Po odstránení časti nádora na mozgu sa musel znova učiť jesť aj chodiť

Janko Červeňák pred niekoľkými dňami prevzal vysvedčenie z 1. ročníka odboru sociálno-výchovný pracovník v Súkromnej strednej odbornej škole na Bukoveckej ulici. Keď do školy pred rokom podával prihlášku, netušil, ako sa bude jeho život vyvíjať a ako ho zláka práca vo Videoškole Rudolfa Krištofa, ktorú vedú dlhoročný exdramaturg košického televízneho štúdia PaedDr. Gabriel Glovacký a kameraman a režisér Vladimír Baran. A už vúbec netušil, že so spolužiakmi Evou Darilovou a Dávidom Fráterom získa na celoslovenskej súťaže Cineama 2008 v Banskej Bystrici 1. miesto v kategórii B - študentský film do 18 rokov.

"Keď zaznelo vyhlasovanie výsledkov a povedali: ´Prvé miesto získava film Graffity, ume(nie), či vandalizmus?! Jána Červeňáka´, aj som si poplakal," spomína Janko. "Inak sa nedalo. Výbuch emócií, ktorý v tej chvíli vo mne vzbĺkol a obrovský kameň, čo mi spadol zo srdca, to bolo čosi úžasné. Takmer ani nadýchnuť som sa nevedel, taký som bol šťastný. Za tých pár sekúnd, čo som stál na javisku, mi pred očami prebehol doterajší život a všetko, čím som už prešiel..."

Za loptou behal takmer od plienok

Janko sa síce narodil v Košiciach, ale s rodičmi a súrodencami žije neďaleko, v dedinke Rudník. "Ako typický chlapec, len čo som poriadnejšie vedel stáť na nohách, už som sa snažil naháňať loptu. Futbal som si neskutočne zamiloval. Aj preto ma otec s nástupom do školy zapísal do predprípravky futbalového klubu." S "koženou" sa prebojoval až do žiackeho tímu FC Košice. Vystriedal niekoľko postov, takže sa futbalovú abecedu celkom dobre naučil. "Môj denný režim, to bola škola do 3. ročníka som navštevoval ´základku´ v Rudníku, potom domov, najesť sa, zobrať športovú výstroj a do Košíc na tréning."

Večer cesta domov a približne od pol deviatej večer učenie na druhý deň. "Ľahké to nebolo, tri roky to isté, napriek tomu sa mi darilo v škole, aj vo futbale. Napríklad so susedným klubom z Poproča, v družstve ktorého som bol, sme získali majstrovský titul a postup do III. ligy." Od 4. ročníka to začalo byť jednoduchšie, Janko prešiel do ZŠ na Požiarnickej, kde sa učil aj trénoval. Vďaka obratnosti a futbalovému umu reprezentoval Slovensko v Rakúsku, na Ukrajine i v Maďarsku. Mal pred sebou ďalšie turnaje a určite úspešnú kariéru, keby... Keby neprišlo to, čo nasledovalo a čo život vtedy 10-ročného Janka veľmi zmenilo.

"Raz večer som sa vybral doma na toaletu. Keď som sa vracal, cítil som, že sa točím. Ledva som sa dostal späť do izby. Tam som padol na kolená, pričom som si hlavu udrel o posteľ. Naši si mysleli, že je to od žalúdka, mama mi urobila niečo zjesť, potom som si išiel ľahnúť. Pre istotu k rodičom." Do rána sa nič nedialo, a tak mama odišla do práce. Otec Jankovi, keďže bol smädný, pripravil mlieko, a tiež sa chystal do roboty. Zrazu začul, že pohár dopadol na zem a rozbil sa. Hneď letel za synom do izby a potom s ním do nemocnice.

Čo sa dialo si Janko nepamätá, lebo od pádu pohára bol v bezvedomí. Prebral sa v detskej nemocnici, ktorá vtedy ešte fungovala na Moyzesovej ulici. "Vyšetrenia CT a magnetická rezonancia ukázali, že v oblasti podmozgovej rastovej žľazy a pravého očného nervu mám zhubný nádor tumor. To mi povedal lekár. Vystrašené tváre rodičov síce naznačovali, že je to veľký problém, ale oni mi nemali odvahu povedať, čo sa deje. Keď mi doktor na otázku - či je potrebná operácia, odpovedal bez uhýbania ´áno´, povedal som, nech na to ideme čím skôr, aby som čo najskôr mohol ísť hrať futbal. Netušil som, čo všetko ma čaká."

Anjel strážny

Prvá operácia bola v Košiciach, trvala deväť hodín a s Jankom bolo zle. Dostal krvácanie do mozgu. Dovtedy sa tumor na takom citlivom mieste hypofýzy ešte v žiadnej nemocnici v meste neoperoval. Hoci lekári robili maximum a využili nekaždodenný prístroj, nepodarilo sa celý nádor vybrať, odstránili len malú časť. Ale nevzdali to, obrátili sa na kolegov v rôznych častiach sveta, či nevedia pomôcť. "Pokiaľ viem, z cudziny, ale neviem odkiaľ, sa ozval tím, ktorý už mal isté skúsenosti. Na druhú operáciu som išiel do bratislavskej nemocnice na Kramároch, kde ma za zahraničnej pomoci odoperovali. Tentokrát to trvalo 12 hodín a opäť stál nado mnou anjel strážny, lebo aj tu prišli komplikácie. Vraj bol nejaký problém so srdcom, a dodnes neviem, či je pravda, že ma museli resuscitovať."

Po operácii mal síce Janko občas záchvaty, ale tie pominuli a rýchlo sa začal dávať dokopy. Lekári to čiastočne pripisovali jeho dobrej športovej kondícii. Aj injekcií sa prestal báť, k sestričkám chodil na pichanie takmer ako na klavír. "Neviem, či to bola vnútorná sila alebo niečo iné, no ja som pichania a odbery prestal vnímať ako bolestivé či nepríjemné. Vďaka dobrému priebehu liečby som mohol byť štyri týždne po operácii prevezený domov."

V Košiciach na detskej onkológii, ale aj ďalší odborníci, ktorí pokračovali v Jankovej liečbe, krútili neveriaco hlavami. Svojím spôsobom v ňom videli malý zázrak, pretože mať také vážne ochorenie ako on, na takom citlivom mieste... I keď je pravda, že schopnosťami sa zmenil na malé dieťa, znovu sa musel učiť jesť, chodiť, rozprávať, písať, čítať. Aj ústa otvárať, lebo nádorom mal zasiahnutú tú časť mozgu, ktorá blokovala sánku. I cit v rukách a nohách stratil. Takže najprv to bol vozík, potom barly a k tomu jeho pevná vôľa.

Dnes, po piatich rokoch, chodí sám a nikto by netipoval, čo prekonal. Žiadne stopy po onemocnení nebadať v chôdzi, rozprávaní ani v písaní. "V tom období mi veľmi pomohla rodina, starkí, priatelia, kamarát Filip Stašek, aj bývalí spoluhráči, ktorí ma prišli pozrieť a ktorí si možno ani neuvedomili, koľko sily mi návštevou dali. Podobne mi nádej vlievali lekári a zdravotnícki pracovníci v Košiciach aj v Bratislave. Tí všetci boli pomocníkmi, aby som veril. Aj v seba samého."

Janko hovorí, že aj keď ho občas chytia "depky", je človekom, ktorý väčšinou nestráca optimizmus. A je hrozne ukecaný a zvedavý. "Na všetko sa lekárov aj teraz pýtam. Čokoľvek mi mali spraviť alebo liek podať, najprv mi všetko museli vysvetliť. Inak som nedovolil, aby sa ma hoci len dotkli. Vv nemocnici som sa tak naučil minimálne polovicu učiva prvého semestra lekárskej fakulty...," rozosmial sa. Po tom, čím všetkým prešiel, strach dnes nemá. Len rešpekt. A ponaučenie, že žiadne ochorenie sa nesmie podceniť. Dnes to vie.

Nádor stagnuje

"Rovnako viem to, že každý, aj ten najmenší úspech, je pre mňa veľkou radosťou. Niekto povie, čo sú to tri milimetre. V mojom prípade je to veľa, lebo nádor, ktorý v hlave stále mám, päť rokov stagnuje a v tomto roku sa dokonca o spomínané tri milimetre zmenšil. To je predsa úžasná správa, nie? Nádor, aspoň ja to tak vnímam, je niečo ako ementál, syr s dierami, ktoré postupom času môžu gliové bunky vypĺňať. Čím je ich viac, tým akokeby nádor požierali a on sa zmenšuje. Teraz má rozmery 14 x 18 x 22 mm."

Dávať pozor si však musí. Janko sa prirovnal k radiátoru, do ktorého ak buchnete, nerozkýva sa len to miesto, kde ste udreli, ale celý. Tak je to aj s ním. Hoci by dostal kopanec do nohy, otras by mohol prebudiť nádor v hlave a... "Preto som sa nemohol vrátiť k milovanému futbalu. Spočiatku ma to veľmi bolelo, to je pravda. Bola to predsa jediná vec, ktorú som odmala robil. Spočiatku som si dával klasické otázky, prečo práve ja, prečo sa akurát mne muselo niečo také prihodiť." Teraz, keď ide na návštevu detskej onkológie, kde vidí deti, ktorých stavy sú podľa neho oveľa ťažšie ako ten jeho, hovorí si, že jemu sa vlastne nič nestalo...

"Sú chvíle, keď sa prihováram k Bohu a prosím ho, nech mi dá znamenie, či má so mnou nejaký úmysel a aký, ak ma nechal žiť. Za uplynulých päť rokov, čo chodím na kontroly, som si viackrát položil otázku: čo som chorobou získal a čo stratil. Postupne som si uvedomil, že futbal som síce stratil, ale mám to, čo je veľmi dôležité žijem. A dúfam, že, čo som zažil, sa už nezopakuje. Pomaly budem môcť zabudnúť, prečo som bol v nemocniciach, prečo som chodil na kontroly a že mám pred sebou dlhý život, ktorý si môžem plným dúškom užívať."

Napríklad aj s kamerou či fotoaparátom v ruke, keďže zistil, že filmovanie mu nahrádza futbal. Stáva sa z neho záľuba, o ktorej už teraz môže povedať, že sa pri nej začal roztápať bod mrazu. "Keďže v krúžku môžem písať či už prózu alebo poéziu, raz by som chcel o sebe vytvoriť aj autobiografiu, ale zachytávať veci aj kamerou. Práca v krúžku sa dostala v mojom živote na druhé miesto, pretože mi dala možnosť niekam patriť a ešte byť aj ocenený. S pánom

Vladimírom Baranom som už spolupracoval na filme o Miklušovej väznici, ktorý mal tiež veľký úspech doma i v zahraničí."

Keď pred rokom Janko využil Deň otvorených dverí v škole, ktorú už teraz navštevuje, netušil, ako sa všetko bude vyvíjať ďalej. Isté bolo vtedy len to, že do prihlášky napísal: ´prechodné bydlisko Nová nemocnica na Terase.´ "Verím, že školu skončím. Bavím ma práca s deťmi a rád pomáham iným. Najmä tam, kde majú dieťa s onkologickým onemocnením. Snažím sa poradiť, pridať rady a vliať nádej. Vlastné skúsenosti robia veľa."

Janko je momentálne plný momentov. Pred pár dňami sa vrátil z tábora Štvorlístok, ktorý sa pravidelne organizuje pre onkologických pacientov. Prevzal vysvedčenie a doznievajú v ňom dojmy, ktoré na spomínanej filmovej súťaži zažil. "Hovorí sa, že v živote si každý užije svojich 15 minút slávy. V mojom prípade to bolo už trikrát 15 minút. Tie prvé sú ešte z éry futbalu. Potom moje zatiaľ čiastočné, ale ja dúfam, že trvalé víťazstvo nad rakovinou. A teraz film Graffity, ume(nie), či vandalizmus?!, v ktorom, ako už názov napovedá, sme sa pozreli na graffity z dvoch pohľadov: ako na čarbanice a ako na umenie, teda na to, aký je rozdiel medzi graffiťákmi a sprejermi."

Dokument už zabodoval aj v Česku, na festivale v Ústí nad Orlicí. Trojica mladých z Košíc, ktorí boli jedinými tvorcami zo Slovenska, zaň získala ocenenie Zlaté slunce v kategórii do 18 rokov. "Keď sme film nakrúcali, pristavili sa pri mne mestskí policajti, ktorí si najprv mysleli, že sprejujem steny. Vysvetlil som, že nič zlé nerobíme, len o graffitoch nakrúcame film. Popriali nám veľa úspechov a nechali nás ďalej pracovať... A prečo taký úspech 12-minútového dokumentu? Možno aj preto, že tak ako lekári pri mojom zachraňovaní vložili aj kúsok seba, to isté sme s Evou a Dávidom urobili pri jeho tvorbe my," dodal Ján Červeňák. Chalan, ktorý má zajtra len 16 rokov...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári