Miery na obleky brali basketbalistom, netušiac, že ich budú šiť pre pólistov

Tréner Ladislav Bottlik viedol vodnopólovú reprezentáciu na dvoch olympiádach. V Barcelone 1992 s Rudolfom Štoffanom, a v Sydney 2000 s Ladislavom Vidumanským. Napriek tomu, že v oboch prípadoch sa národné mužstvo vrátilo domov bez bodu, účasť na olympijských hrách radí medzi najvýznamnejšie vrcholy svojej bohatej trénerskej kariéry.

"Aj pre mňa boli tie olympiády veľkým zážitkom. To, že sa vodnopólový tím prebojoval na olympijské hry, bol mimoriadny úspech. Veď predtým naša reprezentácia štartovala iba v Berlíne v roku 1936. Ešte aj v povojnových rokoch bolo vodné pólo u nás dlho zaznávané. O olympiáde niekoľko generácií ani nesnívalo, boli sme radi, keď sme niekedy mohli hrať aspoň na majstrovstvách Európy..."

Asi to už nik nedocení, ale tie dve čiarky za účasť na olympijských hrách sú o to významnejšie, že okrem vodného póla sa nimi mohlo pochváliť len zopár družstiev v kolektívnych športoch. "V Barcelone boli s nami iba basketbalistky, a do Sydney cestovali tri mančafty, futbalisti, basketbalistky a my," vyratúva L. Bottlik.

Plagát pre prezidenta

Prvý olympijský štart nášho vodnopólového tímu, ešte pod federálnou hlavičkou, sa však rodil trochu kuriózne. Po olympijskej kvalifikácii v kanadskom Calgary, kde mu postup unikol iba o jednu priečku, bol už mančaft, i jeho vedenie, zmierený s tým, že barcelonská olympiáda bude mať iba prívlastok - televízna. "Ja som sa pobral trénovať na Maltu, a niektorí hráči si už užívali dovolenky, po poslednom turnaji sezóny v Taliansku dostali voľno. Tri dni pred začiatkom olympijských hier mi tam volá vtedajší prezident zväzu Jackerson, že Juhoslávia dostala od olympijského výboru červenú, že namiesto nej budeme na turnaji štartovať my, ako prví náhradníci. Ani som sa nevrátil domov, do Barcelony som išiel rovno z Malty. Väčšinu chlapcov sa nám s Rudim Štoffanom podarilo zohnať, nešiel iba brankár Kula, ktorý už mal vybavenú dovolenku."

S pólom sa už nerátalo, a olympijské oblečenie bolo šité na mieru basketbalistom, ktorí mali reálne šance na postup z kvalifikácie. "Lenže oni v poslednom zápase prekvapujúco prehrali, a tak sme to oblečenie, kompletný výstroj, zdedili po nich. Viete si asi predstaviť, ako tie obleky na nás vyzerali..."

Mužstvo dostalo pozvánku päť minút pred dvanástou, a pripraviť ho na taký dôležitý turnaj bolo prakticky nemožné, aj keby trénerská dvojica mala schopnosti čarodejníkov. "Keďže už nebol čas na žiadnu špeciálnu prípravu, to naše vystúpenie v Barcelone bolo všelijaké. Odohrali sme síce dobré zápasy s Holanďanmi či Grékmi, dobre sme začali, ale nevydržali sme do konca. Najlepší výkon sme však podali proti Rusom, vtedy sa ešte volali Spoločenstvo nezávislých štátov, prehrali sme tesne, o dva góly."

V zostave bolo zopár skúsených hráčov, väčšinou však z domácej súťaže, lebo pôsobenie v zahraničí bolo v tých časoch stále ešte viac-menej vzácnosťou. "Vtedajšie vedenie ČSZTV vodné pólo veľmi nepodporovalo, a aj keď sa po roku 1989 situácia trošku uvoľnila, legionárov sme ešte veľa nemali. V Barcelone boli tuším len dvaja, Roman Poláčik, ktorý hrával v Taliansku, a Laci Vidumanský, ktorý pôsobil v Juhoslávii. No a tretím som bol vlastne ja, keďže som trénoval na Malte... Hráči však prišli do Barcelony bez sústredenia, a nemali takú hernú disciplínu, ako by sa na takom turnaji žiadalo. Tam sme hrali len ťažké zápasy, a v podstate sme sa nemali s kým chytiť."

Barcelonský vodnopólový turnaj, ktorý prebiehal v nádhernom prostredí plaveckého komplexu na vrchu Montjuic, vošiel do histórie najmä zásluhou nevídanej finálovej drámy medzi Talianmi a Španielmi. Rovnako dramatický bol aj komentár bývalého televízneho reportéra Mareka Mryglota, z ktorého mali, okrem televíznych divákov, nesmiernu zábavu najmä v pražskom olympijskom štúdiu, a nechali ho zápas, napriek niekoľkonásobnému predĺženiu, a programovému stresu, dokončiť celý.

O zábavu mali postarané aj naši pólisti, pre ktorých sa našlo obydlie na okraji olympijskej dediny. "Iba pár metrov odtiaľ stála ženská väznica. Boli to asi len nejaké ľahšie prípady, lebo mali dovolené otŕčať sa na oknách, a keď sme sa s chlapcami po prehratých zápasoch do dediny vrátili, tak nám tie baby odušu kývali," spomína si s úsmevom tréner vodnopólovej reprezentácie.

Aj keď to s hernou disciplínou v olympijskom bazéne, ako svedčia výsledky, bolo všelijaké, najťažšie vraj bolo udržať disciplínu v jedálni olympijskej dediny. "Veru, lebo tam boli samé dobré veci, strava v Barcelone bola vynikajúca."

Pólisti mali síce z vrchu Montjuic na Barcelonu perfektný výhľad, ale žiadalo sa nasať olympijskú atmosféru aj z iných športovísk. Keby nebol problém s lístkami. "Tie sa delili medzi našich športovcov už vopred, ale keďže s nami sa nerátalo, obišli sme naprázdno. Videl som aspoň nejaké atletické súťaže, finále dvojstovky a disk, a boli sme sa pozrieť, keďže to bolo blízko, i na jachting. Mohli sme obdivovať aj nádherné kráľovské jachty, ktoré tam počas hier kotvili. No väčšinu súťaží sme sledovali v televízii, aj americký basketbalový Dream Team, ktorý bol najväčšou atrakciou hier. Športové hviezdy, napríklad Borisa Beckera, sme však stretávali aj v olympijskej dedine. Ľutoval som, že nemám so sebou foťák. Ale musel som sa zbaliť tak rýchlo, že som naň vôbec nemyslel."

Spomienkou na Barcelonu je aspoň zopár suvenírov s olympijskými motívmi. "Ozdobný tanier, či pekný príbor s keramickými držiakmi. Ale bez jednej veci som sa nesmel v žiadnom prípade vrátiť. Prezident môjho klubu na Malte totiž zbieral oficiálne plagáty olympijských hier. Sľúbil som, že mu ho prinesiem, inak by ma na olympiádu do Barcelony nepustil..."

Medzi Barcelonou a Sydney bola Atlanta. Tam naši vodní pólisti chýbali. Tréner Bottlik sledoval tú neúspešnú éru spoza hraníc, keď si užíval angažmá v slovinskom Koperi. "Kvalifikáciu v Berlíne sme totálne pobabrali. Poprehrávali sme čo sa dalo, ešte aj s Bulharmi, ktorí dnes už ani nehrajú vodné pólo... Vyzváňali mi, aby som to prišiel prevziať..."

"Oko" od Rusov

si pretrpel v hľadisku

K reprezentácii sa vrátil, ale až pred Sydney. A podstatne ju omladil. Neverili mu zväzoví funkcionári, ani papaláši z olympijského výboru. Ale on sa na olympiádu aj s tou omladinou kvalifikoval. "Boli to dvadsať, dvadsaťdvaroční hráči. V Hannoveri sme dokázali poraziť, a tým aj vyradiť Nemecko, čo bola veľká vec, lebo pre nich to znamenalo prvú neúčasť na olympijských hrách v histórii. Pre mňa to bol jeden z najlepších zápasov v trénerskej kariére."

Na sympatiách zväzových funkcionárov k reprezentačnému tímu sa však aj tak veľa nezmenilo. "Finančná podpora pred olympiádou v Sydney nebola adekvátna. Aj tam sme išli v podstate na poslednú chvíľu, takže plán prípravy sa rodil dosť ťažko. Súperi, s ktorými sme potrebovali hrať, už mali svoj program, a naša účasť v Európskej lige bola skôr na škodu veci. No keďže sme si tam vybojovali účasť, nemohli sme už odrieknuť. Nebolo to však šťastné rozhodnutie vedenia LEN, že sme s Maďarmi, Chorvátmi a Španielmi, teda svetovým výkvetom, museli hrať na štyroch turnajoch. Pre nás to nemalo žiadny význam, pretože dvanásť prehier mužstvo iba demoralizovalo. Potrebovali sme hrať so seberovnými, a dosiahnuť nejaké víťazstvo, ktoré by nám pozdvihlo sebavedomie."

Po splnení povinností, a s kuframi plnými súperových gólov, sa Slováci vybrali k protinožcom v predstihu, tri týždne pred začiatkom olympiády. "Išli sme do Perthu, kde sme odohrali aj jeden turnaj, na ktorom sme konečne mohli získať aspoň jednu remízu." Úmysel bol dobrý, ale konečný efekt v podstate nulový. Mužstvo sa síce na miestnu klímu dobre aklimatizovalo, ale akosi sa pozabudlo na to, že na svoju príležitosť v austrálskej buši môže číhať ponorková choroba. "Vodnopólový turnaj sa začínal až v druhej polovici olympiády, takže sme na prvý zápas museli čakať až mesiac. A na to naši hráči neboli nikdy zvyknutí. Vždy sme niekde prišli, odohrali zápas, a išli domov. Do Sydney tak dorazilo mužstvo unavené, a trochu aj unudené."

Na nálade nepridali ani úvodné prehry s Talianmi a Španielmi, aj keď v tom zápase ich od úspechu delili iba sekundy. "Potom sme už s Lacom Vidumanským nedokázali v hráčoch rozdúchať iskru. Uspokojili sa s tým, že sú na olympiáde, že môžu vidieť krásne mesto..." Nedotiahli do konca ani dobre rozohrané zápasy s Holanďanmi a Grékmi.

Hráčov však najviac škrel zápas so Španielmi, v ktorom si nedokázali získať sympatie holandskej rozhodkyne. Ale tréner Bottlik v nej nevidel jablko sváru. "Medzinárodná federácia predsa nebude taký turnaj obsadzovať nejakými podvodníkmi či babrákmi s píšťalkou. S tým názorom nesúhlasím. Hráči sa vyhovárajú na rozhodcu väčšinou preto, aby odvrátili pozornosť od svojho slabého výkonu. Ja som sa nikdy nesústredil na rozhodcov, nepolemizoval som s ich verdiktami."

A keď tak v Sydney predsa raz urobil, bolo mu to osudné. "Hrali sme proti Austrálčanom, hľadisko bolo nabité, ako na každý ich zápas. Po jednom zákroku na nášho hráča som upozornil singapurského rozhodcu, že by mal zápas prerušiť, lebo hráč krváca. A hneď som mal za to červenú kartu."

Počas zápasu s Rusmi si L. Bottlik našiel, respektíve musel nájsť, miesto v hľadisku. A veruže, dobre urobil. Taký výprask počas svojej trénerskej kariéry ešte nezažil. Molodci súkali do našej brány jeden gól za druhým, až z toho napokon bolo kartárske oko - 21. "Ale to nebola moja prehra, ja som nesedel na striedačke," dnes sa z toho vtedajší kouč už iba usmieva. "Za normálnych okolností mužstvo toľko gólov nemôže inkasovať. Nemôžete predsa za päť minút dostať sedem gólov. Keď si my dvaja budeme len prihrávať loptu, tak to súper nemôže stihnúť, na to nie je čas. Neviem si vysvetliť, čo sa s mužstvom vtedy porobilo. Možno aj viem, čo bolo príčinou, ale neviem to dokázať," vraví trošku tajomne o malom hriechu, ktorý spáchala na svojich tréneroch olympijská reprezentácia.

Akoby toho utrpenia z výsledkov nebolo dosť, L. Bottlik si musel v Sydney čosi vytrpieť aj po zdravotnej stránke. "Dostal som tam obličkový záchvat. Našťastie, po dvoch dňoch to prešlo. Zásluhou lekára našej výpravy, ktorý ma dal do poriadku. A viete ako? Každý deň ma posielal na pivo do Slovenského domu... Nechcem robiť nejakú reklamu Topvaru, ale ten ma z toho dostal."

Po Sydney má naše pólo opäť olympijskú prestávku. Nebolo v Aténach, nebude ani v Pekingu. A Londýn, ten je ešte vo hviezdach. Aj prvý bodík, ktorý by sa patrilo konečne z olympiády priniesť. "V tom som tak trochu skeptik. Pre nás je už veľký úspech, keď sme medzi dvanástimi účastníkmi olympijských hier. Ale teraz sme ďaleko od toho, aby sme na olympiádu postúpili. Aj keď sme mali obrovskú výhodu, že kvalifikácia sa hrala u nás, v Bratislave..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári