Košická sopranistka Lucia Knoteková si u Japoncov pochvaľuje ich ochotu, precíznosť a zmysel pre čistotu

Kým čakali na druhé dejstvo, pod nohami sa im triasla zem

Sólistka opery Štátneho divadla Košice, sopranistka Lucia Knoteková, strávila v júni 20 dní v Japonsku spolu s kolegami z divadla v talianskom meste Spoleto. S operou Popoluška sa herci predstavili v mestách Kobe, Osaka, Tokyo, Musasahino, Omiya, Hamamatsu, Shizuoka, Nmagoya a Yokosuka.

Lucia do Japonska cestovala spolu s kolegami priamo z Talianska. "Zo Spoleta sme šli autobusom do Ríma, odkiaľ sme mali našťastie priamy spoj do Tokya. Lenže ten trval 12 hodín, čo je naozaj dosť," prezradila Lucia. V krajine vychádzajúceho slnka nebola po prvý krát, takže pre ňu Japonsko nebolo až takým veľkým šokom, no aj tak uznáva, že táto krajina je pre Európana veľmi exotická. "Je to zvláštny druh orientu a v podstate všetko, čo tam je možné vidieť, je pre Európana šokujúce."

Nacestovala sa pomerne veľa aj v samotnom Japonsku, keďže v ňom strávili 20 dní a predstavenia mali v rôznych kútoch tejto krajiny. "Cestovali sme lietadlom, autobusom ale aj vlakom Šinkanzen. Bola to celkom zaujímavá skúsenosť. Ten vlak je naozaj veľmi rýchly, hneď mi v ňom zaľahlo v ušiach.

Lucia spolu s talianskymi kolegami absolvovala niekoľko predstavení, najmä v moderných budovách. "Je v nich fantastická akustika. Napríklad v Tokyu som spievala pred 2800 divákmi. Skôr než začalo predstavenie sme som si počas akustickej skúšky vyliezla vysoko a čo najďalej od spevákov, aby som počula, ako to znie. Bolo počuť všetko, aj ten najmenší šum!"

Našťastie mali európski speváci popri predstaveniach a presúvaní sa z mesta do mesta občas aj voľný čas. "Ja som napríklad s kolegyňou sadla do vlaku a šli sme sa pozrieť do mesta Kioto, kde je jedna časť len a len historická. Boli tam ich typické stavby z dreva, bambusu, papiera, ich zaujímavé chrámy s typickými prehnutými strechami. No a typické japonské záhrady. Tie sú proste úchvatné. Dokonalo zostrihané stromy, kríky, kamienky, potôčiky, jazierka s rybami... Dokonca som tam kŕmila korytnačku..."

Nie len v historických častiach miest, ale aj bežne na uliciach bolo možné vidieť tradične oblečené Japonky či Japoncov. "Tak ako si my pri istých príležitostiach obliekame večerné šaty a obleky, tak si oni obliekajú kimoná. Raz sme na ulici natrafili na tri takto upravené dámy, mali aj tradičné účesy a make-up. Ale ten výrazný make-up a účesy s ihlicami - to je výsada gejší. Tie som bohužiaľ nevidela, aj keď v Kioto sme boli v takej časti, kde žijú."

Cítili aj zemetrasenie

V čase, keď bola Lucia v Japonsku, v tejto krajine sa aj pár krát zatriasla zem... "Prvý krát sa to stalo, keď sme boli v Kobe. Ráno sa nás kolegovia pri raňajkách pýtali, či sme v noci cítili otrasy. Nuž, ja som v noci z kúpelne začula nejaké cinkotanie, ale myslela som, že len možno kolegyňa zle zatvorila vodovodný kohútik alebo čosi také. Po raňajkách sme však už aj v správach videli, že sa hovorí o zemetrasení. Rýchlo som dala domov vedieť, že som v poriadku."

Epicentrum bolo od Koby pomerne ďaleko, preto Lucia necítila silné záchvevy. "Pokiaľ viem, tak len kdesi pri Tokyu boli zosuvy pôdy. Nestalo sa však nič také, čo by ohrozilo ľudí. No a druhé zatrasenie som cítila priamo v divadle. Bolo to tesne pred začiatkom druhého dejstva, keď som už sedela na zemi na javisku a čakala som, kedy sa dvihne opona. V tom som zacítila, že sa čosi deje... Kolegyňa na mňa pozrela a so široko roztvorenými očami sa ma šeptom opýtala - cítiš? Nuž, cítila som. Aj mi trochu zovrelo hrdlo, lenže v tom momente sa dvihla opona a ja som sa musela sústrediť na to, že treba spievať... Nebála som sa, lebo som si bola vedomá, že ak by sa blížili silné a nebezpečné otrasy, tak by nás boli varovali."

Veľkým šokom je pre Slováka aj Tokyo. Je to obrovské mesto s 12 miliónmi obyvateľov, ktorí sa tesnia na pomerne malej rozlohe. "Na okraji mesta sú malé domčeky, je tam ticho. Ale keď človek príde do centra, zažije šok. Hlava na hlave, hurhaj, šum, zmätok... My sme tam napríklad bývali v hoteli, ktorý bol na jednej strane železničnej stanice, takže keď sme sa potrebovali dostať do centra, bolo treba prejsť cez stanicu. Oni majú štyri druhy vlakov a každý z nich má niekoľko liniek. Aby sme sa nestratili, cestou cez stanicu sme sa držali za ruky a orientovali sa len podľa nápisov West a East. No a v centre je potom obchod na obchode, reštaurácia na reštaurácii, nespočetné nápisy. Napríklad budova s elektronikou s obrovskou rozlohou mala 11 poschodí! A na ulici všade stoja predavači s ceduľkami a čosi vykrikujú. Nechcela by som tam žiť za nič na svete!"

Navyše, Lucia si sťažovala, že nápisy v angličtine sú len sporadicky a dokonca aj veľmi málo ľudí v Japonsku ovláda angličtinu. "Po anglicky sú nápisy len na letisku či stanici a prípadne v informačných centrách. Ak sa aj opýtate, či vedia po anglicky, povedia, že trochu áno. No keď sa na čosi opýtate, už nevedia vysvetliť... Veľmi som sa nasmiala, keď mi pomohla maďarčina. Vážne! Už sme to s kolegyňou skúšali anglicky, taliansky, rukami-nohami a nič. Tak som už zo zúfalstva spustila po maďarsky a vtedy to tá pani pochopila. Zrejme to bola len náhoda, ale dosť sme sa na tom nasmiali."

Keďže nápisy obchodov sú len v japončine, človek, ktorý nepozná ich písmo, musí nazrieť dovnútra, aby vedel, čo sa dnu predáva... "Napríklad až po piatich dňoch som prišla na to, že v jednom obchodnom dome je na siedmom poschodí internet caffé. Tam jednoducho človek musí všetko prejsť a pozrieť sa, kde čo majú." Rovnako je to i v reštauráciách. "V tomto prípade sa však našťastie dá orientovať podľa vône. Hehe. No a niektoré reštaurácie majú pri vchode výklady. V nich je každé jedno jedlo, ktoré ponúkajú, vyložené. Ale je vyrobené z plastu. Vyzerá to však veľmi verne, človek by hneď dostal chuť zahryznúť sa." No a keďže dostať v reštaurácii menu v angličtine je skôr rarita ako pravidlo, tak sa turisti orientujú podľa plastových makiet a stačí im ukázať prstom...

Ten, kto nevie jesť paličkami, si môže vypýtať príbor. "Ja som sa pri svojej prvej návšteve Japonska naučila jesť paličkami. Nie je to ťažké. Neviem však nimi jesť úplne všetko. Jesť paličkami je zdravé. Človek je dlhšie, dáva si do úst menšie sústa... Navyše - Japonci jedia veľa zeleniny, ryžu, ryby. Jednoducho zdravé veci. " Spomedzi miestnych špecialít ochutnala aj surovú rybu so sójovou omáčkou či zvláštny druh strukoviny. "Bolo to zelené, no hrášok to nebol. Vyzeralo to ako fazuľa, no nebola to fazuľa. Chutilo to však dobre. Opýtala som sa, čo to je a povedali mi, že je to kríženec fazule a hrášku..."

Čo sa týka nápojov, Japonci uprednostňujú ionizovanú vodu, ktorá je však sladká. "To mi nechutilo. Ochutnala som aj ich zelený čaj a nedá sa to nazvať inak ako zabijak. Nevedela som po ňom spať. No a alkohol? Japonci pijú hlavne saké. Majú ho upravené ako víno alebo ako alkohol a z každého majú niekoľko druhov. Ja som síce nikde nevidela opitého Japonca, ale vraj keď si idú po práci sadnúť, tak pijú veľa. Veď naši technici si šli jeden večer sadnúť s japonskými technikmi. Tí naši na druhý deň vyzerali polomŕtvi, Japoncom nič nebolo. Hehe."

Čistotní a precízni

Z Japonska odchádzala Lucia s pocitom, že na svete niet čistotnejších, precíznejších, dochvíľnejších a ochotnejších ľudí ako Japoncov... "Všade vždy chodia na čas. Dochvíľnosť je pre nich veľmi dôležitá. Na stanici sme videli chlapíka, ktorý behal po peróne, mával vlajočkami a v rukách mal hodinky. Neskôr sme zistili, že to boli stopky. Keď totiž Šinkanzen zastane, máte len minútu na to, aby ste vystúpili či nastúpili. Kto to nestihne, má smolu, lebo do 60-tich sekúnd sa vlak pohne."

Precízni sú aj napríklad v triedení odpadu. "V meste nenájdete odpadkové koše. Keď napríklad dopijete vodu, musíte si plastovú fľašu nosiť so sebou, kým neprídete domov a nehodíte ju do správneho koša. Len pri potravinách boli odpadkové koše. Ale boli tam štyri - na každý druh triedeného odpadu iný..."

Napríklad na stanicu sa nedostane nik, kto nemá kúpený cestovný lístok. "Automat ho totiž nevpustí. Keď sa vychádza zo stanice, znova sa musí lístok vsunúť do automatu, aby to človeka pustilo von. Ale lístok sa už nevráti, aby ho potom nebolo treba vyhadzovať. Čiže nikde nevidno ani smietka. A rozhodne sa po stanici nepotulujú rôzne divné indivíduá ako u nás. Na nástupištiach sú značky, ktoré ukazujú, kde presne zastane vlak a otvoria sa dvere. Vždy zastaví presne, a tak ľudia vedia, kde majú utvoriť rad, aby sa nikto nepredbehoval. Počas cestovania skoro všetci spia. Jedna dievčina dokonca spala postojačky. Bála som sa, či nespadne, zjavne však už na to bola zvyknutá."

Lucia si u Japoncov pochvaľuje aj ich úslužnosť a ochotu. "Radi pomôžu, poradia, ak môžu. Predavači sú neuveriteľne úctiví. Klaňajú sa aj stokrát a poďakujú už len za to, že niekto vojde do obchodu, hoc nič nekúpi. Ak kúpi, ďakujú ešte viac." Precíznosť Japoncov sa premieta aj do ich snahy zabezpečiť všetko tak, aby každá maličkosť vždy a za každých okolností fungovala a bola perfektná. No a v tom im je veľmi nápomocná technika. "Stalo sa nám aj, že sme netušili, čo sa ako zapína. Našťastie však tam majú pre takéto prípady obrázky. Napríklad na toaletách si môžete regulovať zvuk - šumenie mora. Aby ste eliminovali iné zvuky. Hehe. Na toaletách je vari všetko na fotobunku, na nič netreba siahnuť. Dokonca sa po použití začne otáčať doska, ktorá sa takto očistí, dezinfikuje a vysuší!"

K ďalším technickým maličkostiam, ktoré spríjemňujú život, pridáva Lucia aj automat pre chodcov, ktorý odpočítava čas. "Aby človek pri zelenej vedel, či má ešte vstúpiť na prechod, alebo už radšej nie a ak je červená, tak koľko bude ešte čakať... A pritom japonskí vodiči, ak sú ešte len pár metrov od vás a vy im naznačíte, že chcete prejsť na druhú stranu, okamžite zastavia. Nevidela som za 20 dní ani jedinú nehodu! No a na záver príklad, ktorý hovorí za všetko - všetky, ale skutočne všetky chodníky majú reliéfne označenie pre slepcov a všetky vstupy do reštaurácií, hotelov, bánk či obchodov sú bezbariérové..."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári