Košický pedagóg Vladimír Gajdoš spomína na tri roky učiteľovania v Jamaica High School v newyorskom Queense

Študenti vytvorili také ticho, že počul tlkot vlastného srdca

MVDr. Vladimír Gajdoš učí na francúzskom bilingválnom Gymnáziu M. R. Štefánika v Košiciach. I keď pôvodne sa za katedru nepostavil s francúzštinou, ale ešte na gymnáziu na Kováčskej ako angličtinár. Práve vďaka solídnej znalosti tohto jazyka si túžil splniť chlapčenský sen navštíviť New York. Nie ako turista, on tam chcel istý čas bývať, aby sa čo najlepšie dostal "pod kožu" mesta i jeho obyvateľov. Hoci na zázraky neveril, jedného dňa predsa len prišiel "zázračný" telefonát. Ak vraj prejde výberovým sitom, mohol by nastúpiť ako učiteľ v niektorej strednej škole v Queense.

"Na pohovore som nič nepokazil, ale kolená sa mi triasli," spomína po rokoch. "Skúšajúcich zaujímalo, či mám skúsenosti z učenia v cudzom jazyku. Keďže som na to, aj na ďalšie otázky odpovedal podľa ich predstáv, dobre zvládol ukážku vyučovacej hodiny a spokojní boli aj s mojou angličtinou, záverečný verdikt znel vyhovuje. Ale...."

Musel uberať z odbornej terminológie, inak by jeho výklad väčšina budúcich žiakov nepochopila, keďže niektorí majú problémy s tým najpodstatnejším čítaním. S touto radou do života opustil výberovú komisiu, pred ktorú iba v ten deň predstúpila vyše stovka uchádzačov. Nie všetci však dostali do rúk žltý papier dôkaz, že môžu baliť kufre - New York čaká.

"Hoci radosť a očakávania prenasledovali otázky typu: Dobre som urobil? Nebol to najväčší omyl môjho života? Stačí si spomenúť na niektoré filmy s podobnou tematikou a dvakrát príjemne sa človek necíti... za veľkú mláku som odletel." To, že realita bude horšia ako vo filmoch, MVDr. Gajdoš netušil. I keď s prvým náznakom sa stretol počas kontroly, keď sa ho colník spýtal, na čo k nim ide. Na pyšnú odpoveď, učiť do Queensu, mu dal rýchlo pečiatku a pre seba podotkol: ´panebože...´

Hodili ma do vody a plávaj...

"Na colníkov povzdych som si spomenul, keď som sa v Queense zastavil pri jednom výklade s hračkami a pozerali sa na mňa len bábiky s tmavou farbou ´kože´ a vlasov. Vtedy som si po prvýkrát uvedomil, kde som. V New Yorku nás privítali neznesiteľné augustové horúčavy, čo bol prvý problém, s ktorým sme sa museli vyrovnať. Druhým bolo hľadanie si ubytovania, lebo hotelové sme mali tamojším odborom školstva zabezpečené len na dva týždne. Pritom som ani to nevedel, v ktorej škole budem učiť."

Informácia, že v Queense, bolo trošku málo, keďže stredných škôl je tam niekoľko a bývanie by malo byť čo najbližšie, nech netreba veľa cestovať metrom a chodiť pešo. "Pri hľadaní bývania sme sa s kolegami držali usmernenia, aby sme boli v jednom byte viacerí, lebo je to lacnejšie a psychicky motivujúcejšie. Po asi dvoch dňoch sa nám, boli sme piati, na začiatku Harlemu podarilo nájsť apartmán za neskutočne drahých 3 000 dolárov mesačne. S tým, že k týmto trom tisíckam sme museli uhradiť jedno nájomné navyše, niečo ako železnú rezervu pre prenajímateľa."

Hlavu už teda mali kde zložiť. Potom mala prísť k slovu ďalšia rada, podľa ktorej zohnať nábytok od ruky nie je v týchto štvrtiach problém. Kto sa sťahuje alebo mení zariadenie bytu, pôvodné vyloží na ulicu, aby si ho iní zobrali. "V našom prípade však ako na potvoru fungovali Murphyho zákony absolútne nič sme na uliciach nenašli, a tak sme spočiatku spali iba na matracoch, ktoré sme si kúpili. Na ďalšie vybavenie neboli peniaze." Až o trochu pozdejšie sa podarilo objaviť na jednej ulici nový gauč, ešte bol potiahnutý igelitom, takže sedieť už mali na čom. Neskôr z jednej reštaurácie získal písací stôl.

Podobne chaotické ako s bývaním to bolo so školou. Tou jeho bola Jamaica High School s dvetisíckou žiakov. Darmo si MVDr. Gajdoš i ďalší učitelia z rôznych kútov sveta predstavovali, že vstúpia do triedy a po zoznámení sa so žiakmi začnú vysvetľovať. "Zabudol som, že najprv nás na to všetko treba dôkladne pripraviť. Ale to sa môže až začiatkom septembra, v auguste školy prázdninujú. Na tento detail nás upozornili členovia školskej polície, keď sme sa bez ohlásenia snažili dostať do budúceho zamestnania. Prišli sme teda až začiatkom septembra. Privítala nás jedna zo zástupkýň školy. V škole sú prakticky na každý predmet jedna."

Okrem iného im bolo zdôrazňované, ako si majú udržiavať v triede úctu, čo sa môže povedať a čo nie, ale tiež, že žiaka sa nesmú dotknúť. Ani vtedy nie, ak by ho chceli pohladiť. I to by sa mohlo posudzovať ako obťažovanie... "Čo budem učiť, som stále nevedel. V tom bol vážne chaos. Tam totiž neexistuje učiteľ fyziky či biológie, pedagóg musí byť univerzálny, vedieť odučiť všetko. Hororový bol aj rozvrh, doslova som sa cítil ako bažant na vojne, ktorý môže ísť ďalej iba ak prežije prvý rok. Nikto mi presne nepovedal, ako by hodina mala vyzerať a akú prípravu si urobiť. Mal som síce mentora, staršieho kolegu, ktorý mi trošku pomáhal, v podstate som bol hodený do vody..."

Mladí sa vedia kruto správať

Ktorý pedagóg je nový, žiaci dokázali rýchlo vycítiť. Jemu sa napríklad v prvý deň stalo, že ako tak stál na chodbe a pozeral sa na valiaci čierny dav, vynoril sa z neho vysoký chalan, mieril k nemu a podával mu ruku. MVDr. Gajdoš bol v pomykove, obával si, či mu môže dať svoju, či si to niekto nevysvetlí nesprávne. Nakoniec mu ju podal a študent sa spýtal: ´nový učiteľ? To musí byť ťažké.. ´. Mal pravdu, lebo ako žiaci dokázali vycítiť, kto je ucho a kto macher, tak vedeli vyučovanie učiteľovi s obrovskou radosťou strpčiť. Na jeho prvej hodine napríklad 34 študentov vytvorilo hrobové ticho. Také, že počul tlkot vlastného srdca a do tohto ticha musel neustále rozprávať.

"Po prvom dni v škole maďarská kolegyňa, ktorá sa spočiatku tvárila ako majsterka sveta, odišla preč. Psychicky to nezvládla. Okrem iného preto, že dostala tzv. akademickú triedu, o čom nevedela. Bola to presne taká trieda, akú mala Michel Pfeiffer vo filme Nebezpečné myšlienky, čiže zo všetkých tried školy pozbieraní najhorší a najťažšie zvládnuteľní študenti."

Po jej rozhodnutí o odchode vznikla v škole panika. Vedenie sa začalo ostatných nových pedagógov pýtať, ako im to ide a či nepotrebujú pomoc. "Maďarskej kolegyni som odchod závidel, tiež som mal podobné pocity. Na mieste ma udržalo len to, že moje doterajšie výdavky boli obrovské a aspoň niečo by sa mi malo vrátiť...."

Keď prvé šumy okolo jej odchodu stíchli, všetko sa vrátilo do starých koľají, nikto sa nezaujímal, ako sa učiteľ na hodinu pripravuje, či vie anglicky a či dokáže žiakov upútať. Len pri probléme s disciplínou a poriadkom mohla prísť pedagógovi na pomoc školská polícia.

Prestávky trvali dve minúty a počas nich sa mali žiaci premiestniť do inej triedy. Na chodbách bolo počuť piskot polície a hlasité poháňanie žiakov, aby sa presuny čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie zvládli. Pokiaľ by boli prestávky dlhšie, mladí by sa možno aj umlátili, ani polícia by neudržala poriadok. "Predierať sa cez tie masy som sa musel aj ja. Občas mi to pripomínalo naše niekdajšie prvé máje - tlačenice a snahu dostať sa z davu, ktorý vás ide ušliapať. Zle spomínam aj na to, že okrem biológie mi dali učiť dejepis. V triede, ktorá bola neoficiálne akademickou, takže horor. Študenti pochádzali hlavne z Jamajky a obrali ma o niekoľko rokov života. Správaním, aj tým, že kým ja som rozprával spisovnou angličtinou, oni hovorili anglicky s jamajským dialektom, takže som im nerozumel. Ešte ani prezenciu som kvôli ich menám nemohol poriadne spraviť..."

Svoje pridala aj dievčina, ktorá po jednej písomke odmietla odovzdať prácu, lebo ju ešte nestihla dokončiť. Tak sa to vyostrilo, že keď jej MVDr. Gajdoš prácu vytrhol z ruky, vybehla k tabuli a päsťou mu hrozila, že uvidí... "Kričala tiež, že ona ešte neskončila. Ale ja som skončil, odpovedal som jej. Mohol som síce zavolať školskú políciu, no nespravil som to. Radšej som poprosil o pomoc kolegu, ktorý práve išiel chodbou."

Z toho, ako to kolega riešil, bol MVDr. Gajdoš veľmi sklamaný. Pedagóg devu nezjazdil, ale milo sa k nej prihováral slovami: ´ale moja, čo to je, nepoznáš pravidlá, veď už je koniec hodiny...?´ Dievčina sa postupne podvolila, ale na jej tvári bolo vidieť, že bieleho učiteľa necháva na pokoji len preto, aby urobila radosť tmavému ...

"S touto dievčinou sme si aj potom znepríjemňovali život. Vyvrcholilo to tak, že raz som sa na ňu posťažoval ´deanovi´. Je to niečo ako u nás psychológ. Ten sa postaral o to, že tri dni počas mojich hodín trávila čas v jeho kancelárii, a ja som mal pokoj. Tam je vylúčenie z hodiny jedným z trestov. Celkovo mám študentov tejto triedy tak hlboko v pamäti, že ani na dovolenku by som do ich krajiny nechcel ísť..."

Všetko sa píše na tabuľu

Až s odstupom času prišiel MVdr. Gajdoš na to, ako si to ostrieľanejší kolegovia zariadili. Robili všetko preto, aby problémových žiakov dostali z triedy preč. On sa však s nimi musel trápiť. Rozdal im napríklad papiere a mali napísať, čo si pamätajú z minulého školského roku. "Jedna dievčina, ktorá si počas vyučovania stále pospevovala a nedala sa nikým rušiť, sa na mňa čudne pozrela a riekla: ´boli dva mesiace prázdnin, tak ako si môžem pamätať, čo sme sa učili...´"

V triede sa nedalo prednášať tak, ako u nás, lebo počas vysvetľovania si žiaci žiadne poznámky nerobia. Tam úplne všetko, čo učiteľ povie, musí napísať na tabuľu paličkovým písmom. Kým sa jedna hodina skončila, MVDr. Gajdoša riadne bolela ruka. To sa opakovalo na druhej hodine, tretej, piatej... Najmä tretia je pre pedagóga únavná. Najprv sa každý deň skladá prísaha Amerike a americkej ústave, potom je rozhlasové vysielanie, čím sa hodina rozbije a pedagóg má čo robiť, aby ako tak získal ešte pozornosť žiakov. Na tretej hodine sú triedy zväčša už plné, pretože vtedy sa robí prezentácia účasti. Kým ráno, na prvej hodine, ktorá sa začína o 8.14 h, sú niekedy štyria, piati žiaci. Ostatní sa ešte len zobúdzajú...

MVDr. Gajdoš mal obavy aj z hodín laboratórnych prác, sú priam horor. Učiteľ musí dávať na všetko pozor, hrozne sa totiž kradne. Aj pedagóga pokojne okradnú, ale, nikto nič nevidel... Keď do jednej triedy "labákov" vstúpil, žiaci sa neunúvali ani len otočiť a pozrieť, kto prišiel. Poriadok urobila až policajtka, ktorú privolal. Jedného zo žiakov, hoci sa to nesmie, buchla knihou po hlave, a to bolo celé. V tejto triede asi o mesiac neskôr znovu zasahovala policajtka, no aj MVDr. Gajdoš a ďalší učiteľ, lebo mládež sa nie a nie skrotiť...

Pritom práve tí najhorší takmer žiadne hodiny nevynechávali, lebo väčšina pochádza z chudobného prostredia a škola bola pre nich čosi, kde sa im páči a kde sa dobre cítia. Doktorovi Gajdošovi ako bielemu učiteľovi trvalo celý školský rok, kým sa mu podarilo medzi žiakmi vydobyl si rešpekt a prislúchajúce postavenie.

(Pokračovanie o týždeň).

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári