Spomienka na časy, keď mlyny nemleli len obilie a v továrni na klince vyrábali sečkárne
Papierový mlyn v Čermeli
O začiatkoch chemického priemyslu v Košiciach a o jeho zakladateľoch a transformácii na priemyselnú výrobu z manufaktúrnej sme informovali v článku "deti háčkovali gombíky pre žandárske regimenty" 4. 7. 2008. Na konci 19. storočia popri továrni na mydlo prosperovala baliareň a chemická čistiareň na priemyselnej úrovni so službami, ktoré využívali aj obyvatelia iných miest prostredníctvom zásielkovej služby. Okrem plynárne tu nemal chemický priemysel významnejšie zastúpenie. Vyrábať umelé hnojivo sa v Košiciach nepodarilo, spomeňme papiereň. Tieto odvetvia Košice hospodársky nepozdvihli, plynáreň ich charakter ako centra východného Slovenska umocnila a skultúrnila. Boli druhým mestom na území Slovenska, kde sa zaviedlo plynné osvetlenie a piatym v Uhorskom meradle. Chýbal železiarsky a strojársky priemysel.
Papierový mlyn
Mesto Košice vlastnilo popri lesoch, viniciach, poľnohospodárskej pôde a pastvinách aj mlyny. Nielen v klonickom poňatí ako mlyny na obilie, ale mlynom bolo každé zariadenie, ktoré poháňala sila vody. Boli to drviče na rudu, valchovacie mlyny pre tkáčov, kulo sa v nich železo, vyrábal plech, tepal cín a pod. Rozšírila sa aj na obchodnú činnosť s drevom, lebo mlyny slúžili aj ako píly. Pracovali pre mnohých remeselníkov, napr. v 14. storočí využívali služby mlyna košickí tkáči nielen na spomenuté valchovanie, ale aj na bielenie, pretože pri ňom bolo aj bielidlo. Niektoré mlyny vlastnilo mesto aj v 19. storočí a ak preň neprinášali výrazný prínos z prenajímania, predalo ich väčšinou tomu, kto ich mal prenajaté. Jedným z takýchto mlynov bol aj papierový mlyn v Čermeľskom údolí. V ňom začal podnikať jeden z členov rodiny výrobcov papiera - Michalikovcov. boli pôvodom z Gelnice. Najstarší syn Karol Michalík bol takmer dve desaťročia majiteľom papierne a jeho syn Karol Michalik st. nastúpil do košického mestského papierového mlyna ako obchodník v 30. rokoch 19. storočia. Po desiatich rokoch si mlyn prenajal a modernizoval ho novými strojmi, takže keď postúpil nájom po dohode s mestom svojmu synovi, tiež Karolovi, v r. 1862, výroba bolo zdokonalená a rozšíril sa sortiment, jeho množstvo aj počet zamestnancov. Karol Michalík mladší papierový mlyn od mesta odkúpil a okrem strojov na vodný pohon začala papiereň pracovať na nových parných strojoch, dovezených zo zahraničia. Tým sa zvýšila denná produkcia papiera o tritisíc kilogramov. Vyrábal kancelársky, cigaretový a baliaci papier. Papiereň vyprodukovala 1 500 metrických centov papiera a celulózy. Najväčší bol podiel handár, ktoré vykupovali okrem v Abonsko-Turnianskej šupe aj na Spiši, Zemplíne a Šariši. V papierni po zavedení parného pohonu pracovali do 30 ľudí, prevažne žien a 7 detí. Papier mal odbyt v Budapešti, Debrecíne i v Srbsku. Pravidelne ním zásobovali priamo košické úrady, kníhkupectvá aj obchodníkov na vidieku. Nebyť požiaru v roku 1887, podnik by pracoval aj v ďalších rokoch, lenže Michalík nemal dosť finančných prostriedkov na jeho obnovu. Papiereň sa dostala do rúk veriteľov. Na čas sa dokonca zvýšila ja produkcia o 300 metrických centov - postupne sa znižovala výroba kancelárskeho aj cigaretových papiera a zostala iba baliaceho, aj tá klesla na 350 metrákov v roku 1894. Časom zanikla táto továreň a papierový mlyn, ktorý bol v Čermeli, sa stal už iba výletným miestom.
Chýbali železiarne
Uhorsko18. a 19. storočia v priemyselnej výrobe celkove zaostávalo, ale Košice boli vo vývoji tovární ešte sa niektorými oblasťami v Uhorsku. Na okolí boli maličké železiarne napr. v Myslave, Jasove, ale obe skončili výrobu a zachovala sa železiareň v Košických Hámroch. Tamojšia produkcia nestačila zásobovať kovospracujúce remeslá v takej miere, aby sa mohli rozvíjať z väčších dielní na továrenský spôsob výroby. Tieto dielne kupovali železo najviac z Krompách a z Prakoviec. Bibliografia Hospodársky život Košíc uvádza, že sa väčší železiarsky podnik v Košiciach v polovici 19. storočia sa považovala výroba klincov (hovorili jej klinčikáreň) tiež v Čermeľskom údolí. Založila ju účastinná spoločnosť na čele s V. Kollusannom a ďalšími a vybavilo ju nenáročným, prevažne mechanickým zariadením. Po jeho zmodernizovaní J. Bauerom st. sa v tejto továrni spracovávalo železo pre budovanie železničných tratí. Bola to malá továreň a nemohla ani cenou ani kvalitou obstáť v tuhej konkurencii rakúskych a českých výrobcov. Prešla na výrobu klampiarskeho sortimentu a zámočníckych potrieb. V literatúre sa uvádza, že v továrni na klince sa vyrábali aj jednoduchšie poľnohospodárske stroje. Spomenutá publikácia Hospodársky život Košíc upresňuje, aké to boli stroje a spomínali ich aj potomkovia vtedajších gazdov, ktorí mali "sečkárne" na rezanie sečky pre dobytok z košickej klinčikárne. Vyrábali sa tam aj rezačky repy a iné potrebné no výrobne nenáročné stroje do gazdovstiev až do r. 1866- Vtedy továreň na klince premenovali na Čermeľskú továreň na poľnohospodárske stroje. O tri roky sa stal členom spoločnosti výrobca poľnohospodárskych strojov v Prešove E. Benczúr. Aj táto továreň používala na pohon sústruhov, brúsiek, vŕtačiek a iných strojov vodu a koleso, ako pred stáročiami mlyny na pílenie dreva na dosky, fošny, trámy. Vodné koleso malo výkon 12 HP (konských síl) a okrem obrábacíh strojov dodávalo energiu i piatim kováčskym vyhniam a píle. Z továrne vychádzali naozajstné poľnohospodárske stroje ako ručné mláťačky, čističky obilia s použitím Gápľového pohonu, pluky, sejačky, odzrňovače kukurice, brány (na bránenie polí) a valce potrebné po sejbe. Klince sa prestali vyrábať v roku 1871, aj klampiarsky sortiment. Fabrike sa darilo, lenže v roku 1873 ju postihli finančné straty v dôsledku menového krachu vo Viedni. Roky 1872 - 74 boli veľmi stratové a účastinná spoločnosť nemala záujem investovať, čo sa dalo aj očakávať, lebo bola založená na desať rokov. Továreň odkúpila Müllerova strojáreň a zlieváreň na Prešovskej ulici ešte r. 1872, zmodernizovala ju, ale úpadok bol taký, že účastinná spoločnosť predala Müllerove dielne na Prešovskej Fleicherovi a Schürgerovi, ktorí boli majiteľmi skladu železiarskych výrobkov Čermeľskej továrne na poľnohospodárske stroje. Fleischer dielne prenajal a po ďalších zmenách nakoniec r. 1879 prevzal dielne pod svoje vedenie a založil obchodnú spoločnosť Strojáreň a zlieváreň Fleischer a spol. To boli začiatky strojárskeho priemyselného podnikanie, s ktorým je spojené aj meno K. Poledniaka.
Len čo sa mesto spamätalo z obliehaní, zničil ho požiar.
Mestská rada nútila stavať z kameňa
V súčasnosti sa častejšie vyskytujú požiare spôsobené nedbanlivosťou najmä v domoch, nevynímajúc však ani lesy. Na rozdiel od minulosti nespôsobujú také straty a škody, ako pred niekoľkými storočiami.
V múroch kamenné, za nimi drevené
Rozhodujúcu úlohu mal stavebný materiál. Košice v období pred príchodom hostí - v predkolonizačnom, mali pravdepodobne prevahu drevených budov. V 14. a 15. storočí usudzujúc podľa cien domov, popri prízemných drevených aj poschodových domoch boli aj murované s viacerými podlažiami. K murovaných stavbám sa požiar nedostal tak rýchlo ako k dreveným. Boli to okrem iného aj požiare, ktoré ovplyvnili výstavbu v meste, tá však nebola zárukou, že ničivý oheň nezasiahne aj murované budovy.
Pred koncom 14. storočia vznikol v Košiciach požiar a podľahol mu aj farský kostol zasvätený sv. Alžbete. V auguste roku 1406 vznikol ďalší požiar a zničil veľkú časť mesta. Panovník odpustil na určitú dobu všetky dane a dal sľub, že počas šiestich rokov nebude musieť mesto Košice povinne odoberať kráľovskú soľ. Podobné úľavy pravdepodobne poskytol panovník aj po požiari, po ktorom sa v roku 1484 začali obnovovať mestské múry. V tej dobe bolo v prvom kvartáli Košíc, v ktorom bola aj Malá brána, 134 majiteľov domov a celkom malo mesto v múroch 439 domov podľa dokladov o ich zdanení k roku 1480. Všetkých - aj s domami na Huštákoch, v Čermeli s okolím, Špitálskom a Dichtárskom s okolím mali Košice 1006 domov. Domy vo vnútornom meste, ako sa hovorili "v meste v múroch", podľa mestskej rady mali byť kamenné alebo tehlové a domy za hradbami drevené. V prípade ak by mestu hrozilo nebezpečie zo strany nepriateľa, mohli by sa tieto drevené budovy zbúrať, aby mu nemohli poslúžiť ako opornú bod.
Obdobie po roku 1487 nebolo pre mesto najšťastnejším. Také už prešlo, boli to roky 1478 - 1487, znamenajúce pre Košice ich najväčší rozkvet. Potom nastalo obdobie obliehania, bombardovania a celkového vojnového pustošenia, ktoré neobišlo významné stavby mesta v múroch. Košice boli centrom a metropolou východoslovenskej provincie a boje pod hradbami Košíc túto ich pozíciu neupevnilo, naopak, naštrbilo ju. Košičania boli stúpencami Habsburgov, proti ktorým bojoval Ján Zápoľský. Z pomsty sa toto nadŕžanie Zápoľského vojská vyplienili celý rad domov Košičanov a poškodilo ich. Tým sa to neskončilo. Prepukol požiar! Bol 13. apríl 1556. Ján Zápoľský už nežil, mesto si začalo naprávať reputáciu v medzinárodnom obchode i v provincii a všetko zničil živel, ktorý sa nedal zastaviť ako útoky nepriateľa. Vyhorelo takmer celé mesto počnúc mestskými bránami a končiac ulicami v južnej a západnej časti. Zostalo iba vyše 120 domov. Popolom ľahol Dóm sv. Alžbety, kostol sv. Michala, kláštory s kostolmi. radnica, veže hradieb, obranné mechanizmy, vonkajšie opevnenie, dokonca aj zvony. Obyvateľom v drvivej väčšine zostalo iba to, čo mali na sebe. Hrozilo, že spustošené mesto sa vyľudní vysťahovalectvom.
Najviac trpeli Huštáky
Preto panovník oslobodil Košice od daní na osem rokov a aby sa mohli obnoviť do predošlého stavu, tomu mal pomôcť výnos z košickej "tricezimy". O rok po požiari (1557) vykazuje súpis domov 192 nájomníkov oproti 298 v roku 1480, čo bol výrazný pokles. Pred požiarom sa mesto nedokázalo za dvadsať rokov spamätať z vojnového pustošenia ktorým boli najviac postihnuté Huštáky. Tie boli v každom období vystavené nebezpečiu, napr. počas povstania Františka Rákociho boli huštácke ulice zničené najviac. Spomenuli sme, že po najväčšom požiari r. 1556 hrozilo mestu vyľudnenie z núdze. Vzťahovalo sa aj na Huštáky. Odtiaľ aj predtým odchádzali mladí ľudia do služby a na remeslá do meštianskych rodín. Starší zostávali ako želiari pracujúci na majeroch, čo bolo menej výnosné, ale stálejšie. Mesto bolo plné sluhov, učňov a slúžok a sluhovia tvorili až jednu štvrtinu obyvateľstva v Košiciach (na huštákoch 7%). Čo robilo toľké množstvo sluhov v meste? Naša predstava o spôsobe života vo vtedajších podmienkach v meste vychádza z toho, že výstavba len na takej Hlavnej, ktorá bolo ulicou najbohatších mešťanov, nemala toľko hospodárskych častí ako na spomínaných Huštákoch a okolí Košíc.
Stav bol úplne iný. Domy na Hlavnej boli dlhé niekoľko desiatok metrov, aj 50 - 60 a to už boli nájomné domy, lebo jedna rodina by ho sotva mohla sama obývať. Taký bol napr. bývalý "Menilo dom". V časti, ústiacej do Kováčskej, bola hospodárska časť so stajňami, vozmi, kočmi, dobytkom. Z dvora vychádzali na Kováčsku, tadiaľ vyvážali aj hnoj na polia a do záhrad za mestom, na ktorých hospodárili, odtiaľ vychádzali za obchodmi. Sluhovia mali čo robiť. Domy sa v priebehu storočí prestavovali, pristavovali sa nové časti. Keď vznikla prvá časť domu, vtedy sa stredoveké Košice zakladali a urbanizovali a parcely mali presné začlenenie. Ako žila taká košická domácnosť, z čoho pozostával jedálny lístok, o tom nabudúce.
Starodávne mestské novosti
Čo zaujalo košickú verejnosť v roku 1921 v miestnej i ústrednej tlači? Bola denne k dispozícii v kaviarňach, reštauráciách, cukrárkach aj v hostincoch nižšej kategórie.
Zrušili tabačenky
Tabak a cigarety boli v ČSR od jej vzniku "na prídel" a kupovali ich s tzv. tabačenkami, kam v trafike poznačili ich predaj. Národné listy uverejnili potešujúcu správu pre fajčiarov.: "Od 5. septembra 1921 budú zrušené tabačenky a obchod so všetkými výrobkami tabakovej réžie bude celkom uvoľnenej." Obnovia sa aj trafiky v hostincoch.
Výprava žurnalistov
Noviny Kurier Poľski písali o príchode výpravu škandinávskych, anglických a talianskych žurnalistov do Varšavy, odkiaľ odcestujú do Československa. Hranicu prekročia na východnom Slovensku, kde navštívia Červenú kláštor a Vysoké Tatry a 3. septembra 1921 pricestujú do Košíc.
Ovocie v Rašeline
Košickí ovocinári sa zúčastnili na prednáške sabinovského profesora o uskladňovaní jabĺk podľa novej nemeckej metódy, overenej v ovocinárskej škole v Geisenheime. Zdravé zimné jablká zabalili do hodvábneho papiera a uložilo do drevených debničiek na vrstvu rašelinovej drte. Takto vydržali v perfektnom stave pol roka. Sabinovskí ovocinári ich odporúčali dať namiesto do rašeliny do vypraného piesku, pričom nemuseli byť jablká zabalené v papieri. Piesok sa perie dovtedy, kým nie je voda úplne čistá.
Príprava na plesy
Už v lete sa začala príprava na plesovú sezónu, pokiaľ ide o nové tance, ktoré začali vyučovať v košických tanečných školách - uverejnil Slovenský východ v júni r. 1921. budú sa riadiť novými pravidlami, ktoré začala uplatňovať vo svojej škole popredná učiteľka tanca v Londýne miss. Hardnig: "Bude to tanec doplnené zábavou" - vyhlásila Harding a uviedla na tlačovej konferencii, aký druh zábavy sa hodí ku ktorému tancu. "Nebude treba odkladať konverzáciu na prestávky medzi tancami, ale tancujúci si budú môcť rozprávať tie najroztomilejšie veci a nechať sa pritom unášať lahodnými zvukmi hudby." Tango bude tancom pikantnej a odvážnej zábavy a valčík je stvorený pre ľúbostný rozhovor. Na tieto novinky sú už pripravení košickí tancmajstri a majú pripravený aj tanec pre tých, ktorí radšej mlčia.
Melioračná škola v Košiciach bola jediná v Uhorsku
V roku 1879 vznikla pri poľnohospodárskej škole v Košiciach Melioračná škola. Bola jedinou školu tohto druhu v Uhorsku a vychovávala vodohospodárskych odborníkov. K jej profesorom patrili tí najlepší odborníci vodohospodárskeho inžinierstva v Uhorsku a do školy chodili prednášať aj členovia Hornouhorského inžinierskeho spolku, s ktorým škola spolupracovala a v ktorom sa realizovali profesori školy. Na vzniku novej budovy tejto školy sa najviac podieľal Ing. Udránszky, ktorý bol uznávaným odborníkom v medzinárodnom meradle a v r. 1908 bol podpredsedom medzinárodného kongresu vodohospodárskych inžinierov v Petrohrade. Riaditeľom školy v rokoch 1863 - 1889 bol Ing. Michal Bolla, ktorý zastával post ministerského radcu v Budapešti. Dejiny Melioračnej školy napísal jej profesor Arpád Juhász a profesori publikovali svoje práce v odborných časopisoch v Budapešti.
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Autor: Šírava Fest už dnes
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
