JANA OGURČÁKOVÁ, jana.ogurcakovakorzar.sk

Stanislav Rakús patrí na Slovensku k najrešpektovanejším autorom. Nepíše populárnu literatúru, ktorá by oslovila masy, to by radšej predával paradajky. Ide mu o exkluzívneho čitateľa, ktorých tu je podľa neho asi tisíc. Tento rok vydal novú knihu Excentrická univerzita. Košice miluje, neopúšťa ich ani počas dovolenky. Rakús je intelektuál, ktorý nestráca humor. Rozhovor s ním bol mimoriadne osviežujúci.

Pochádzate zo západného Slovenska, ale už viac ako 40 rokov žijete v Košiciach. Prečo ste prišli a prečo ostali?

- Ja som čiastočne aj tou postavou v románe Excentrická univerzita. Chcel som ísť študovať medicínu v Bratislave, ale našťastie som sa nedostal, lebo asi by som bol dosť roztržitý lekár. Išiel som študovať na filologickú fakultu do Prešova, vo štvrtom ročníku som sa zoznámil s budúcou manželkou a zostal som na východnom Slovensku. Najprv som pracoval v Košiciach vo večernej škole. Potom som prišiel na vysokú školu do Prešova, kde pôsobím od roku 1969.

Vnímate Košice ako svoj druhý domov, alebo sa už cítite Košičanom?

- Najdôležitejšími mestami môjho života sú Trnava, ktorá sa spája s detstvom, mladosťou, s objavovaním sveta. Druhým základným mestom sú Košice. Vždy som mal sklony k priberaniu, a tak som si povedal, že budem využívať Košice na prechádzky. Keďže som učil na večenej škole, boli to nočné prechádzky. Zažil som tu fascinujúcu atmosféru spiacich Košíc. Stali sa pre mňa lyrickým mestom, v ktorom sa môžem zdržiavať aj cez dovolenky. Cítim sa západniarom, ktorý je zároveň aj východniarom.

Dlhé roky vyučujete v Prešove, v čom sú Košice a Prešov rozdielne a čo majú podobné?

- Mám rád aj Prešov, ktorý je čistým mestom. Košice som si obľúbil predovšetkým preto, lebo som ich spoznal na základe prechádzok a jazdy bicyklom.

Ste spisovateľ, literárny vedec a vysokoškolský profesor. Ktorá z týchto polôh je vám najbližšia?

- Sú to doplňujúce aktivity. Pravdepodobne mám bližšie k písaniu prozaických a teoretických prác, pričom ich pokladám za rovnocenné. Najbližšie mám k humoru, ten sa dá najviac uplatniť v beletristickej tvorbe.

Nedá sa nevšimnúť, že ste veľkým milovníkom ruskej literatúry. Je vám milší Čechov alebo Dostojevskij?

- Čechov. Dostojevskij a Tolstoj sú svetovo uznávanejší, lebo sú ideologickejší, Čechov predstavuje čisté umenie.

Vaša najnovšia kniha Excentrická univerzita už samotným názvom odkazuje na vysokoškolské prostredie, v ktorom pracujete. Do akej miery je autobiografická?

- Všetky diela vychádzajú z mojej skúsenosti, ale vždy ide o literárnu fikciu. Základ do značnej miery vychádza z reálnej skutočnosti, ale text je celkom iné bytie. Nedá sa to porovnávať.

Zároveň ste ňou dovŕšili voľnú trilógiu. Uzavrela sa definitívne alebo bude mať pokračovanie?

- Pokladám to do istej miery za ukončené. Štvrtý diel by som nechcel písať, ale v poviedkach sa k tomu budem vracať.

Často spomínate humor, čo je u intelektuála mimoriadne sympatické. Ktorý autor je vám humorom najbližší?

- Je rozdiel medzi zabávačským a literárnym humorom, ktorý je skrytý. Napríklad humor Čechova či Gogoľa, mám veľmi rád Lasicu a Satinského, Woodyho Allena, Bohumila Hrabala. Česi sú dobrí, mám rád české humoristické filmy.

V roku 2004 ste za Nenapísaný román získali prestížnu cenu Dominika Tatarku.

- Mal som výborné pocity. Ale dielo môže byť len také, aké je. Autor ho nemôže napísať inak, ako si žiada byť napísané. Autor musí investovať do diela všetko, osudy cien sú osobité.

Spĺňate klasickú predstavu spisovateľa vysedávajúceho v kaviarni nad knihami v dyme cigariet?

- Som abstinent, ale pil som aj fajčil som, aj som chodil po všelijakých krčmách. Využívam skúsenosti z tohto obdobia. Tento kaviarenský spôsob života, tieto debaty a stretnutia s ľuďmi sú veľmi dôležité. Jediným nepriateľom tejto existencie je čas, lebo život je krátky a človek musí stále pracovať.

Má každý spisovateľ za sebou búrlivú mladosť, keď číta bítnikov, alebo už vtedy ste inklinovali k ruskej literatúre?

- Vždy to bolo v rámcoch, ktoré boli kontrolované. Mal som spoločníkov, s ktorými sme debatovali. Podstatnou bola debata a komunikácia. K ruskej literatúre som nemal vzťah, ale jeden profesor nás ju donútil čítať. To spôsobilo, že zo začiatku som ju čítal s nevôľou, no zrazu som sa dostal do čarokrásneho sveta. Uvedomil som si, že toto je svet, v ktorom chcem žiť.

Takže donútením ste získali veľkú vášeň.

- Áno. V detstve som čítal autorov primeraných veku, ale o veľkej literatúre som nič nevedel. Až v Prešove som k nej získal vzťah. Osud chcel, aby som išiel na východné Slovensko.

Ako reaguje rodina na vaše písanie? Číta manželka všetko, čo napíšete?

- Moja manželka Gabriela Rakúsová pravidelne píše do novín a zároveň robí rozhlasové relácie. Pre moju činnosť je veľmi dôležitá, je posudzovateľkou prác.

Ja aj vaším najväčším kritikom?

- Áno. Ale nie je dobré dať si posudzovať práce. Trošku usmerniť áno, ale literárny vkus je odlišný.

Prečo sa dnes na Slovensku nedá uživiť písaním? Hovorí sa, že už si pomaly nikto netrúfne napísať román.

- Uživiť sa nedá z toho dôvodu, že je tu malý trh. Z päť miliónov obyvateľov, je tu asi tisíc-dvetisíc múzických čitateľov. Literatúra si vyžaduje pripraveného čitateľa. Populárnu literatúru by som nikdy nechcel písať, radšej by som robil fyzickú prácu. Pokiaľ ide o román, pokojne sa dá napísať aj dnes. Problém je v tom, že ho nemožno celkom písať kronikárskym spôsobom.

Literatúra sa nemôže riadiť trhovým mechanizmom.

- Populárna literatúra má iné mechanizmy, riadi sa tým, aby bol čitateľ čo najmasovejší. Najviac ľudí si kúpi takú knihu, ktorá ho pobaví. V umeleckej literatúre je čitateľ spoluautorom knihy. Väčšina na to nemá čas, čo je v poriadku, netreba sa nad tým rozčuľovať. Pokúšam sa písať literatúru, ktorá by oslovila malú časť exkluzívneho čitateľstva.

Zaujímavé je, že Nenapísaný román ste napísali za štyri mesiace a ďalších sedem rokov ste ho dorábali. Je to váš obvyklý postup pri písaní?

- To je môj základný postup. Priemerná báseň je vždy škodlivá, každé dielo musí byť na svoj spôsob vrcholové. Vkus je tajomný.

Ktorú knihu z vašej knižnice beriete do rúk najčastejšie?

- Veľmi ma zaujal Saul Bellow a jeho dielo Herzog.

Trochu vás odvediem od literatúry, aj keď vidím že je to vaša vášeň. Máte aj nejaké iné koníčky?

- Som veľkým fanúšikom trnavského futbalu, od detstva.

To vám asi košický fanúšikovia asi neodpustia.

- Milujem Košice, ale vo futbale som trnavským fanúšikom. Sledujem aj hokej, futbal, rád chodím na bicykli, čítam tlač.

Zaujímavo ste sa vyjadrili o novinároch, že niektorí z nich možno aj čítajú...

- V každej oblasti sú vynikajúci, strední a slabí. Sú mnohí vynikajúci novinári na Slovensku, nedá sa hovoriť všeobecne. Skvelý novinár je ohromný fenomén, rovnako ako skvelý chirurg. Ale obdivujem aj poctivého smetiara a železničiara.

Ako trávite víkendy a dovolenky?

- Nemám víkend, lebo nemáme chatu, obyčajne je rozložený do dennodennej cyklistiky. Roky nechodíme na dovolenky.

Vyzerá to tak, že ste mestský typ.

- Narodil som sa na dedine, ale zároveň celý čas žijem v meste. Aj Košice vnímam prírodne, v premenách ročných období, v premenách vetra, v tichu nočných ulíc, ktoré majú slávnostný charakter. Nie je dôležité ísť niekde ďaleko, ale vnímať svet, ktorý človek prežíva.

Čo plánujete robiť cez leto?

- Chcem dokončiť súbor poviedok, tvrdo denne pracujem.

Ako píšete? Máte nejaké rituály?

- Som nočný typ, do druhej-tretej som hore, vstávam až doobeda.

* * *

PROFIL:

n prozaik, literárny vedec, vysokoškolský profesor

n narodil sa v roku 1940 v Šúrovciach

n vyštudoval odbor slovenčina - ruština, v 60. rokoch začal publikovať

n v roku 2004 získal cenu Dominika Tatarku

n žije v Košiciach

Autor: jt

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári