Na prednáške presedel aj hodinu, hoci nerozumel ani jedinej vete

Ľudia opúšťajú svoje rodné krajiny z rôznych dôvodov. Najčastejšie kvôli tomu, že ich domovinu trápia vojnové či politické konflikty. V móde je aj cestovanie za prácou, lepším životom, novou kultúrou alebo vzdelaním. Na Slovensku je podobných prípadov neúrekom. Hoci väčšinou ide o ľudí, ktorí po čase odchádzajú z našich končín inam, žijú tu aj výnimky. Jednou z nich je 34-ročný Sýrčan Samer Khouri, ktorý prišiel do Košíc kvôli vzdelaniu. Jeho študijný pobyt sa napokon vyvinul tak, že tu už strávil takmer polovicu života.

Samer pochádza z "najstaršieho hlavného mesta" sveta - Damašku. "Som z päťčlennej kresťanskej rodiny. V Sýrii je to veľkou zvláštnosťou. Prevláda tam totiž islam." Okrem Samera priviedli jeho rodičia na svet ešte dvoch bratov a dve sestry. Najstarší brat odišiel do zahraničia ako prvý a vybral si práve Slovensko. "Je lekárom v Banskej Bystrici. Aj preto mi nebola možnosť prísť na Slovensko cudzou. Dával nám o tejto krajine len samé dobré referencie."

Keď Samer dokončil strednú školu, aj on sa začal obzerať po možnosti skúsiť niečo nové. Mladých ľudí lákali a stále lákajú nové kultúry. "Chcel som ísť na skusy do zahraničia. V krajine som nemal veľmi jasno. Po čase sa mi však najviac pozdávala možnosť skúsiť život na Slovensku. Mal som tam brata, mohol mi teda v prípade núdze pomôcť."

Rodine sa tento nápad až tak veľmi nepozdával. Sýrčania totiž žijú v silných rodinných putách. "Najmä mama nebola nadšená, že jej odchádza až druhý syn. Zvyšok rodiny bol tiež trocha skeptický, no podporoval ma." Samozrejme, ani pre samotného Samera to nebolo ľahké rozhodnutie. Mladý 18-ročný človek má už vytvorený svoj svet s priateľmi a známymi. V arabských krajinách sú tieto vzťahy ešte rozvinutejšie ako inde. "Nebolo to ľahké. Opúšťal som známych, no vždy som hovoril, že to idem len vyskúšať. Nevedel som, na aký dlhý čas odídem. Mohol som sa kedykoľvek vrátiť. Na Slovensko som nešiel s nejakým jasným plánom usadiť sa tu natrvalo."

Vycestoval teda k svojmu bratovi do Banskej Bystrice. Ten ho zasvätil do základov tunajších zvykov, pomerov a mravov. "V kocke" mu ukázal, ako to na Slovensku chodí. Okrem toho Samer začal navštevovať jazykovú školu, kde sa učil po slovensky. Bol to pre neho najväčší problém. V Banskej Bystrici sa však nezdržal dlho. Hľadal si totiž vhodnú vysokú školu. Vždy sa zaujímal o elektrotechniku a výpočtové technológie. Najviac ho teda zaujala ponuka Technickej Univerzity v Košiciach. "Podal som si prihlášku. Na nej sa zohľadňovali len priemery stredoškolského štúdia. To bolo mojim šťastím. Priemery som mal dobré, no keby som mal písať nejaké testy v slovenskom jazyku bol by to značný problém," spomína s úsmevom.

V tom istom roku ako pricestoval na Slovensko - 1994 teda začal študovať na košickej univerzite. "Mal som trochu strach. Šiel som totiž do nového prostredia, medzi nových ľudí. Najviac som sa obával práve toho, že ma medzi seba nepríjmu a budem akosi odstrčený. Opak sa však ukázal pravdou." Ťažký bol najmä prvý rok. V Košiciach totiž žil na internátoch a bez brata. Všetko si teda musel vybavovať sám svojou v tom čase chabou slovenčinou. Z rovnakého dôvodu nemohol viesť dlhé debaty s kamarátmi, čo je počas študentského života snáď najväčším handicapom. "Okrem súkromného života mi to robilo obrovské problémy najmä v škole. Chodil som síce do jazykovej školy, no učil sa pomaly. Na vysokej škole som chodil na každú jednu prednášku. Často len kvôli tomu, aby som počul slovenčinu. Niekedy som tam presedel aj hodinu a nerozumel som ani jednej vete, ktorú povedal prednášajúci," so smiechom priznáva.

Učenie mu teda trvalo neúmerne dlhšie ako ostatným študentom. Všetky materiály, ktoré pri štúdiu používal, totiž boli v slovenčine. Každú látku si teda najprv hodiny prekladal do sýrčiny, až potom sa ju učil. Ak bol študovaný materiál v češtine, šlo už o hotovú katastrofu. Češtinu nepoznal vôbec. Ako však tvrdí, profesori boli k nemu vždy veľmi milí. "Stále mi boli ochotní vysvetliť učivo aj dodatočne. Neustále som teda chodieval na konzultácie. Okrem naučenia učiva som si pritom cybril moju slovenčinu."

Tá sa po čase zlepšovala, čo viedlo k prvým dlhším diskusiám so spolužiakmi a spolužiačkami. Jeho obavy z toho, že sa k nemu bude okolie správať odmerane, sa nenaplnili. Pravdou bol skôr opak. "Bol som pre nich zaujímavý. Pochádzal som z pre nich exotickej krajiny. Často sa ma teda vypytovali na to, aké je to v Sýrii a podobne. K tomu sa pridružovali aj iné témy a zopár ozajstných kamarátov bolo na svete." Ženského záujmu bolo tiež dosť, no ako hovorí, kto by čakal, že za cudzincom bude behať zástup Košičaniek, mýlil by sa. Počet priateliek mal ako každý bežný študent. "Nemohol som si sťažovať, no nejaký neuveriteľný záujem o mňa nebol," priznáva Samer s úsmevom.

Štúdium ho bavilo. Výpočtové technológie ho zaujímali vždy, navyše v tom čase šlo o dosť neobvyklý odbor, ktorého absolventi mali takmer stopercentné uplatnenie v praxi. Keď mu teda po skončení štúdia ponúkli prácu na fakulte, na ktorej som študova, neváhal. Okamžite to vzal... Na Slovensku teda Samer nestrávil ani jediný nečinný mesiac. Po štúdiu sa takmer okamžite zamestnal ako doktorand a neskôr ako vedecko-výskumný pracovník Technickej univerzity. Tej ostal verný dodnes.

Život v Košiciach sa Samerovi páči. "Košice sú pekné mesto. Aj tunajších ľudí mám rád. Sú určite milší ako na ´západe´. Existuje však aj zopár znakov, vďaka ktorým v mojich očiach vedie predsa len rodný Damašk a nie Košice." Javom, ktorý mu na Košiciach trochu vadí, je napríklad príliš kladný vzťah ľudí k alkoholu. Vadí mu najmä opitá mládež. "Je to pre mňa nepríjemné a nepochopiteľné. Bežným košickým javom je napríklad to, keď na ulici počas dňa stretnem opitých ľudí. Nikdy nepochopím, prečo nevydržia aspoň do večera. Cez víkendy je zase smutná zhýralosť košickej mládeže."

Nejde pritom o to, že tam, odkiaľ Samer pochádza, je zábava tabu. Skôr naopak. "V Sýrii je neuveriteľný nočný život. Je to opačné ako na Slovensku. Tu ľudia chodia po meste cez deň a vnoci sú ulice prázdne. V Sýrii sú ulice menej zaplnené cez deň, ale v noci to všade žije. Funguje to však trochu ináč ako tuto. Menej sa pije, viac sa zabáva. Ťažko sa to opisuje. Treba to zažiť." Ako však dodáva, jeho mienka môže byť ovplyvnená tým, že pochádza z veľkého mesta. Veď Damašk je svetovou metropolou a má zhruba osem miliónov obyvateľov. V takomto meste to, samozrejme, žije bujarejším životom ako v 350-tisícových Košiciach.

Manželku si tu zatiaľ nenašiel, ale priateliek a vážnych vzťahov už zopár mal. Aj momentálne prežíva niečo vážnejšie, no bližšie to nechcel špecifikovať. Jedinou jeho rodinou je teda stále tá sýrijská. Domov mu stále chýba. "Sýria je krásna krajina. Okrem toho som tam strávil celé detstvo a pubertu. Chýba mi najmä rodina. Rodičov, či súrodencov si sem donesiem len ťažko. Všetci už majú vlastný život. Majú vlastné rodiny, chodia do práce." Z tohto dôvodu svoju domovinu stále navštevuje. Chodieva tam pravidelne na niekoľkotýždňové alebo aj mesačné návštevy. "Chcem to spraviť aj opačne. Rád by som sem pozval na nejaký čas rodičov. Mama tu už bola asi pred desiatimi rokmi. Je to už dávno a aj tu sa odvetdy veľa zmenilo." Najčastejšie sa navšetvuje s bratom z Banskej Bystrice.

V minulosti Samer pokladal za svoj domov Sýriu. Dnes je v podobných tvrdeniach opatrnejší. "Vzhľadom k tomu, že som žil 18 rokov v Damašku a momentálne žijem už takmer 15 rokov v Košiciach, ťažko povedať čo pokladám za svoj domov. Nemôžem tvrdiť, že Damašk, ale zase ani Košice. Je to asi tak narovnako. K Sýrii ma viažu krásne spomienky a rodina. Na Slovensko som si však už takisto zvykol. Našiel som si tu kamarátov i prácu, ktorá ma baví."

Slovenský spôsob života sa Samerovi páči. V Košiciach sa aklimatizoval a vytvoril si svoj stereotyp. "Ľudia sú v Košiciach milší a otvorenejší, než ´na zapáde´. Oproti Sýrii sú však predsa len o čosi chladnejší. Sýrčania žijú silným rodinným životom. Veľmi dôležitou časťou ich života sú rodinné návštevy, s ktorými sa človek v Košiciach stretáva len zriedkavo. Takisto priateľov tam majú ľudia na celý život. Tu je to o čosi chladnejšie."

S negatívnymi reakciami Slovákov zatiaľ Samer skúsenosti nemá. Od svojho príchodu sa vraj stretol len s milými reakciami. Niektorí ľudia boli, najmä tesne po jeho príchode, rezervovaní. Akoby sa ho báli. No po čase sa to zmenilo. Ani v poslednej dobe narastajúcim počtom útokov extrémistov sa ešte Sametr nestretol. "Našťastie, nemám také skúsenosti. Nevyzerám totiž ako cudzinec. Možno to rozoznať iba podľa rozprávania. Nárast týchto prípadov na Slovensku som si však všimol aj ja a je to smutné."

Ako Samer tvrdí, problém by sa mala snažiť vyriešiť polícia. V súčasnosti je podľa neho k prejavom extrémizmu až príliš tolerantná. "Jednoznačne by mala polícia pritvrdiť. Nie je to predsa normálne, aby sa cudzinec, najmä inej fraby pleti, bál chodiť po ulici. Hlavne v meste, ktoré chce byť v roku 2013 centrom európskej kultúry. Na druhej strane by si aj ľudia zo zahraničia mali v niektorých situáciach uvedomiť riziko, v ktorom sú. Ak stretnú človeka, ktorý ich osočuje, prípadne inak znepríjeňuje život, mali by sa radšej stiahnuť a zbytočne ho neprovokovať. Ja napríklad takých ľudí radšej obchádzam."

Plánov do budúcna má Samer ako každý mladý človek požehnane. Chcel by si napríklad založiť rodinu. Dieťa je vraj jedným z jeho najbližších cieľov. Myslí si totiž, že už nastal ten správny čas. "Okrem toho chcem ďalej rozvíjať svoju kariéru. Momentálne sa venujem aj vedeckej činnosti TUKE. Robíme rôzne projekty, píšeme vedecké članky. Určite sa chcem uberať aj týmto smerom. Veď stále som o podobnej práci sníval..."

Tomáš LEMEŠANI

Autor: KINÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári