v jej vášni pre dobrodružstvo však určite má pradedo Štefan Banič, ale aj dedo, ktorý objavil jaskyňu Driny v Smoleniciach. Silvia Vaculíková síce ešte s padákom neskočila, no guráže má viac ako dosť.
Čím vás najviac ovplyvnili ľudia vyznávajúci tradičný spôsob života, s ktorými prichádzate počas svojich ciest do kontaktu?
- Neviem presne povedať, čím ma to vyslovene poznačuje, ale mám skúsenosť, že či navštívim jednoduchších a nemajetnejších ľudí, alebo menej rozvinutý štát, tým sú skromnejší, priateľskejší a pohostinnejší. Človek sa s nimi cíti výborne.
Ako sa vám darí dosiahnuť to, aby pred vami nemali v rámci fotografovania zábrany?
- Mám asi v prvom rade na ľudí veľké šťastie. Asi vyžarujem nejakú auru, že sa mi nedôveru okolia darí prekonať a ľudia sa mi otvoria. Keď sa mi však z času na čas stane, že sú uzavretí, absolútne to neznásilňujem. Nechám to tak a väčšinou ich to pomaly prejde.
S vašou rodinou sa spája meno významného objaviteľa i vynálezcu. Myslíte si, že sú to gény, ktoré u vás vyvolali vášeň k dobrodružnému cestovaniu?
- Nikdy som si vlastne neuvedomovala, že som z inej rodiny než ostatní. Myslím, že to na mne ani nezanechalo žiadne stopy. Okrem patentovej listiny nemáme žiadne hmotné spomienky. Pradedka som nezažila, dedka síce áno, ale tiež som bola veľmi maličká, keď zomrel. Ale keď sa tak nad tým zamýšľam, svojím spôsobom ma to trošku zaväzuje a motivuje. Niekedy si vravím - Pozri, akých si mala slávnych predkov a ty teraz nič... Už aj bratranci lietajú na rogalách. Niečo v nás nás núti skúšať nové veci.
A vy osobne ste niekedy skočili s padákom?
- Nie. Svojho času som si chcela spraviť pilotný kurz, no potom už nebol čas. Nejako sa mi zatiaľ nenaskytla príležitosť.
Jaskyňu Driny ste však navštívili...
- To áno, lebo v Smoleniciach, čo je kúsok, býva mama aj sestra. Bola som v nej párkrát a mama často nadáva, že tam ako malá musela dedkovi nosiť obedy, kým tam bádal.
Ako vás vnímajú ľudia, ktorých fotíte? Keďže ste krehká blondínka a väčšinou sú takéto cesty doménou zarastených zálesákov, zrejme je pre vás aj výzor vstupenkou na mnohé miesta...
- Veru máte pravdu. Obyčajne chodia na "moje" miesta fotiť neupravení, zarastení a spotení muži. Ja som blondínka, drobného vzrastu, čo mi pomáha. Bežne sa mi v afrických krajinách stáva, že ma deti ťahajú za vlasy, hladkajú ma, usmievajú sa na mňa a všetko mi chcú poukazovať. V Mali je napríklad kmeň, ktorý má domček, kam môžu ísť len ženy počas menštruácie. Takže fotograf - muž by to asi ťažko nafotil.
Nechceli vás ešte niekde za ženu, prípadne vás vymeniť za ťavu?
- Robia si z toho skôr srandu, ale vážne nie. Možno by sa však môj manžel potešil. (Smiech.)
O vás by človek vôbec nepovedal, že absolvujete takéto cesty. Skôr pôsobíte modelkovito. Nechýba vám na výletoch základná starostlivosť o seba, zrkadlo, kozmetika...
- Kozmetiku si beriem so sebou, bez vlhkých vreckoviek neviem vydržať. Treba vedieť, do čoho idete, a pripraviť sa. Tri dni bez vody na umývanie každý nejako zvládne aj bez mejkapu a čačiek.
Kde ste sa cítili doposiaľ najlepšie, či už to vnímate z ľudského, alebo fotografického hľadiska?
- Veľmi som bola nadšená Iránom. My túto krajinu vnímame cez zbrojenie, ale je tam nádherná kultúra, história, milí ľudia... Áno, sú chudobní, ale veľmi obetaví a milí. Možno aj preto fotím bežný život, lebo v televízii vidíme len samé hrozby a negatívne veci a normálni ľudia žijú úplne obyčajným životom.
* * * Profil * * *
n narodila sa v roku 1967 v Trnave
n je pravnučkou vynálezcu padáka Štefana Baniča a vnučkou objaviteľa jaskyne Driny v Smoleniciach
n precestovala vyše 75 krajín
n v roku 2005 jej bol udelený titul AFIAP (umelec medzinárodnej federácie fotografického umenia)
n jej práce boli vystavené v Argentíne, Kanade, Hong Kongu, Malajzii, San Maríne a pod.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
