Záplavy na východnom Slovensku si pred desiatimi rokmi vyžiadali päťdesiatosem obetí a spôsobili škody za viac ako miliardu korún
JAROVNICE. Dvadsiateho júla 1998 zažili ľudia na brehoch Malej Svinky peklo. Najväčšia živelná pohroma v dejinách samostatného Slovenska si vyžiadala v Renčišove, Uzovských Pekľanoch a v Jarovniciach 58 ľudských životov. Obeťami mohutnej prívalovej vlny sa stalo 50 jarovnických Rómov, najmä nič netušiace deti. Živel spôsobil škody na štátnom i súkromnom majetku za viac ako miliardu korún. Ani desať rokov po tragédii nezahojilo hlboké rany.
Uprostred najväčšej rómskej osady na Slovensku stojí zanedbaný pamätník s ukrižovaným Ježišom Kristom a dvoma pridrôtovanými kyticami z umelých kvetov. Čierna mramorová doska s päťdesiatimi menami už dávno stratila magickú moc. Na ohrade z pokrivených kovových tyčí sa sušia handravé koberce, okolo sa bezstarostne naháňajú polonahé deti.
Život bez nádeje
Na mieste, kde pred desiatimi rokmi ničivá prívalová vlna bahna, balvanov a vyvrátených stromov zmietla biedne obydlia, opäť stoja chatrče pozliepané z kvádrov, dosák, plechov. Jediným náznakom civilizácie sú satelitné antény na zhrdzavených strechách.
"Čo sa zmenilo? Ta, nič! Žijeme v ešte väčšej chudobe," hovorí Iveta Kalejová.
Pred desiatimi rokmi pochovala všetky štyri deti. Voda jej zobrala dom i so skromným majetkom. Neostalo jej nič. Odvtedy žije v jednej z unimobuniek, ktoré po záplavách mali slúžiť na prechodné ubytovanie.
"Chceli sme sa budovať. Ale z čoho? Manžel je bez roboty, ja dostávam šesťtisíc korún. Ťažko sa žije..."
Jedinou útechou sú dvaja synovia a dve dcérky. Narodili sa po povodni. Najstarší má osem rokov, najmladšia tri mesiace
Na hroby detí nechodí. "Dakedy tam zájde manžel. Ja sa na to nemôžem pozerať..."
Aj Irena Husárová prišla pred desiatimi rokmi o štyroch potomkov a o ďalších desať príbuzných. Aj jej rodina žije v provizóriu. Teraz sa jej okolo nôh beznádejne motá päť detí.
"Z čoho ich uživím? Len z prídavkov. Manžel robil na aktivačných prácach. Teraz si hľadá robotu. Je to ťažké," utiera si slzy mladá žena.
Explózia
Jarovnice majú vyše 5 000 obyvateľov, z toho necelých štyritisíc Rómov. Ešte v roku 1997 žilo v dedine len 3 550 ľudí, z toho "gádžov" asi tisícka.
V osade je každá plodná žena viacnásobnou matkou. Deti sa v bezútešných podmienkach len tak hemžia: "Nemám ani na sunar. Dajte nám nejaké drobné. Veď vy určite máte," žobroní dievča s kojencom v náručí.
Florián Giňa a Marián Červeňák sú poslancom obecného zastupiteľstva. Medzi obyvateľmi osady majú evidentný rešpekt. Vchádzame do chatrče Jaroslava Holuba.
Dvadsaťosemročný muž má šesť detí. "Vy by ste tu žili?" pýta sa ma. "My musíme. Kde sa podeli tie milióny, čo dostala obec po potope? Prečo sa nestavajú pre nás byty? Prečo nám nedajú robotu? Ja chcem robiť. Ale Cigána nikto nechce."
Populačná explózia v osade je nezadržateľná. "Pre Rómov sú deti posvätné. Darmo ich nevedia uživiť. Ten, kto nemá deti, je menejcenný v očiach druhých. S tým ťažko niečo urobíte," bezradne rozhadzuje rukami Florián Giňa.
Chatrče a vily
Na brehoch Malej Svinky nechcel po záplavách nikto stavať. Ľudia z osady sa rieky báli. Mali strach z každého mraku. Teraz tam z roka na rok pribúdajú ďalšie chatrče, všetko čierne stavby, navyše, v záplavovej oblasti riečky, ktorá sa pred desiatimi rokmi za niekoľko hodín zmenila na vraždiaci živel.
"Už boli aj vybraté lokality, kde by sa mohlo budovať. Vlastníci ale pozemky nechcú predať. Teraz sme v zastupiteľstve zvýšili cenu na sedemdesiat korún za meter štvorcový. Hádam sa umúdria," hovorí poslanec Marián Červeňák.
So zapáchajúcimi brlohmi bez pitnej vody, hnijúcimi odpadkami s rojmi múch a hlodavcami ostro kontrastujú honosné sídla. V jarovnickej osade prekvitá úžera.
"Každý o tom vie, ale nikto nič neprezradí. Žijú tu milionári, ktorí bohatnú na tých najchudobnejších. Stačí sa pozrieť, čo sa deje pred poštou v deň sociálnych dávok. Jedného úžerníka pred rokmi odsúdili. Chvíľu bol pokoj a začali znovu podnikať, ešte vo väčšom. S nimi si nik neporadí," rozhadzuje rukami "biela" žena z domu susediaceho s kolóniou.
Gádžovia
Napätie medzi rómskou väčšinou a bielou menšinou v dedine postihnutej živelnou pohromou sa od záplav z roka na rok stupňuje. Hlad a bieda sú zlí radcovia. Hordy Rómov, najmä maloletých detí, plienia záhrady, z domov zmizne všetko, čo nie je prikované.
Pred domom naproti obecnému úradu okopáva staršia pani zopár rastlín kukurice. "Ochrániť pred nimi úrodu je problém. Vyťahajú cibuľu, zemiaky, všetko. Pýtajú sa: Gádžo, už si sadil grule? Tak teraz zasaď aj pre seba. Prednedávnom nám vypáčili vchod do stodoly, odsekli kábel z cirkulárky i zo zváračky. Čo nie je na reťazi, to zmizne," hovorí bývalá doručovateľka, dôchodkyňa Mária Tkáčová.
Najviac si vytrpia obyvatelia domov v susedstve osady.
"Berte si ich preč. Tu sa nedá žiť. Keď vo dne v noci nestrážite svoj majetok, nič vám neostane. Desať rokov prešlo od potopy, ale je to ešte horšie ako bolo. Kde sú tie sľuby?" - rozčuľuje sa starší muž.
"Aj ja som vychovala osem detí, a som na to hrdá. Ale načo majú oni deti, keď sa nevedia o ne postarať?" pripája sa domáca pani. "Nie oni sú diskriminovaní, ale my, bieli. Keby som nemala deti, čo pracujú, idem po žobraní. Mám 5 800 korún dôchodok. Všetky Rómky majú vyššie dôchodky ako ja, čo som pracovala. Čo oni urobili pre štát?"
Mladí ľudia Jarovnice opúšťajú. Zdá sa, že o pár rokov ostanú v dedine len starci a stareny. Na dožitie.
Starosta pod zámkom
Na dverách kancelárie starostu je namiesto kľučky guľa a zvonček. "Inak by sa tu nedalo normálne pracovať," unavene konštatuje Marián Kyjovský.
V richtárskom kresle sedel aj pred desiatimi rokmi. Na katastrofu, ktorej dôsledky znáša obce dodnes, nerád spomína.
Bolo to ako z katastrofického filmu. Prívalová vlna zasiahla obec bez varovania. V ten deň brali Rómovia sociálne dávky. Dospelí oslavovali, deti sa hrali pri rieke. Zrejme práve preto si živel vyžiadal najviac obetí z ich radov.
"Dodnes nechápem prečo to postihlo práve nás. Svinka je pokojná riečka. A zrazu sa prihnala šesťmetrová vlna. Brala so sebou všetko živé i neživé."
Tragédia vyvolala rovnako silnú vlnu solidarity doma i v zahraničí. Organizovali sa finančné zbierky, do Jarovníc putovala humanitárna pomoc. Vlna solidarity rovnako rýchlo aj opadla.
Vtedajší premiér a zastupujúci prezident Vladimír Mečiar navštívil obec sedemnásť dní po tragédii. Najviac postihnutú rómsku osadu obišiel.
"Politici si u nás podávali kľučku. Sľubovali hory doly. Väčšinou ostalo len pri sľuboch," hovorí starosta.
Povodeň zničila príbytky ľudí, mosty, cesty, zaplavila studne, odniesla stĺpy s elektrickým vedením i viac ako 5 000 domácich a hospodárskych zvierat. Starosta i poslanci nevedeli, kam skôr skočiť. Ani po desiatich rokoch sa nepodarilo odstrániť všetky dôsledky nešťastia.
"Za desať rokov sa zmenil najmä počet obyvateľov. Napríklad vlani sa narodilo dvesto novorodencov, sto deväťdesiat rómskym rodičom. To znamená, že o šesť rokov nastúpi do prvej triedy základnej školy, ktorá ani dnes už nestačí, ďalších dvesto žiakov..."
V obci vybudovali 36 sociálnych bytov, z toho dvadsať v osade. Dodnes sa vedú prieky, kto a za čo sa do bytovky mohol nasťahovať. "Byty dostali tí, ktorí prišli o strechu nad hlavou a boli ochotní odpracovať dvadsať percent z hodnoty."
V osade postavili obecný vodovod, kanalizáciu, rozvod plynu, verejné osvetlenie, miestny rozhlas, nový mosť, cesty.
"Chcú od nás, aby sme im vodu, plyn či elektrinu priviedli až do chatrčí. Prípojky by sa mal budovať každý sám. Ale ako, keď sú to všetko čierne stavby? Jeden druhému závidia, ale do roboty sa im nechce. Zvykli si, že všetko dostanú zadarmo.Neviem, čo sa bude ďalej diať. Ale sami si asi neporadíme."
* * *
VÝROČIE - V obci bude omša
(sita)
Svätou omšou v miestnom kostole si v nedeľu v Jarovniciach pripomenú tragédiu spred desiatich rokoví. Informoval o tom starosta obce Marián Kyjovský. Omšu by mal podľa starostu celebrovať pravdepodobne košický biskup Bernard Bober. Súčasťou spomienky bude aj položenie kvetov k pamätníku tejto tragédie.
Storočná voda pred desiatimi rokmi v Jarovniciach doslova zmietla z povrchu zemského skromné rómske príbytky, ktoré stáli na brehu rieky Svinka. Pochovaných je 47 ľudí, tri telá sa nikdy nenašli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
