Pokračujeme v spomienkach MVDr. Vladimíra Gajdoša na tri roky učiteľovania v Jamaica High School v newyorskom Queense

Trhajú si vlasy, škriabu tvár. Je to boj na život a na smrť...

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok MVDr. Pavla Gajdoša, košického pedagóga francúzskeho bilingválneho gymnázia, ktorý bol tri roky učiteľom Jamaica High School v Queense, oblasti známej tmavým obyvateľstvom. Rozprávanie sme skončili pri jeho nástupe do školy, v ktorej boli bieli len niektorí učitelia. Inak samá tmavá riava mladých.

V škole nebol V. Gajdoš ani mesiac, keď zažil prvú hospitáciu. Spolu ich bolo za prvý rok sedem, pričom na premiérovú prišiel samotný riaditeľ školy. Keď ho zbadal, ako ide s notebookom do triedy, v duchu si povedal ´je koniec, ešte som sa ani poriadne neohrial a už budem musieť odísť.´ Trieda, kde mal práve hodinu, bola totiž zvlášť komplikovaná, navštevovali ju väčšinou prisťahovalci z Indie a Pakistanu. Neboli zlí povahovo, ale umlčať ich bolo nemožné. Ak je jeden chalan v jednom rohu triedy a ďalší v druhom, sú schopní sa cez ostatných neskutočne hlasno rozprávať. Trieda pritom bola tak plná, že sa takmer nedalo pomedzi lavice prechádzať....

"Zrazu jeden z chalanov, ktorý zistil, že je tam riaditeľ, iniciatívne pobehol zotrieť tabuľu a potom sa spýtal, či na ňu nepotrebujem niečo napísať. Vyrazil mi tým dych, ale aj potešil. Mal som kde napísať meno učiteľa, tému vyučovacej hodiny vo forme otázky, dátum, aj to, aká bude domáca úloha. Toto sú okrem písomnej prípravy pedagóga veci, ktoré musia byť na tabuli. Kým učiteľ zisťuje, kto je v triede a kto chýba, žiaci musia dostať, hoci len na tri minúty, nejakú prácu. Mladí, ktorí boli z kontroly aspoň takí prekvapení ako ja, vyrobili neskutočné ticho. Nahrali mi tým na smeč, lebo som trému striasol a začal hovoriť, hovoriť a hovoriť..."

Medzitým aj dával otázky a odpovedať na ne nemali tí akože lepší žiaci. Vyvolával najslabších. Niektorí síce nič nepovedali, ale všemožne sa snažil naviesť ich, aby vyriekli aspoň svoj názor. Malému "trapasu" sa však nevyhol, z toho ticha v triede jedna žiačka zaspala. Nenápadne k nej podišiel a tak jemne ju zaklopaním na lavicu zobudil, že riaditeľ si nič nevšimol. Inšpekcia podľa zhodnotenia na druhý deň dopadla pre V. Gajdoša viac ako dobre, a jeho po prvýkrát naplnila hrdosť, že tu predsa len nie je úplne zbytočne. Aj keď niekedy bolo evidentné, že jeho výklad žiaci takmer nepočúvajú. Raz totiž naschvál prešiel z angličtiny do slovenčiny a trvalo dosť dlho, kým sa jeden z lepších žiakov "zobudil" a spýtal sa, ako to hovoril...

"Každý deň má vyučovanie päť hodín. Ubíjajúci pre mňa bol stereotyp, lebo v jeden deň som mal v rôznych triedach tú istú hodinu s tou istou témou. ´Depku´ trošku spôsobuje aj to, že hoci tam učíte, len máloktorý žiak strednú školu maturitou aj dokončí. Mnohé deti popri škole pracujú. Niektoré preto, že inak by rodina nevyžila, pre ďalšie je to otázka priorít, takže peniaze sú viac ako ´kus papiera´." Svetlé výnimky však existovali. Aj z jeho tried dvaja či traja išli na vysokú. Boli aj takí, čo sa v škole pol roka neobjavili. Ako napríklad chlapec, ktorý sa týždeň pred hodnotením v semestri zrazu v triede usadil a po dvoch dňoch sa spýtal, akú známku bude mať. Nevedel pochopiť, že tú najhoršiu, keďže do školy prakticky nechodil. Alebo dievča, ktoré bolo celkom rozumné, no chudobné. Aby si zarobilo peniaze na oslavu 18. narodenín, začalo pracovať v McDonalde a v škole sa už neobjavilo.

"Ľahké to nebolo po žiadnej stránke. Najmä niektoré baby boli hrôza. Keby mi dali do triedy 40 chalanov, s tými by som si poradil. Dievčatá tmavej pleti sa nevedia kontrolovať, hádajú sa a keďže sú žiarlivé, neraz sa o chlapca pobijú. Divoko. Trhajú si vlasy, škriabu tvár, neskutočne hlasno po sebe kričia výrazy z toho najoplzlejšieho slovníka. Je to boj na život i na smrť. Devám sa ani učiť nechce. Najradšej by len ´kecali´ a keď ich náhodou ´vyrušíte´, sú nespokojné. Ich správanie možno oznámiť rodičom, ale nie vždy sa dosiahne želateľný úspech. Niektoré deti pred rodičmi s obľubou tvrdia, že učiteľ klame. Klamstvo je u týchto žiakov jedným z podstatných. Cigánia, až sa hory zelenajú..."

Vyše dve tretiny nechal prepadnúť

Napriek všetkým peripetiám si V. Gajdoš udržiaval svoju úroveň, od prísnosti neupustil a žiakmi sa nedal zlomiť. Tak sa stalo, že z 34 žiakov v triede na konci prvého semestra pustil ďalej len 7 študentov. Ostatní prepadli. "Niektorí kvôli študijným výsledkom, ale aj pre vynechávanie. Platilo, že kto v škole z jedného predmetu za semester chýbal 18-krát a pritom bol slabým žiakom, ďalej nemusel byť pustený. Tento bod hodnotenia by som zaviedol aj u nás, keďže stále viac našich študentov v dochádzke lajdáči. Ďalej nemusel ísť ani ten, kto pravidelne nechodil na laboratórne cvičenia. I keď to bol inak dobrý študent. Do úvahy sa brala tiež aktivita na hodinách a domáce úlohy, a už bola polovica žiakov vhodná na opakovanie..."

Jeden chlapec z Pakistanu u neho počas dvoch semestrov dvakrát prepadol a predsa sa znovu žiadal do jeho triedy, lebo vraj je najlepším učiteľom. Pritom ako V. Gajdoš viackrát zdôraznil, bol prísnym pedagógom a dokonca dal jedného žiaka zatknúť. Mladík skúšal jeho trpezlivosť dovtedy, kým sa pohár neprelial. Najprv vulgárne rozprával, potom hádzal po triede cukríky a keď ho spolužiak upozornil, na celú triedu hulákal, čo jemu môže nejaký "k .... Nemec" urobiť. Pre nich sú totiž všetci Európania buď Francúzi alebo Nemci. Iné národnosti asi nepoznajú.

"Začal som pri katedre vypisovať protokol o incidente, čo sa mu znepáčilo. Prišiel ku mne a vyhrážal sa, že s ním sa nemám zahrávať. Medzitým sa ma zhodou okolností rukou dotkol, a už to išlo... Kolegyňu prechádzajúci chodbou som požiadal, aby zavolala políciu. Ozrutánskemu mužovi v uniforme som oznámil, že žiak ma verbálne, aj fyzicky napadol. Už skroteného mladíka policajt odviedol, a ja som, i keď mi nebolo všetko jedno, hodinu doučil. Potom som mal mať dve hodiny voľna, čo bolo dobre, lebo som o incidente nemal chuť rozprávať. Sedel som v kabinete kolegyne, kým neprišiel čas vypovedať pre políciu. Na základe môjho svedectva mladíka zatkli."

V. Gajdoš sprvu vážne uvažoval, že po tejto nepríjemnosti to zbalí a pôjde do Košíc. Keď to predýchal aj prehodnotil a bol presvedčený, že konal správne, pokračoval vo vyučovaní. "Ani som poriadne nevkročil do triedy, mali sme mať laboratórne práce, a jedna žiačka sa spýtala, či môže zotrieť tabuľu a rozdať protokoly. Ostatní boli ticho. Zrejme to, čo sa stalo, do všetkých kútov školy rýchlo zaletelo. Nebolo to pre mňa príjemné, ale na druhej strane som dal kolegom i žiakom najavo, že sa nedám. Musel som ukázať, že na mňa ich spôsoby neplatia. Tam je totiž väčšina žiakov taká, že sa snaží učiteľa ´zoskenovať´, nájsť jeho slabiny a využiť ich tak, aby ho zničili, dorazili."

Musel si nájsť "tešíčka"

I keď prežiť jeden školský rok nebola žiadna zábava, nakoniec tam V. Gajdoš ostal tri. Domov sa vrátil plný zážitkov, aj poznania, že naši žiaci sú ešte stále zlatíčka, i keď vďaka americkému vplyvu sa k nám mnohé negatíva dostávajú. Presvedčil sa, že títo mladí trpia obrovským deficitom lásky, takže podanie ruky či objatie by ich potešilo. No nedá sa. Ešte aj keď si so žiakom dávali ceruzku, sledoval, aby sa im ani prsty nedotkli. On ju držal za jeden koniec a študent za druhý.

"Pobyt v škole, to boli po psychickej stránke hrozné mesiace. Možno aj preto, že som si všetko veľmi pripúšťal k srdcu a okrem školy a žiakov som spočiatku nič iné z New Yorku nevnímal. Až neskôr som začal žiť, navštevovať koncerty, chodiť na prechádzky a poznávať aj iné ako metro a školu. Hoci to išlo ťažko, postupne som sa odliepal od dna, na ktoré som sa dal ´dokameňovať´ deťmi z ulice. Konečne som začal chodiť do školy s úsmevom a život si užívať. Našiel som si sám pre seba aj ´tešítko´, svetlý bod, ktorý som si chcel splniť."

Pre V. Gajdoša bola tou radosťou návšteva exotickej krajiny Tahiti, kam odletel na svoje narodeniny. Užíval si more, nádherné pláže, palmy, a dva týždne nepočul jediné vulgárne slovo. Do školy sa vrátil oddýchnutý, usmievavý a mnohé začal vnímať celkom inak. Napríklad aj pojem rasizmus, ale trebárs aj vymenovanie ľudských rás, čo sú témy, na ktoré sú tieto deti zvlášť citlivé. Nemôže sa napríklad povedať, i keď v učebnici to bolo uvedené - negroidná rasa. Alebo on sa musel uvádzať ako kaukazský typ. Pokiaľ by spomenul biely, bolo by to rasistické. Aj keď raz to spravil. Rozprával o cystickej fibróze a vtedy spomenul, že toto ochorenie postihuje najmä bielu populáciu. V triede nastal šum a reakcie, prečo to povedal. Chce tým vari naznačiť, že oni sú čierni...?

Hoci si V. Gajdoš viackrát povedal, že ďalej nevládze. Dialo sa to najmä vtedy, ak to poniektorí kolegovia, napríklad rakúski a nemeckí, "zbalili". Nakoniec ostal. Čiastočne kvôli peniazom, veď plat mal slušný. Hlavne si však uvedomoval, že je to šanca, ktorú by nemal zahodiť. Iní sú schopní urobiť čokoľvek, aby sa do USA dostali, a nemôžu. On má oficiálne pracovné víza a chcel by sa vrátiť? "Nevzdal som to. Niektoré kroky k zmene som však spravil, napríklad som si našiel nové bývanie, kde som bol sám, nie piati. Byt bol v Queense, nie v Harleme. Ušetril som tak ráno i popoludní hodinu cestovania metrom. Do školy som chodiť pešo cez krásnu vilovú štvrť, takže do triedy som sa dostal nie mŕtvy z dlhého cestovania, ale nabitý nebývalou energiou z príjemnej prechádzky."

Postupne sa tiež snažil z New Yorku čo najviac preskúmať, aby to, čo poznal z obrázkov alebo filmov, videl naozaj. Začal mať svoje obľúbené miesta, ku ktorým rozhodne patril Centrálny park. Les v strede mesta, jazierka, miesta hier a oddychovania dospelých i detí. Rád tiež chodil do Harlemu, ktorý miloval, lebo tam sa žije doslova na uliciach. Strach v očiach však nesmiete mať, domáci to vycítia. On sa však nebál. Inokedy sa vyviezol metrom do Brooklynu a odtiaľ cez most pešo. Ďalšou príjemnosťou zmeny bolo, že presťahovaním bol bližšie k žiakom. Neraz sa mu stalo, že na ulici alebo v obchode ho mladí i rodičia spoznávali a zdravili. Takmer ako svojho. "Vtedy som si začal namýšľať, že som ako Sidney Poitier vo filmoch Pánu učiteľovi z lásky... I keď v opačnom garde, keďže ja som bol biely medzi tmavými..."

Aj kolegovia v práci ho začali vnímať inak. Akosi vážnejšie, dôstojnejšie. Jednoducho, všetko začalo byť iné, New York sa mu konečne otváral a on si pobyt vychutnával. K celkovej pohode prispelo aj to, že dostal maturitnú triedu, takže aj odborne to bolo pre neho lepšie. Podstatne viac tiež mladým rozumel, už ho ich angličtina neničila. Druhý rok prešiel rýchlo. Prišiel tretí, krízový, kedy znovu začínal cítiť, že má všetkého dosť. Dotiahol ho síce do konca, ale potom by ho už nikto neprehovoril. Stačilo.

"Naozaj stačilo? Aj teraz, po rokoch, si dávam túto otázku a odpoveď je jednoznačná. Bolo to krásne a úžasná skúsenosť. O tom učení mám aj certifikát, ktorý mi môže otvoriť dvere aj inde, lebo odučiť tri roky v New Yorku, presne to bolo od augusta 2002 do júna 2005, nie je len tak. Ale zatiaľ to vážne stačí," uzavrel svoje rozprávanie MVDr. Vladimír Gajdoš.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári