Otec nechcel ísť na prvé preteky, bál sa, že mu tam syn urobí hanbu
Na vlaňajšom košickom maratóne vypálil rybník všetkým slovenským vytrvalcom. Pre tunajších znalcov najťažšej atletickej discplíny bol jeho majstrovský titul veľkým prekvapením, pretože maratónu sa začal vážnejšie venovať iba tri roky predtým. Od vedenia nášho atletického zväzu dostal ponuku, že bude mať miesto vo výprave do olympijského Pekingu. Pravda, ak zabehne požadovaný limit. On sa rozhodol, že si na svoju životnú šancu ešte počká. Sníva o tom, že by mohol absolvovať trať olympijského maratónu v roku 2012 v Londýne.
Rodákovi z Vyšnej Myšle Imrichovi Pástorovi imponoval maratón už v detstve, ešte keď zvykol s otcom vyčkávať pretekárov pod "bránou borcov" na Lokomotíve. "Pamätám sa, že tam sme väčšinou stávali. Vždy ma fascinovali tí prví, keď dostávali na krk veniec, a v cieli ich vítali ovácie. Sledoval som hlavne našich víťazov, Ferka Višnického či Petra Pípu..."
Začínal v kopačkách
Na maratón bol ešte primladý, ale chuť behať mal veľkú. Na štart prvých oficiálnych pretekov sa postavil v dvanástich, keď sa prihlásil na Beh februárového víťazstva v neďalekých Blažiciach. "Bola to iba osemstovka, v kategórii mladších žiakov. Spomínam si, že otec na preteky ani nechcel prísť, lebo sa bál, že mu spravím hanbu. Všetci z okolitých dedín sa totiž poznali. A ja som porazil žiakov zo športovej školy, chlapcov, ktorých trénoval jeho spolužiak..." Na prvú medailu si však ešte musel počkať, lebo dobehol štvrtý.
Za ďalšie preteky, večerný beh v Prešove, mal už od otca sľúbené botasky. "Ale že mi ich kúpi iba vtedy, keď nebudem posledný. Bola to moja prvá ozajstná bežecká obuv, lebo dovtedy som behával v gumených kopačkách. Čo mohli stáť? Možno stopäťdesiat korún? Čo je to v porovnaní s dneškom, keď za jedny ´asicsy´ vysolím päťtisíc..."
Spočiatku mu bol trénerom i sponzorom otec. Až kým zo základnej školy v rodnej Myšli nepresídlil na športovú školu na Trebišovskej ulici v Košiciach. "Samozrejme, so zámerom, že tam budem robiť atletiku. Zobrali ma do atletického oddielu TJ VSŽ, kde sa mi začal venovať mládežnícky tréner Vladimír Hriň. Mal síce na starosť diaľkárov a trojskokanov, ale aj ja som sa pri ňom veľa naučil."
V Akademiku TU s ním začal pracovať Rastislav Miško, s ktorým získal prvú veľkú medailu. Na halových majstrovstvách republiky v Banskej Bystrici skončil na osemstovke druhý. "Rasťo bol vtedy vojak. Keď sme prišli do haly, ukázal na mňa a povedal - ten chlapec vyhrá." Trénerova predpoveď takmer vyšla. "Tesne pred cieľom som si myslel, že mám už víťazstvo vo vrecku, tak som sa začal radovať už na šachovnici. A to som robiť nemal. Súper ma porazil o pár centimetrov, doslova o prsia. Ale sklamaný som nebol, lebo som sa dostal do slovenskej nominácie na otvorené majstrovstvá Rakúska."
Stále ho však lákali skôr dlhšie trate, vytrvalecké disciplíny. "No s Rasťom sme prišli na to, že som pomalý vytrvalec. Jednoducho, nevládal som behať so špicou. Keď bežci vpredu zrýchlili, ja som zaostal. Museli sme na tom popracovať, a môžem povedať, že za rok sa to výrazne zlepšilo."
Imro si skvele rozumel s ďalším trénerom osemstovky, Mariánom Weberom. "Pre mňa bol ako druhý otec, vždy ma bral ako svojho syna. Ešte aj dodnes, i keď som od neho po štyroch rokoch odišiel. Viem, že som ho tým zranil, ale nebolo východiska, keď som chcel niečo dokázať, posunúť sa vyššie."
Pred piatimi rokmi vznikol zárodok spolupráce s Pavlom Madárom. Tá funguje dodnes. "Bol to dobrý krok. Paľovo trénerské majstrovstvo je jedinečné, aj keď musím povedať, že spočiatku som sa trochu bál. Keď som videl, čo všetko jeho chlapci trénujú, myslel som si, že to nie je možné zvládnuť..."
S ním začal systematicky trénovať na polmaratón, ale ich cieľovou stanicou bol "Maratón". "Polmaratón som behával už aj predtým, od osemnástich som nechýbal na žiadnom z ročníkov košického MMM, ale až pod Paľovým vedením som polovičnú trať začal brať ako prípravu na maratón."
Posledný kilometer
Zatiaľ má na konte iba tri maratóny, všetky košické. Na prvú októbrovú nedeľu v roku 2005 nikdy nezabudne. Išiel na štart svojho prvého maratónu v živote, aj keď bol vyšťavený zo stavby domu. "Pre mňa bola najskôr práca, až potom maratón. Prirodzene, že to poznačilo aj môj výkon. Bol som presvedčený, že to na prvýkrát dám pod dve hodiny tridsať minút."
Ale napokon bol rád, že dobehol za 2:33, a skončil v druhej desiatke štartového poľa. "Na štarte mi jeden z vtedajších slovenských vytrvaleckých lídrov, Peter Behúň, povedal, že posledný kilometer je najťažší. Keď som to zvládol až na jeho začiatok, pomyslel som si, že to už nebude až také ťažké, a že ten 42. kilometer prekonám, aj keby som mal do cieľa dôjsť štvornožky. Lenže, čo čert nechcel, práve na 41. kilometri som dostal kŕč do palca na pravej nohe, a môj optimizmus bol zrazu preč. Veru, bol som šťastný, že som vôbec dobehol."
O rok prebehol cieľom ako dvanásty. "Cítil som sa lepšie, lebo dom už stál, a ja som mal v hlave iba ten maratón, nerozptyľovali ma iné veci. Len jedno mi bolo čudné, že ma na trati nikto nepovzbudzuje. Chýbali mi pokriky fanúšikov, ktoré mi pomáhali pri mojej maratónskej premiére." Až v cieli prišiel na to, čo bolo príčinou. "Bežal som v tmavých okuliaroch, a priatelia a kolegovia z práce ma nespoznali."
S okuliarmi bežal aj vlani, ale fanúšikovia už vedeli aké má číslo. Aj s ich pomocou dosiahol životný výsledok. Keňanom sa síce díval iba na chrbát, ale medzi Slovákmi bol najlepší. Čas 2:21,59 dával tušiť, že by nemusel byť nereálny ani pokus o pekinský olympijský limit. "Veľa ľudí mi pritom neverilo. Tri týždne pred košickým maratónom sme boli, aj s ďalšími vytrvalcami Obal servisu, na sústredení v Tatrách. Hviezdil tam Marcel Matanin, ktorý si chcel so mnou iba zabehať, lebo ja som cítil, že mám dobrú formu. No na tridsiatke som s ním vôbec nestíhal. On mal tempo 3:22, a ja som sa nevedel dostať ani pod 3:40. Natrénované som mal, prípravu na Medzinárodný maratón mieru som spravil v Košiciach, v Tatrách sme boli vlastne už iba dolaďovať. No keď som videl, čo so mnou robí Marcel, bál som sa, že forma je preč. Ale ako vravím, Paľo Madár je veľký odborník, pretekárovi vie formu perfektne načasovať."
Nečakaný úspech na košickej trati našiel okamžite odozvu aj medzi funkcionármi Slovenského atletického zväzu. "Pani Mračnová mi ponúkla možnosť pokúsiť sa o splnenie olympijského limitu. Áčkový bol 2:15, béčkový 2:18. Samozrejme, lákalo ma bežať na olympiáde, ešte v zime sme sa pripravovali tak, že by som to mohol skúsiť. Ale potom sme všetko zvážili, že v súčasných amatérskych podmienkach by to nemalo zmysel. A keď chodíš do práce, nemôžeš byť profesionál. Rozprával som sa o tom aj s Ferkom Višnickým. I on vravel, že je ťažké vôbec ísť si do fabriky dvakrát do mesiaca po výplatu, nieto ešte chodiť tam dvadsaťkrát za mesiac na šichtu. Samozrejme, pre mňa je tréning aj to, keď behám do práce, i keď kvôli tomu musím vstávať o štvrtej ráno. Ale k profesionalizmu to má strašne ďaleko."
Amatérsky bežec i rezbár
Úradujúci majster Slovenska je presvedčený, že keby nebolo Obal servisu, na Slovensku by vôbec neboli maratónci. A keby nebolo Pavla Madára, maratóncov by nebolo ani v Košiciach. "Košice si, najmä preto, že majú svoj maratón, zaslúžia aj svojich maratóncov. Takých, ako boli kedysi Pavol Madár či Fero Višnický. A možno časom budem patriť medzi nich aj ja..."
Jeho čas by naozaj ešte mohol prísť, veď maratónci musia trochu dozrieť, aby sa úroda dala zbierať. "A ja mám oproti iným maratóncom aj malú výhodu. Tým, že som začal neskoro, nie som ešte opotrebovaný, takže môžem o čosi dlhšie vydržať. Atletika je o vytrvalosti, čím dlhšie vydržíš, tým môžeš byť lepší. A ja chcem určite vydržať aspoň do štyridsiatky."
Dnes má Imrich Pástor 33 rokov, keď zažnú oheň londýnskej olympiády, bude mať 37. "Londýnska olympiáda je môj veľký sen. Paľo Madár ešte v štyridsiatke behával maratón za 2:19. Keď to dokázal on, ja to tiež dokážem, lebo čo vedel, to ma určite tiež naučí. Len treba niektoré veci zmeniť. Za amatérskych podmienok je snívať o olympiáde zbytočné. Veď posledný amatér, ktorý vyhral olympijský maratón, bol asi Emil Zátopek..."
Na amatérskych podmienkach už asi veľa nezmení. "Slovensko chce mať na olympijských hrách svojich športovcov, ale nik im nepomôže, aby sa tam dostali. Žiaden z nás, maratóncov, to však nerobí pre peniaze. Najväčšia odmena akú som kedy za behanie dostal, bolo trinásťtisíc korún za šieste miesto vlani na košickom maratóne. Tých tisíc či dvetisíc korún, čo vám dajú za víťazstvo na nejakých cestných behoch, ani nestojí za reč."
Imro je amatérskym bežcom, aj drevorezbárom. "Ani jedno, ani druhé, nie je zaplatené. Kedysi som chcel študovať reštaurátorstvo či rezbárstvo, tá robota ma vždy bavila." Štúdium mu nevyšlo, ale láska k drevu zostala. A doma sa môže pochváliť ozaj parádnymi výtvormi. "Pani učiteľka zo strednej školy mi nechcela veriť, že dokážem vyrezať Michelangellovho Davida. Keď som jej ho potom priniesol, hneď ho schmatla a odniesla domov. Ešte ani moji rodičia ho nemohli vidieť, dlho mi trvalo, kým mi dovolila, aby som si ho aspoň odfotil... Za veci, ktoré vytvorím, nežiadam peniaze, väčšinu z nich darujem. Ale potom mi je za nimi ľúto."
Ruky pri robote, ani nohy počas tréningu, sa mu nezastavia. "Mojím znamením sú síce váhy, ale ja nikdy neváham. Vždy beriem to, čo príde pod ruku, čo sa naskytne." Možno si tak vzal aj Andreu. Za manželku. "Vždy som hľadal nejakú športovkyňu, ale napokon som našiel takú, čo so športom nemá veľa spoločné. No čosi pravdy asi bude na tom, že protiklady sa priťahujú. Možno aj preto to máme spolu ľahšie." Dvanásťročná dcérka Radka však z otcových génov predsa čosi pochytila. "Chodí na športové gymnázium, kde robí atletiku. A vytrvalosť má v krvi, ako ja." Otec dúfa, že zatiaľ jediný potomok sa poberie v jeho šľapajách.
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
