spomínajú s nostalgiou. Amfiteáter už roky zíva prázdnotou a tak sme sa známych Košičanov opýtali, aké spomienky sa im vynoria, keď sa naň občas cestou okolo zadívajú...

Tibor Apa Egry videl práve v amfiteátri po prvý krát Amadea či Hello Dolly

K základnej výbave patrila deka a pršiplášť

Moderátor a známy košický dídžej Tibor Apa Egry je dnes dosť smutný z toho, že amfiteáter nie je využívaný. "Možno keby sa našiel ktosi, kto by bol ochotný zainvestovať do čiastočného zastrešenia, tak by to na ´amfiku´ vyzeralo inak," nazdáva sa. "Je mi totiž jasné, že máloktorý organizátor koncertov či iných podujatí je ochotný riskovať prípravu veľkej akcie a spoliehať sa pritom na počasie."

Voľakedy však zlé počasie počas premietania v amfiteátri ľuďom nevadilo. "To je pravda. Chodievali sme na filmy vyzbrojení dáždnikmi alebo pršiplášťami. Lebo zlé počasie nás rozhodne nemohlo odradiť od toho, aby sme nešli na dobré filmy. Počas Filmového festivalu pracujúcich sa totiž človek dostal aj k takým snímkam, ktoré sa komunisti zdráhali pustiť do kín. Po prvý krát som videl práve na tomto festivale napríklad svetoznámy filmový muzikál Hello Dolly. A bolo to čosi úžané. Samozrejme, že počas minulého režimu si ´tí hore´ nepriali, aby sa v Československu púšťali takéto americké filmy. Lenže na FFP to vždy akosi prešlo."

Na tomto festivale sa mu podarilo vidieť aj veľa ďalších iných filmov, kvôli ktorým sa oplatilo vystáť si radu na lístky a riskovať zlé počasie. "Videl som tam napríklad skvelý Formanov film Amadeus. Keď sa skončil, tak sa ľudia postavili a začali tlieskať a potlesk neutíchol určite minimálne desať minút. Videl som tam i napríklad film Motýľ so Stevem McQueenom. Bolo to o trestancoch, ktorí ušli z väzenia na ostrove v Karibiku len na pltiach z paliem... Stále sa na FFP dali nájsť skvelé filmy."

No a keďže sa premietali dobré filmy, bol o ne aj adekvátny záujem. "Moja manželka pracovala v PKO, takže cez ňu sa dali zohnať lístky. Inak sa na ne museli vystáť dlhé rady. Na začiatku ešte v ´amfiku´ neboli sedadlá z umelej hmoty, ako sú dnes. Boli tam drevené lavice. No a keďže neboli oddelené miesta, tak na každej lavičke sedelo nie toľko divákov, koľko na nej bolo oficiálne miest, ale koľko sa vmestilo. Na takmer každom predstavení bola podstatne prekročená kapacita amfiteátra, ľudia sa tlačili, ale nikomu to neprekážalo. No a tí, ktorým sa už vôbec nepodarilo dostať sa dovnútra, viseli na plote a policajti chodili zvnútra a bili ich po prstoch. Hehe. Jednoducho - malo to svojskú atmosféru..."

Neoplatilo sa tam chodiť len kvôli dobrým filmom, ale aj preto, aká nálada tam vládla. "A všetkým nám bolo jedno, aké je počasie. Do povinnej výbavy filmového fanúšika preto patril pršiplášť, ale aj deka, lebo na tvrdých drevených laviciach sa zle sedelo. Takže keď šli ľudia húfne k amfiteátru, každý mal pod pazuchou zrolovanú deku a vyzeralo to, ako keby sme všetci šli na pláž, alebo na piknik," dodal s úsmevom.

kid

Anke Lemesányiovej sa amfikom spájajú prvé lásky

Po Čelustiach sa báli ísť domov

Redaktorka televízie Markíza Anna Lemesányiová si na časy strávené v amfiteátri počas Filmového festivalu pracujúcich spomína veľmi rada. "Bolo to akurát v čase, keď som mala sedemnásť, možno už osemnásť rokov, takže ´amfik´ sa mi spája s prvými láskami a prvými rande," prezradila. "Všetko sa však nieslo v znamení počestnosti, dokonca sa mi filmy v amfiku nespájajú ani s cigaretami a alkoholom, hoci uznávam, že mnohí mladí ľudia si to spájajú..."

Keďže bývala v Myslave, ktorá pred rokmi ešte nebola prepojená s mestom tak, ako je tomu dnes, nočná cesta z premietania domov bola neraz dosť dobrodružná. "Inak ako pešo sa ísť nedalo. No a keďže sídlisko KVP ešte nebolo také ako dnes, tak sa šlo vlastne po lese... Pamätám si, že raz sme sa o polnoci vracali domov po horore Čeluste. Na tú cestu domov nikdy nezabudnem. Mali sme pocit, že v kríkoch sa schovávajú žraloky, ktoré len čakajú na to, aby na nás vyskočili, keď pôjdeme okolo. Darmo si človek uvedomoval, že žraloky v kríkoch nemajú čo hľadať. Hehe. Ale keď idete v noci po horore cez les, fantázia pracuje na plné obrátky," podotkla s úsmevom.

Chodiť na filmy do amfiku bola pre mládež tradícia. "Nikdy sme sa nedohadovali, že sa stretneme kdesi v krčme. Povedali sme si, že sa zídeme v ´amfiku´. No a keď chcel mladý muž zapôsobiť na slečnu, tak mu stačilo povedať, že zohnal lístky na premietanie. Keďže zohnať ich nebolo jednoduché, mal istotu plusových bodov. Hehe. Vtedy sa totiž museli vystáť dlhé rady na lístky, lebo o filmy bol veľký záujem. Stále bolo natrieskané. Keď dnes občas zájdem do kina a vidím tie poloprázdne sály, tak mi je do plaču. Škoda, že sa už dnes v ´amfiku´ nepremieta. Hneď by som šla..."

kid

Jozef Rešetár videl aj "hviezdičkové" filmy

V daždi sa túlili k dievčatám

Teplé júnové večery a povestný košický amfiteáter, to bola kedysi neodmysliteľná spojitosť. Aj za mladých liet basketbalového trénera Jána Rešetára. "Asi mi neuveríte, ale práve minulý piatok som išiel okolo amfiku so svojou dcérou, a hovoril som jej, aký býval kedysi natrieskaný, že večer čo večer chodievalo na filmy dvadsaťtisíc ľudí. Na tie časy mám veľmi príjemné spomienky."

Do "amfiku" vraj začal chodiť, keď na to ešte nemal vek. "Ale keďže sme vyzerali trochu odrastenejší, na bráne sme nikdy nemali problémy." A menej vyvinutí rovesníci mohli puknúť od závisti, že bol absolventom aj niekoľkých ´hviezdičkových´ filmov. "Samozrejme, boli aj také, ale na ich názvy sa už nepamätám, veď to bolo niekedy v šesťdesiatych rokoch. Skôr mi utkveli akčné, ako ´Ružový panter´, či ´Smrť v červenom jaguári´."

Basketbalová partia chodievala do amfiku, aj naspäť, pešky, cez celé mesto. "Pozbierali sme sa pri starej nemocnici, kde väčšina z nás bývala, a odtiaľ sme išli spolu. Tá cesta tiež patrila k tomu. Lístky sa nám väčšinou podarilo zohnať, ale keď nie, že bolo vypredané, alebo sme jednoducho naň nemali, tak sme skúšali dostať sa dnu cez plot. V tých časoch to bol pre nás adrenalínový šport."

Pred amfiteátrom vždy viali zástavy krajín, filmy ktorých sa počas festivalu premietali. Americká vlajka vydržala na stožiari vždy iba jeden deň. Buď ju niekto šlohol, alebo ju včas stihli stiahnuť organizátori podujatia. "Ale môžem povedať, že my sme v tom prsty nemali," smeje sa stály návštevník festivalu.

Jediným nepriateľom dlhých filmových večerov bol dážď. "Stalo sa, že občas sme zmokli, ale väčšinou sme mali pršiplášť. No keďže sme tam chodievali aj s dievčatami, niekedy sme taký dážď aj privítali. Aspoň sme sa k nim mohli pod pršiplášťom pritúliť. No rozčuľovali nás ľudia s dáždnikmi, hádzali sme na nich kamienky alebo cigaretové špaky..."

mat

Eva Dekanovská chodila na filmy s Belmondom

Hoci lialo, vydržala do konca

Šéfka košickej televízie NAŠA Eva Dekanovská si na Filmový festival pracujúcich a na premietanie filmov v amfiteátri ešte stále veľmi dobre pamätá.

"Len matne si síce spomínam na to, aké sa tam vtedy premietali filmy, ale marí sa mi, že to bolo čosi úplne iné, ako to, čo sa bežne dalo vidieť v kinách," nazdáva sa. "Ja si už naozaj nespomeniem na konkrétne tituly, ktoré som tam videla, ale napríklad viem, že sme tam videli nové filmy s Belmondom. Väčšinou to bolo tak, že na festival sa prinieslo mnoho noviniek a hitoviek, takže sa našlo len málo ľudí, ktorí by sa na FFP netešili."

Špecifická atmosféra, ktorá vládla počas premietania pod holým nebom, stála za to, aby človek vydržal aj nepriaznivé počasie. "Jednoducho sa už z domu šlo s výzbrojou proti dažďu. Neraz sa aj mne samej stalo, že som zmokla. Ale nevadilo mi to a hoc lialo, vydržala som až do záverečných titulkov. Proste tá nálada, ktorá na ´amfiku´ panovala a tie fakt dobré filmy, ktoré sa premietali, nedovolili človeku odísť skôr."

Dnes jej je prirodzene ľúto, že amfiteáter neplní tie funkcie, ako v minulosti. "To však nie je len otázka amfiteátra, to je otázka kultúry vo všeobecnosti. Mnohé iné ustanovizne si tiež neplnia svoje funkcie. Je tu veľa vecí, ktoré nefungujú tak, ako by mali..."

A hoci ju mrzí, že dnešná mládež si nemôže na vlastnej koži vyskúšať čaro premietania pod holým nebom, ak by sa aj v amfiteátri znovu začalo premietať, zrejme by ste ju medzi divákmi hľadali márne... "Myslím, že už som inde... Ale rovnako aj ponuka kín je na tom dnes inak. Vtedy bol amfiteáter preplnený hlavne preto, že sa počas FFP premietali filmy, ktoré boli trháky a ktoré ste inde vidieť nemohli. Dnes by amfiteáter mohol ponúkať len to isté, čo ponúkajú ´normálne´ kiná a zrejme by v zápase o diváka neobstál..."

kid

Zdenko Trebuľa chodil do amfiku aj randiť

V spomienkach ho má uložený medzi vzácnymi cennosťami...

Na košický amfiteáter má predseda Košického samosprávneho kraja Zdenko Trebuľa úžasné spomienky. Keďže vyrastal v Mestskej časti Sever, amfik bol doslova na jeho teritóriu, čo si domáci ako keby ešte viac vážili. "I keď pre niektorých, kým nedosiahli správny vek, bola jeho návšteva nedosiahnuteľný sen. Zo začiatku aj pre mňa. Veľmi dobre si pamätám ako som chcel ísť na večerné predstavenie, ale... "

Atmosféra tam bola vždy mimoriadna, i keď prečo, to sa dá slovami ťažko popísať. Jednoducho to bolo iné, neopakovateľné, nekaždodenné. Možno aj preto zohnať lístky bol často problém, amfiteáter bol zväčša beznádejne vypredaný. "Aj dnes si spomínam na neopakovateľný pocit pri nejakom vojnovom filme, keď sa z panoramatického plátna blížili k nám obrovské tanky... Ľudia sa tešili na všetky premietania, aj na filmový festival, pretože tam videli filmy, ktoré sa nikde inde zhliadnuť nedali."

Amfiteáter, to sú pre Zdenka Trebuľu aj spomienky na večery s partiou. "Vždy sme sa tam správali slušne, disciplína a poriadok museli byť. Vybavujem si aj dlhé lúčenia a odprevádzania, pretože do amfiku sme chodili aj randiť. Skrátka, je to pre mňa veľká nostalgia za mladosťou a toto miesto je v mojich spomienkach uložené medzi vzácnymi cennosťami," dodal predseda KSK.

lia

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári