za sebou, ale aby sme tých nešťastných Kórejčanov iba nekritizovali, vedia postaviť aj niečo moderné, aj keď k tomu pristupujú trochu svojsky. "Videli sme aj nový hotel, len trošku zvláštny. Keď ho dokončili, zistili, že hore, na streche, zabudli žeriav. A nikde sa nenašla technika, ktorá by ho odtiaľ dostala." Takže, chtiac-nechtiac, musel tam zostať, ako súčasť novostavby, a turistická atrakcia...

Aj keď tou atrakciou sú skôr cudzinci pre miestnych obyvateľov. Lebo 99 percent populácie KĽDR sa s nešikmookými ľuďmi ešte nikdy nestretlo. "Samozrejme, chodili sme v rifliach, z čoho boli uchvátené najmä deti, pýtali sa rodičov, čo to máme na sebe. Lebo tam chodí oblečený skoro každý rovnako, väčšinou v čiernych veciach. Ženy v sukniach, skôr pripomínajúcich handry, na hlavách šatky. Vôbec nevedeli, že inde sa dá žiť, a obliekať, aj inak. Oni si tam žijú svojím životom, a o okolitom svete nevedia vôbec nič. Majú vymyté mozgy. Keby sme im povedali, že u nás je svetlo dvadsaťštyri hodín denne, asi by uverili."

Kvetinami obsypaný Kim je však spokojný s tým, že okolitý svet je pre pospolitý kórejský ľud tabu. "Nechcela som tomu veriť, ale deti majú v škole iba tri predmety, život Kim Čong-ila, život jeho otca Kim Ir-sena, a život jeho matky. O zemepise či dejepise nemajú ani potuchy. Možno preto, aby ani nevedeli, že inde by ľudia pomreli hladom, keby na mesiac dostávali kilo ryže, a jedno euro, aby si mohli niečo kúpiť."

Keby bolo čo a kde, pretože pri výstavbe Pchjongjangu sa na obchody asi zabudlo. "My sme mali možnosť nakupovať pri ambasáde, ale tam sa platilo v dolároch... Videla som iba jedno nákupné stredisko, ak sa tá poschodová budova tak dala nazvať. Dnu chodili húfy ľudí." Aj von. Tak ako prišli, väčšinou s prázdnymi rukami.

No klobúk dole, ako v tom svete úbohosti vyzerali športoviská. "Zimný štadión, na ktorom sme počas osláv vodcových narodenín vystupovali, bol naozaj veľmi pekný. Aj plavecký bazén, kde sme sa boli pozrieť na akvabely. Na tom si naozaj dali záležať." Lebo Kim má šport asi veľmi rád. "Podľa toho nám aj zaplatili. Ja som od nich dostala tisíc dolárov, doteraz najviac, čo som si vykorčuľovala. Mali sme však písané v papieroch, koľko dostaneme. Iba sme sa čudovali, že v takej krajine majú aj doláre."

Napokon, aj keď to spočiatku tak nevyzeralo, sa aj z kórejskej sprievodkyne vykľulo celkom milé stvorenie. "Mala niečo s krasokorčuľovaním, a v závere nášho pobytu mi navrhla, či nechcem robiť v Kórei trénerku! No iste, pomyslela som si, nič iné mi k šťastiu nechýba. Odmietla som, ale zdvorilo, pretože ešte stále mala u seba naše pasy..."

Kim mal narodeniny aj o rok, veď je to tiež len človek. A opäť mal hŕbu gratulantov. "Česi vraj dostali pozvánku, ale mne nedošlo nič. Asi by som však veľmi dlho rozmýšľala, či ísť do Kórey znova. Raz mi úplne stačilo."

Bohuš MATIA

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  2. Bývanie v meste predlžuje život
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  6. Aká je chémia vôní
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  1. Darček? Špičková autonavigácie Mio Spirit 8670 Full EÚ Lifetime!
  2. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  3. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  4. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  5. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  8. Aká je chémia vôní
  9. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  10. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 30 918
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 16 339
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 15 365
  4. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 9 572
  5. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 9 303
  6. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 846
  7. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 8 645
  8. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 437
  9. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 171
  10. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 941
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Aj tento vstup na Braniskovej ulici čaká oprava.

Stĺp uprostred cyklochodníka? V Košiciach žiaden problém

Vytvárajú prekážky pre chodcov i cyklistov.

Pri hustejšej premávke tu vznikajú aj kolízne situácie.
Podľa gynekológa Petra Hladkého je debata o interrupciách nešťastne načasovaná.

Košický advent v čase korony je bez trhov a programu

Predajkyňa langošov: Budeme sedieť doma a dlhy budú narastať.

Výzdoba bude, ale okrem nej takmer nič.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Autorská strana Michaely Terenzani

Premiér mohol spomenúť radšej USA ako Mongolsko, hovorí Billy Altansukh

Sedemsto mŕtvych na Slovensku by v Mongolsku považovali za katastrofu.

Kremeľ bojuje o Arktídu. Postaví mestá, letiská aj ropovody

Megaprojekt môže ohroziť klimatické ciele.

Šéf koncernu Rosnefť Igor Sečin ukazuje Vladimirovi Putinovi plány na ropné projekty za miliardy eur.
Božidara Turzonovová.
Autorka Lucia Alchusová Chrenko vydala dosiaľ dve knihy netradičnú kuchárku Tak ma mama naučila a Bohémky so zaujímavosťami z Francúzska, kde strávila polovicu života.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop