rodičov a priateľov hluchoslepých detí. Po štvorročnej intenzívnej práci rodičov, odborníkov, a tiež vďaka finančných grantov a príspevkov od štedrých darcov, sa stal Maják prístavom spokojnosti a pohody. Spočiatku bolo v zariadení šesť klientov, ktorí majú kombinované postihnutie zraku a sluchu, prípadne sú k poruche zraku pridružené iné postihnutia. Prednedávnom pribudli dvaja ďalší Samuel a Pavel.
Na koňa sa ešte vysadnúť bojí, no už ho dokáže sám pohladkať
Samuel (na snímke) má 22 rokov. Nevidiaci je od narodenia. Ako dvanásťročný nastúpil do školy pre hluchoslepé deti v Červenici, kde sa pod vedením odborníkov na hluchoslepotu naučil komunikovať- čiže posunky, symbolickú komunikáciu. A tiež sebaobsluhu, získať hygienické a stolovacie návyky. Školu navštevoval do 18 rokov. Keďže hovorovú reč neovláda, jeho životný príbeh, aj súčasnú situáciu nám pretlmočila riaditeľka Majáku Mgr. Henrieta Hajdeckerová.
"Samuel, ktorému postihnutie bráni žiť plnohodnotný život ako jeho zdravým rovesníkom, sa snaží pri komunikácii používať posunky, mimiku, pohyb tela či rôzne zvuky. Tak vyjadruje prianie, potrebu alebo tlmočí svoju reakciu na slovný podnet prichádzajúci od niekoho. Rodičia sa po návšteve Majáku a prehodnotení svojich možností ako ďalej rozvíjať Samkove schopnosti rozhodli, že naše zariadenie dokáže pokryť jeho potreby na viacerých úrovniach a umožniť mu realizovať kreatívne aktivity. Samko k nám teda v októbri minulého roka nastúpil." Odvtedy sa on, aj jeho život, zmenili. Je v komunite dospelých s podobným postihnutím, čo mu dáva väčšiu chuť zúčastňovať sa na spoločných aktivitách. Úplne najradšej sa venuje koníčku, ktorý nadovšetko miluje. Sú ním hudba, rozprávky a hra na hudobných a rytmických nástrojoch.
"Prvé dni príchodu neboli pre neho, ani pre personál, ružové, pretože si musel zvyknúť na nové prostredie, ľudí, aj istý režim, čo bolo iné ako doma. Od prvej chvíle bolo snahou nás všetkých naučiť ho čo najväčšej nezávislosti v bežnej ľudskej existencii, teda, aby bol samostatný v sebaobsluhe, stolovaní, hygiene. Nešlo to hneď, ale s pomocou vychovávateľov urobil výrazné pokroky." Už sa vie podľa riaditeľky v priestoroch Majáku aj sám pohybovať, i keď spočiatku sa mu zdal ako veľké bludisko, v ktorom bol stratený. "Dnes pozná všetky kúty a úplne najrýchlejšie sa dostane do miestností, ktoré miluje. Čiže do svojej izby a relaxačnej miestnosti. V prvej má CD prehrávač a veľa cédečiek s piesňami, melódiami a rozprávkami, čo sa mu páčia a pre neho predstavujú pasívne trávenie chvíľ. V druhej sú bubny a rytmické nástroje, ktoré pre neho znamenajú aktívne oddychovanie. Najkrajšie zvuky a rytmy vyludzuje vlastnými rukami. Kto by nevidel, ako to robí, neuverí."
Aby neupadol do stereotypu svojich obľúbených aktivít, ako pokračovala v rozprávaní Mgr. Hajdeckerová, snahou všetkých je zapájať ho spolu s ostatnými klientmi i do iných činností. Každý pondelok prichádzajú napríklad do Majáku štvornohí "hostia" - Donko, Eshli a Ajla sprevádzaní dvojicou dobrovoľníčok, ktoré v rámci terapie realizujú s klientmi canisterapiu. "U Samka to však bolo zložité, spočiatku sa panicky bál psov. Už len keď počul nejakého zabrechať, chytila ho panika, plač, krik, nedal sa utíšiť. Zle prežíval aj brechot z vedľajších domov, najmä pri prechádzkach s vychovávateľmi. Pomocou canisterapie sa nám podarilo jeho strach potlačiť. Keď má dobré dni, nielenže na psí brechot nereaguje, ale vie chlpáča zobrať i do náruče."
Podobne je to s koňmi, keďže vedenie zariadenia zabezpečuje klientom jazdu na týchto krásnych zvieratách. Samko síce na koňa ešte nevysadne, je ešte len vo fáze jeho hladkania, ale... "Úžasné je už to, že sa ho dokáže dotýkať bez toho, aby plakal alebo mal záchvat. Raz na neho určite aj vysadne," pevne verí riaditeľka.
Sám si vie kúpiť aj lístok na MHD
Pavel (na snímke) prišiel do Majáku na vlastnú žiadosť. Chcel sa dostať z rodinného prostredia, aby mohol žiť vlastný život. V porovnaní s ostatnými má výhodu. Je síce úplne nevidiaci, ale je medzi nimi aj jediný, ktorý počuje a vie sa dorozumieť. I keď zväčša len s personálom, pretože ostatní obyvatelia sú prakticky nerozprávajúci a nepočujúci. Preto na dorozumievanie používajú posunky, ktoré on kvôli poruche zraku nevidí. S nami sa však rozprával a veľmi rád otvoril srdce.
Narodil sa ako nevidiaci. Ako malého chlapca ho umiestnili do domova sociálnych služieb, kde žil do svojich 15 rokov. Potom sa vrátil domov, k rodine, kde prežil celé ďalšie obdobie až do svojej takmer štyridsiatky. "Veľmi som túžil prísť do Majáku, ktoré je jedným z mála zariadení podobného druhu. Chcel som sa konečne osamostatniť a cítiť sa človekom. Ako nevidiace dieťa som nenavštevoval materskú a neskôr ani školu pre nevidiacich, vtedajší "kompetentní" ma zaradili do domova sociálnych služieb. Svojím rozhodnutím ma odpísali, pretože tam sa nikto nestaral o to, aby som sa vzdelával."
Pavel túto necitlivú manipuláciu vníma ako veľkú krivdu a aspoň teraz chce dohnať, čo mu bolo dovtedy upreté. Keď prišiel do Majáku, mal ťažké obdobie. Práve kvôli deficitu v komunikácii, keďže jeho ostatní nepočuli a on ich posunky nevidel. Istý čas si myslel, že spôsobu, ktorý by ich zblížil, vari ani niet. Potom sa rozhodol, že na ceste ku vzdelaniu sa začne učiť posunky, presnejšie kontakt cez ruky, cez ktoré sa vedia vzájomne hluchoslepí a nevidiaci dorozumieť. Pavel svojimi rukami chytí ruky klienta a posunkuje ruka v ruke. Niekedy to nemusí byť posunok, stačí dotyk ruky a Pavel cíti, že ten druhý má problém. Napríklad Marka, ktorá od prvého dňa objavila jeho ruky. Vždy, keď ju niečo trápi, hľadá v jeho rukách pomoc. Dosť často totiž býva nepokojná, kým z Pavla pokoj priam vyžaruje a rukami ho na Marku veľmi rád prenáša.
"Od prvej chvíle, čo som do Majáku prišiel, personál sa mi snažil pripraviť na každý deň individuálny program. V Levoči som absolvoval kurz Braillovho písma, čo teraz v Majáku trénujem na písacom stroji. Dostal som ho ako dar z USA z Nadácie Hilton Perkins. Využívam aj bežný písací stroj, a občas písanie trénujem aj na elektrickom." Denne sa tiež učí spomínané posunky, aby vedel komunikovať s ostatnými priateľmi v zariadení. Raz za týždeň chodí do Košíc, do sídla Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, kde sa s lektorkou učí priestorovú orientáciu, mobilitu a nacvičuje podpisovanie. Snaží sa tiež, ako pyšne podotkol, učiť orientovať v Košiciach.
"Už si viem kúpiť lístok na MHD, cestovať autobusmi a električkami, aj bezpečne prejsť cez cestu. V Majáku sa zapájam do všetkých projektov, ktoré sa tam i vďaka podpore Nadácie VÚB, robia. Nech už je to hipoterapia, plávanie, arteterapia. Hoci som po prvýkrát išiel do bazénu s malou dušičkou, dnes sa nebojím, a dúfam, že raz voda unesie aj moju dvojmetrovú postavu. A maľovanie? Nikdy predtým som sa umeniu nevenoval, no teraz ma doslova očarilo." Pavel pod vedením umelca Helmuta Bistiku namaľoval už viacero obrazov, ktoré sú výnimočné. Plochu výkresu si kontroluje prstami a farby mu podľa jeho rozhodnutia vyberá terapeut.
"Spočiatku, i keď som chcel ísť do Majáku, mal som obavy, či som sa predsa len dobre rozhodol, či ma to tu nebude len ubíjať, namiesto toho, aby som sa vzdelával a rozvíjal. Po prvých mesiacoch sa obavy rozplynuli. Snažím sa robiť úplne všetko, čo ma obohatí a pomôže mi dobehnúť aspoň trošku zo 40 rokov zameškaného kvôli zlyhaniu ľudského faktora v minulosti. Nedávno som tu oslávil spomínanú štyridsiatku. Bolo to veľmi pekné a vďaka ostatným, aj milé," skončil rozprávanie Pavel.
So špeciálnou pedagogičkou Mgr. Jankou Šarišskou hovoríme na tému hluchoslepota a jej podoby v praxi
Niekedy treba tisíc opakovaní, kým sa dostaví malý úspech
Čo je hluchoslepota a ako ovplyvňuje myslenie a konanie človeka, o tomto sme sa pre laickú verejnosť nekaždodennom zdravotnom postihnutí rozprávali so špeciálnou pedagogičkou Mgr. Jankou Šarišskou (na snímke) z Majáku.
"Hluchoslepota je kombinované postihnutie zraku a sluchu, ktoré zanecháva ťažké následky na psychickom a fyzickom vývine dieťaťa. Nepočujúci ľudia majú poškodený sluch, ale tým, že zrak majú v poriadku, dokážu si stratu sluchu kompenzovať. Vedia sa naučiť artikulovať, osvoja si orálnu reč." Keby to predsa len nešlo, môžu sa podľa J. Šarišskej naučiť aspoň posunkovú reč, ktorá im umožní rozvinúť ich myslenie, reč, komunikáciu, takže ich psychomotorický vývin nestagnuje.
U nevidiacich detí sa strata zraku kompenzuje sluchom, takže nevidiaci človek je schopný dosiahnuť vysokú úroveň vývinu. Nezainteresovaní ľudia by si mohli myslieť, že hluchoslepý človek má vlastnosti ako nevidiaci a nepočujúci človek, v skutočnosti je to inak. "Holandský odborník na hluchoslepotu Dr. Jan van Dijk hovorí, že: ´Sluch a zrak sú navzájom tak prepojené, že dokonca aj malé poškodenie obidvoch zmyslov má veľké následky na správanie tejto osoby, čiastočne aj na učenie.´ Helen Keller, americká spisovateľka, ktorá bola hluchoslepá, spomína na to, ako vyzeral jej svet, keď bola malá: ´Svet pozostával z toho, čo som mohla ochutnať, ohmatať a ovoňať. Napríklad šunka v kuchyni, zavárané uhorky, zrnká kávy v mlynčeku. Ale všetko bez mena. Nič s ničím nesúviselo´. Jej myslenie a chcenie sa konalo iba pomocou prstov. Aj preto sa vyjadrila, keby mala možnosť vytvoriť človeka, istotne by mu dala mozog a dušu na končeky prstov.
"Tieto myšlienky vystihujú svet, v ktorom sa hluchoslepí nachádzajú. Ani nad nimi však nemožno lámať palicu, dokážu sa aspoň niečo naučiť. Ich vzdelávanie si vyžaduje veľa lásky, trpezlivosti, a najmä nekonečné opakovanie. Niekedy doslova aj tisíckrát a reakcia príde na tisíc prvý raz. Čiže, výsledky sa môžu dostaviť po niekoľkých mesiacoch, roku, ale aj po niekoľkých rokoch." Dĺžka čakania na úspech závisí od stupňa postihnutia zraku a sluchu, a tiež od toho, či sa k nim nepridružuje ďalšie postihnutie. "Napríklad Samko a Pavel netrpia hluchoslepotou. Obaja sú nevidiaci a k poruche zraku sa pridružili ďalšie postihnutia, preto hovoríme o ich viacnásobnom postihnutí."
Oni, aj ďalší klienti, sa medzi prvými vecami museli naučiť orientovať sa v priestoroch zariadenia. Andrej, ktorý je totálne hluchoslepý, žije v úplnej tme a tichu, sa pri orientácii spolieha na svoj intelekt a ruky. Prvý mesiac pobytu s pomocou vychovávateliek dennodenne prechádzal všetky priestory, aby získal predstavu, kde sú voľné priechody, kde nábytok a kde schody. Dnes sa nestane, aby zablúdil alebo sa kdesi udrel. Juraj je nepočujúci, má tunelové videnie, to znamená, že blízko seba nič nevidí, ale keď sa pozrie do diaľky, osoby a predmety vníma ako keby z tunela. Vďaka tomu vidí do priestoru, vie komunikovať s vychovávateľkami, aj rozmýšľa na inej úrovni ako Andrej. Zato v orientácii má stále problémy a neraz narazí na prekážky. Za 15 mesiacov sa nedokázal naučiť to, čo Andrej za mesiac.
"Od úrovne vývinu každého klienta závisí rozvíjanie jazyka a komunikácie, ktoré tiež patria v Majáku do vzdelávacích programov. Každé ráno máme ranný kruh. Andrej a Samko vstanú a pozdravia svojich spoluobyvateľov podaním ruky. Mariana a Kristína pozdravia posunkom dobré ráno a s pomocou vychovávateľky sa predstavia, povedia, aký je deň, aký bol včera a aký bude zajtra. Martin, Juraj, Peter a Paľo dokážu pozdraviť, povedať aký je deň, aj porozprávať zážitky z predošlého dňa. Opäť dôkaz, ako sú rozdielni." Iná je u každého aj orientácia v čase. Niektorí sa orientujú podľa hodín, druhí podľa aktivít, ktoré sa pravidelne striedajú. Aj preto sa denný harmonogram musí dodržiavať a nemeniť. Andrej sa raz zobudil takmer na obed. Keďže nevedel, že prespal celé predpoludnie, na tanier s polievkou, ktorý mu vychovávateľka dala, sa veľmi rozhneval. Dostal teda "raňajky", chlieb s nátierkou, a hneď sa upokojil. Podľa neho, keďže práve vstal, mali byť najprv raňajky.
"V Majáku rešpektujeme každého jednotlivca. Všetkých poznáme, vieme, aké majú prejavy, ako vyjadrujú radosť, hnev, smútok. Podľa toho k nim aj pristupujeme, aby sme naplnili ich potreby a uspokojili ich dušu. To je naším cieľom," dodala Mgr. Janka Šarišská.
Stranu pripravila: Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
