Popri lovnej zveri, vzácnych hranostajoch či divých mačkách to boli aj včely z košických lesov, ktoré prinášali vysoké zisky
Vosk bol tovar aj valuta stredoveku
Dvojica produktov - vosk a med - nám dnes ako tovar veľa nehovorí, tobôž nie ako významný tovar, predčiaci dôležité suroviny. Vosk a med boli produktmi stredovekého prírodného hospodárstva, teda aj Košíc. Jeho zberu a s ním súvisiacemu včelárstvu tu venovali veľkú starostlivosť. Tieto produkty boli žiadanými komoditami a na každom trhu a dôležitým vývozným artiklom. Vosk nebol iba tovarom, ale aj platidlom a predstavoval v stredoveku tvrdú valutu. V roku 1310, keď Košičania pravidelne vyvážali do Poľska vosk a med, v písomných dokladoch v tovare sa uvádza vosk za medom a víno, čo potvrdzuje jeho význam ako suroviny. V Košiciach sa predával vosk z domácej aj zahraničnej produkcie. Ak nemali požadovanú čistotu, predtým ho pretavovali voskári.
Prírodné hospodárstvo
Z prírodného hospodárstva Košíc sa zberom i lovom získavali cenné suroviny, prinášajúce zisk z diaľkového (zahraničného) obchodu. Košičania majú prezývku "vraňare". V 13. storočí im z košického okolia hovorili "ptačkare". Nebola to však iba prezývka, lebo jedna zo zamestnaneckých špecializácií, o ktorých sme písali 4. 7. 2008, bola oficiálne označená "Ptačkári". Boli to lovci vtákov, ktorými zásobovali trh v Košiciach pre miestny predaj aj pre vývoz. Remeselníci používali perie aj kosti. Lesná zverina z košických lesov sa zužitkovávala na mäso a ako surovina. Vyvážalo sa množstvo kožiek, kožušiny lišiek, veveričiek, kún a tieto boli aj bohatým surovinovým zdrojom pre košických kožušníkov. Garbiari - miestni koželuhovia si tiež prišli na svoje a následne remeselníci, ako pugilárnici, remenári atď. Po tunajších lesoch behali nielen jelene, srny a lovná zver, aká je tu v súčasnosti, ale medvede, rysy, vlci, divé mačky. Kupodivu žil tu hranostaj, aj bobor možno v Čermeľskom potoku. Od lovcov ich vykupovali kupci ako surovinu a s ostatným tovarom vyvážali.
Kožušiny a kožky spomíname preto popri vosku a mede, ale najmä v súvislosti s voskom, lebo s týmito dvoma artiklami obchodovali súčasne a mali z nich najväčší zisk. Med sa používal ako sladidlo, pretože repný cukor nejestvoval a slúžil na výrobu medoviny. Aj tú košickí kupci vyvážali. V sudoch, v ktorých ju uskladňovali. Medzi zamestnaneckými špecializáciami v Košiciach v 14. - 15. storočí sa uvádzajú aj medovnikári. Podľa prof. Halaga tu bola výroba medovníkov už pred rokom r. 1400 a dávnejšie výroba sviečok. Sviečky z vosku vyrábali medovnikári aj v 20. storočí a predávali na odpustoch. Azda posledným košickým medovnikárom tu bol pán Manczák, o ktorom Čsl. televízia okolo r. 1970 nakrútila dokumentárny film.
Prírodná hospodárstvo poskytovalo na svietenie základnú surovinu - smolu z ihličnatých stromov. Miestni remeselníci spotrebovali veľa drevného uhlia a to im dodávali tunajší uhliari, takže na export ho asi dosť nebolo. Za to vyvážali popol, ktorý bol veľmi žiadaný na bielenie utkaného plátna. Med sa získaval oveľa jednoduchšie ako vosk. Z včelích plástov (voštín) sa vyváral, vytápal alebo lisoval v špeciálnych zariadeniach tzv. zábojoch. Výsledným produktom bol vosk v tzv. kruhu, vyklopený zo šaflíka. Bol zároveň mierou a na kruhy alebo kamene sa aj predával.
Najvyšší obrat z vosku
Od polovice 13. storočia bol zber medu a jeho vývoz trvalou charakteristikou stredovekého vývozu východoslovenských, poľských, pruských kupcov na sever a odtiaľ na Západ. Gelnica, aj iné východoslovenské mestá už okolo roku 1278 topili a čistili vosk, ktorý k nim zvážali furmani na mažiach (maža bol typ ťažkého voza, okutého železom, pôvodne ťahaný volmi, potom koňmi v diaľkovom obchode). Prof. Ondrej R. Halaga v publikácii Košice - Balt píše, že je: "bezpečne doložené k roku 1310, že okrem iných artiklov sa od nás vyvážal cez poľský Sacz (Sonč) na sever aj vosk a od kameňa (kusa) vosku vyberali v druhej polovici 14. storočia tamojšie klarisky po 2 groše. To je taká suma, aká sa vyberala od hrivny striebra alebo od kruhu barchetu, hodvábu a až dvakrát toľko, ako od centu medi alebo ocele."
Vosk a med vyvážali spišskí kupci, o čom sú colné zápisy z colnice pri Rusovciach. Prešovskí kupci vozili vosk do Viedne a z colnej stanice v Heinburgu je zápis o jeho piatich vozoch, za ktoré sa zaviazali zaplatiť clo na spiatočnej ceste. V tom čase sa časť medu a vosku spracovávala v medovarníctve, medovnikárstve, voskárstve, najviac v Košiciach, Levoči, Rožňave. Pre domáci, ale aj zahraničný trh sa vyrábali medovníky, medovina, sviečky, figúrky, hračky. Väčšia časť vosku išla na vývoz ako cenná surovina. Že to bola cenná surovina, to dokladajú osobitné privilégiá trhov na vosk miest Ľublin, Ľvov, Brašov, Sibiu. Tam ho vyvážali východoslovenskí kupci a v týchto mestách mal vosk aj funkciu platidla, peňazí. Kupci z Toruňa mali z vosku najvyššie obraty, "v rokoch 1369-71 bezmála už 2 razy toľko ako od medi -42 percent" - uvádza prof. Halaga. Je to doložená záznamami v registroch daní od lodného nákladu, kde na prvom mieste bol vosk, na druhom meď (24 %), na treťom kožky. Zo 14. storočia sú presné záznamy o exportovanom tovare, počte kupcov, aj s ich menami, s menami vývozcov. Napr. Ján Klinbenberg predáva vo Švédsku miestnym záujemcom krompašskú meď. S meďou sa prepravoval vosk, tiež s kožkami a kožami. Aj východoslovenskí kožušníci a kupci s kožkami obchodovali súčasne s voskom. Keď sa náš vosk dostal do Gdaňska alebo Varšavy, tam ho pretápali v pretopniach a potom už dostával punc varšavského alebo gdaňského vosku podľa pretopne. Tým strácal vosk pôvod krajiny, miesta odkiaľ skutočne pochádzal, čiže gelnický vosk sa stal varšavským a s takým obchodovali tamojší kupci v iných krajinách. Stávalo sa aj to v diaľkovom obchode, keď tovar z vozov našich kupcov prekladali na lode Toruňanov, že celý náklad po zajatí lode si prisvojili Švédi a predávali ho ako svoj tovar. Aj o tom sú záznamy z roku 1353. V Banskobystrickej mestskej knihe je zápis o dlžobe Jána Flechtnera z Levoče, obchodujúceho s kožkami, kožušinami a voskom s Pruskom, o jeho dlžobe B. Bystrici. Tu sa natíska otázka: odkiaľ boli také obrovské množstvá vosku aj medu, keď celá vtedajšia Európa svietila voskovými sviecami a používala ho aj ináč, samozrejme, aj med. Je pravda, že voskovými sviecami svietila prevažne šľachta. Zo záznamu o plese na počesť ruskej panovníčky Kataríny Veľkej vieme, že na ňom použili dvadsaťtisíc sviečok. Tieto produkty pochádzali zo zberného hospodárstva - z lesov, kde žili včelstvá. Postupne sa s úbytkom lesov na poľnohospodársku pôdu znižoval aj zber.
Slovanské včelárstvo v arabskom cestopise
Z obdobia Veľkej Moravy sa zmieňuje o včelárstve obyvateľstva arabský vojvodca Gaiháni (892 - 907) vo svojom cestopise. Okrem týchto starších zmienok máme dosť písomných dokumentov z čias uhorskej vlády, napr. zo 17. storočia. Sú to aj kráľovské dekréty a správy o naturálnych dávkach panovníkovi, zemepánom a cirkvi vo forme vosku. Veď ním svietili - spočiatku voskovými fakľami, neskôr sviečkami. Od 17. stor. už aj odborné včelárske písomníctvo. Zachovali sa v múzeách obydlia včiel používané približne v 13. - 14. storočí tzv. dlabáky a koše zo 17. stor. dlabáky zdobené reliéfmi, z 18. - 19. stor. figurálne úle v podobe ľudských postáv alebo zvierat, najobľúbenejší bol medveď. V 19. stor. sa už začali vyrábať debničkové úle a postupne ďalšie typy, ktoré umožňovali racionalizovať a zdokonaľovať včelárčenie.
V Košiciach do začiatku 20. storočia nebolo včelárstvo organizované ani propagované. V jeseni roku 1918 bol vytvorený Spolok abovských včelárov a ten začal poskytovať poradenstvo aj košickým včelárom.
Prvý hotel s výťahom
Do redakcie nám priniesol náš čitateľ pán Ing. Koloman Slafkovský fotografiu budovy na Štefánikovej č. 2v Košiciach. Ako vidno na snímke, na bočnej stene je nápis Hotel Palace.
Kde sa na nej vzal ten nápis? Môžete sa ísť pozrieť - neuvidíte ho. Budova má v súčasnosti 71 rokov z najvyšších v meste. Mala ešte ďalšie "naj" - výťah. Postavili ju ako hotel v roku 1937 a bol to prvý košický hotel s výťahom. Majiteľom bol Robert Schmiedl a postavil ho košický staviteľ Endre Resatko (1885 - 1953).
Pán Slafkovský priniesol aj propagačný materiál a pohľadnice, z ktorých sa dozvedáme, že v izbách komforte vybavených je zavedený telefón. Mimo hotelovej časti bola jedáleň s uznávanou kuchyňou, piváreň a v lete záhradná reštaurácia. Podávali sa v nej "desiate na vidličku" a počas prechádzok na košickom korze na Hlavnej po divadelnom predstavení tam chodievali Košičana na fazuľovú polievku s údeným kolienkom. Na počúvanie hrala cigánska hudba.
Pán Slafkovský má medzi rodinnými pamiatkami pohľadnicu, ktorú poslal Endre Resatko svojej dcére 6. 11. 1937 a napísal: "Tu Vám posielam tohtoročné moje najväčšie dielo." "Ako sa v rodine rozprávalo, Endre chodil po Prahe a sledoval tam už postavené hotely a ich dispozičné riešenie, aby sa im ten jeho hotel čo najviac podobal," povedal nám pán Slafkovský. (Staviteľ Resatko bol zaťom známeho košického staviteľa Istvána Forgácka (1865 - 1919), s ktorým bol pán Slafkovský v príbuzenskom vzťahu). Na tabuli v budove niekdajšieho hotela umiestnili tabuľu s textom: "Projektoval a budoval Resatko Endre, Kasa," chýba dátum a rok.
Hotel slúžil naďalej pôvodnému účelu aj po oslobodení a keď sa v Košiciach časom rozšíril počet ubytovacích zariadení, zriadili v ňom kancelárie. Aj napriek tomu zostane objekt ako prvý košický hotel s výťahom.
Kedy bol kočiš "vlakvedúcim"
Na Hlavnej ulici v Košiciach sa okrem štvorkolesových tátošov objavili v tomto období štvornohý ťahajúci koč s rozosmiatymi pasažiermi, vychutnávajúcimi takúto dopravu.
Do roku 1891 sa v meste prepravovali len na drožkách, a tie boli taxíkmi tých čias, riadne označené číslom a mali určené tarify, podľa vzdialeností. V tom období malo každé väčšie európske mesto mestskú hromadnú dopravu, fungujúcu niekoľko rokov. Začala o nej uvažovať aj košická radnica a v roku 1884 bola schválená konská koľajová dráha. Realitou sa stala v roku 1891, takže v tomto roku by mala 117 rokov. Kone teda vozili ľudí naďalej, ibaže neboli zapriahnutí v koči, drožke, ale ťahali vozne konskej koľajovej dráhy, koňky ju vtedy volali.
Koňka pozostávala celkovo z pätnástich vozňov pre osobnú dopravu, jedného pre nákladnú, zo štyroch traťových vozíkov ale hlavne z 36 koní, z nich 32 bolo pre osobnú a 4 pre nákladnú dopravu. Prví vodiči koňky - vtedajší "vlakvedúci" boli skúsení kočiši - boli trinásti a patrilo k nej aj osem sprievodcov.
Kým začala premávať električka, trvalo to ešte 22 rokov, kedy trať elektrifikovali. Medzitým nastal technický pokrok, keď konskú silu nahradila para rušňa. Skutočná električka začala premávať v roku 1913.
Najviac bolo remeselníkov
Podľa štatistických údajov o zložení obyvateľov Košíc z 19. a 20. storočia sa dozvedáme, že v hospodárskom živote mesta prevládali maloobchodníci a maloremeselníci, verejný život v politickej a kultúrnej oblasti ovládala málopočetná vrstva inteligencie. Robotníctvo pomerne početné malo veľmi malý vplyv v hospodárskom, politickom i kultúrnom živote. Aj napriek tomu každá spoločenská skupina mala výrazné osobnosti, ktoré sa niečím osobitným podieľali na zviditeľnení Košíc. Košice spomenutých dvoch storočí boli mestom, v ktorom bol najčulejší kultúrny život zo všetkých východoslovenských miest.
Zamestnaní boli muži, ktorí boli živiteľmi svojich rodinných príslušníkov, v malej miere ženy. V roku 1900 zo 40 102 obyvateľov bolo 21 979 rodinných príslušníkov. K vojsku vtedy patrilo 4516 obyvateľov so 778 rodinnými príslušníkmi. V priemysle, remesle a obchode bolo v tom istom roku zárobkovo činných 8582 obyvateľov. Ako robotníci pracovali 10 187 osôb, na úradníckych, učiteľských a profesorských miestach 1631 osôb, medzi nimi 275 žien. Bolo tu pomerne veľa žiakov a študentov. Na začiatku 20. storočia až deväťtisíc.
Ak sa vrátime do roku 1857, vtedy pracovalo zo 17 150 obyvateľov asi 5 tisíc. Štatistika uvádza 220 majiteľov domov a osôb žijúcich z renty, 116 statkárov a 1181 podnikateľov - takmer 700 remeselníkov a vyše 160 obchodníkov.
Košice boli v polovici 19. storočia významným hospodárskym, kultúrnym, politickým a vojenským centrom severovýchodného Uhorska a mali administratívno-právne postavenie slobodného kráľovského mesta.
Stranu pripravila Soňa Makarová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
