Otlačok čela vedúceho mužstva bol posvätný aj pre upratovačky

"Keď som čítal nomináciu na olympijské hry do Barcelony v roku 1992, a svoje meno som tam nenašiel, bol som veľmi nešťastný, ťažko som to znážal. Na post pravého krídla, kde som hrával, bola tlačenica. Prednosť dostal Julo Iždinský. Asi preto, lebo bol ľavák, zatiaľ čo ja som to mal cez ruku. Poviem pravdu, tri dni som mal hlavu v smútku, kým sklamanie pominulo."

Košický rodák, vodnopólový reprezentant Róbert Kaid, sa na olympiádu predsa len dostal. I keď až o osem rokov neskôr, keď sa posvätný oheň na necelé tri týždne rozhorel na zelenom kontinente, v austrálskom meste Sydney.

Keď sa začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia snažili rodičia utopiť jeho hyperaktivitu vo vode, istú chvíľu sa zdalo, že by z neho mohol byť celkom obstojný plavec. "Kým im tréneri nepovedali, že nie som perspektívny. Ale ja viem, že to bolo preto, lebo sa ma chceli kvôli mojej neposednosti zbaviť. Po pol roku na suchu zistili aj rodičia, že sa to so mnou doma nedá vydržať. A tak ma prihlásili do vodnopólového oddielu. Práve včas, lebo vtedy ten prechod od plávania k pólu nebol pre mňa veľmi náročný."

Zručnosť pri narábaní s loptou získal, plavecká rýchlosť mu zostala. "Raz, to som bol už dávno reprezentant vo vodnom póle, ma tréneri ŠKP presvedčili, aby som išiel za nich plávať na zimné majstrovstvá Slovenska. Na päťdesiatke kraulom som vyplával striebro, a na stovke som získal titul..."

Od roku 1987 hrával za A-mužstvo policajtov, keď ešte mali na čiapočkách a v názve "Červenú hviezdu". Bol v tíme, ktorý získal posledný federálny titul, no keď nadšenie zo zamatovej revolúcie opadlo, a väčšina športových klubov trpela finančnými suchotami, zmenil si klubovú registráciu - z ŠKP Košice na Kúpele Piešťany. Po dvoch sezónach sa vrátil. Iba na rok, lebo dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Zlanáril ho špičkový chorvátsky mančaft Primorje Rijeka. "Tri roky pri Jadrane mi dali veľmi veľa. Hneď v prvej sezóne sme skončili v lige tretí, ale vyhrali sme národný pohár. Tam som zažil desivú atmosféru, s akou sa inde na póle nestretnete, päťtisíc ľudí v preplnenom hľadisku, spev, bengálske ohne, nikde som nič podobné nevidel."

Vtedy by ho nominácia na olympijské hry určite neminula. Lenže, slovenskú vlajku nad vodnopólovým bazénom v Atlante by ste márne hľadali. "Dokonale sme pobabrali svetovú kvalifikáciu. Ja som ju dokonca odmietol, pretože zväz ma chcel vypýtať z Rijeky na dva týždne, práve v čase, keď náš celok čakali dva veľmi ťažké zápasy. No keďže som mal veľmi dobrý vzťah s naším trénerom, rozhodol som sa, že pomôžem Rijeke. Treba však povedať, že v tom čase nebola v slovenskom vodnom póle dobrá klíma. Náš národný tím viedol Ukrajinec Zavyzjanov, ktorý tam bol dosadený, a o nominácii nerozhodoval on, ale bral to, čo mu nadiktovali. A vtedy to mali v rukách Nováky..."

Zlákali aj Košičana Kaida, ale iba na jednu sezónu. "Lebo potom sa mi splnil môj sen. Odjakživa som túžil po tom, aby som si raz zahral taliansku ligu." Sníval ho v Neapole, kde strieľal góly za klub Canotieri. "Bol som tam veľmi spokojný, sezóna mi vyšla, preto som bol prekvapený, keď ma dali na listinu hráčov, s ktorými ďalej nerátajú, a zobrali nejakého Maďara. Ale bol to pekný rok. Na futbal sme síce nechodili, lebo aj keď sa vraví, čo Talian, to futbalový fanúšik, v prípade mojich spoluhráčov to vôbec neplatilo. V Neapoli som okúsil, čo je to pravá talianska pizza. Vyhliadol som si reštauráciu neďaleko miesta, kde som býval, a chodil som tam pravidelne. Tá pizza bola geniálna, nikde som lepšiu nejedol."

Blížila sa olympiáda v Sydney, a keď si slovenská vodnopólová reprezentácia nechcela pripísať ďalšiu čiarku za absenciu, musela sa tam prehrýzť cez svetovú kvalifikáciu v nemeckom Hannoveri. Na ceste k protinožcom ju nezastavil ani najvážnejší konkurent, domáci tím. "Postúpili sme bez vážnejších problémov. Do Sydney sa chystala dobrá generácia hráčov, ostrieľaných, skúsených borcov, i perspektívnych mladíkov. Ja som už patril k tým prvým, mal som tridsaťjeden rokov," vraví Robo.

Predtým už pochodil kusisko sveta, bol dokonca aj v bohom opustenej KĽDR, ale dejisko XXVII. letnej olympiády ho uchvátilo. "Košice milujem, ale Sydney je mesto, kde by som vedel žiť."

Veľký dojem naňho spravil už otvárací ceremoniál plný dovtedy nevídaných efektov. "Na štadióne bolo stodesaťtisíc divákov. Ešte nikdy som nezažil, aby vám tlieskalo toľko ľudí. Nevedel som pochopiť futbalistov, ktorí, keď dajú gól, šprintujú k tribúnam, aby sa podelili s fanúšikmi o svoju radosť. V ten večer som to pochopil. Keď naša výprava vošla na štadión, ozval sa ohromný jasot, ako by sme dali gól. Nabehli mi zimomriavky na tele. Bol som v takej eufórii, že by som na malíčku zdvihol celý svet."

Manželka mu ešte doma povedala, nech si kúpi niečo svietiace, pestrofarebné, a aby to počas nástupu našej výpravy držal v ruke, že ho podľa toho v televízore spozná. "Tak som si kúpil takého ružového nafukovacieho sloníka, a po celý čas, čo sme išli pred hlavnou tribúnou, som ho držal v natiahnutej pravačke. Manželka mi potom telefonovala, že ma podľa sloníka naozaj spoznala." Stálo mu to za to, aj keď spoluhráčom bol nejaký čas na posmech. "Po niekoľkých dňoch som im povedal, že to už nie je sranda, až napokon uznali, že to bol dobrý nápad. Lebo doma im potom frajerky vyčítali - áno, Roba sme videli, ale vás nie..."

Po všetkej tej paráde, pri odchode zo štadióna, sa Róbert Kaid stretol s členom slovenskej výpravy, priateľom, s ktorým sa už roky nevidel. "Bol to kanoista Slavo Kňazovický. Kedysi sme boli spolu vo vojenskom prijímači v Znojme. Tam sme si padli do oka, lebo sme boli rovnaká krvná skupina, a čosi sme počas toho prijímača aj povystrájali. Mali sme si čo povedať, pretože sme sa hrozne dlho nevideli. Pri tých spomienkach sme sa vari tri či štyrikrát zastavili, až sme napokon zistili, že sa nám naša výprava stratila."

Kým dvojica, zabraná do rozhovoru, dorazila na miesto, kde mali byť autobusy pre každú z výprav, po tých čo boli označené slovenskou vlajkou, nebolo už ani chýru ani slychu. "Odišli bez nás. Zaujímavé bolo, že nás nik nehľadal. Čo teraz? Vyšli sme na nejakú diaľnicu, a kdesi v diaľke sme videli rozsvietené baráky. Povedali sme si, buď je to nejaké sídlisko, alebo naša olympijská dedina. Riskli sme to, a vydali sme sa tým smerom."

Nikomu z miestnych šoférov vraj nebolo čudné, čo robí dvojica chlapov v elegantných oblekoch v noci na diaľnici. "Veľa áut už aj tak nepremávalo, takže nikomu sme neprekážali. Našťastie, smer, ktorým sa pobrať, sme určili správne, a po dvoch hodinách sme konečne dorazili do olympijskej dediny. A zistili sme, že ani vtedy sme ešte nikomu nechýbali..." Veď sa nič strašné nestalo. Kanoista Kňazovický nezmeškal svoju rozjazdu, a pólista Kaid tiež stihol prvý zápas...

Slovenské vodné pólo veľkú dieru do sveta svojimi výsledkami neurobilo. Tak ako pred ôsmimi rokmi z Barcelony, aj zo Sydney sa vracalo z turnaja bez bodu. "Ja mám pocit, že tak bude aj vtedy, keď sa Slováci prebojujú na olympijské hry do Londýna... Nám totiž stačí, že sme medzi dvanástimi najlepšími mužstvami sveta, a už sa uspokojíme. S odstupom času si však uvedomujem, že tie výsledky v Sydney boli asi realita. Aj keď sme si na niektorého zo súperov, ako boli Holanďania, Gréci alebo Kazachovia, trúfali. Taliani, Rusi, či Španieli, to bola iná výkonnostná kategória."

Napriek tomu, veľa nechýbalo, a Slováci takmer uchmatli chlapcom spod Pyrenejí aspoň bodík. "So Španielmi sme hrali druhý zápas, a vtedy sme ešte boli plní síl. O remízu sme prišli pár sekúnd pred koncom, a to len vďaka tomu, že si na nás sadla holandská rozhodkyňa. V závere nám vylúčila hráča za faul niekde na kraji bazéna, za zákrok, ktorý sa vôbec nepíska..." S tým, že rozhodcovia budú tlačiť do finálovej skupiny aj domácich klokanov, sa dalo počítať, ale o debakli (5:21), ktorý nám uštedria Rusi, sa nikomu pred olympiádou ani nesnívalo. Potom už áno. A poriadne dlho... "Treba však povedať, že v ten deň, v tú hodinu, mal každý z hráčov ruského tímu doslova top formu, hrali proti nám fantasticky, vôbec sme nestíhali."

Robo má všetky tie zápasy nahrané. "Postarala sa o to moja manželka Oľga, ktorá je veľkým fanúšikom vodného póla. Napriek prehrám sú tie nahrávky cennou spomienku na moju olympiádu. Aj originálny bumerang, ktorý som si odtiaľ priviezol. Napriek tomu, že keď som doma skúšal ako funguje, skoro mi odsekol hlavu. Dodnes visí v obývačke na stene." Nie tá hlava, ale bumerang, aby ste to správne pochopili...

V Sydney bolo veselo, lebo pólisti sú vždy takou partiou. "Dodnes sa ideme popukať od smiechu, keď si spomenieme na príhodu s vedúcim nášho mužstva Štefanom Bottlikom. V dome, kde sme počas olympiády bývali, bola veľká spoločenská miestnosť, z jednej strany celá presklená, s rozťahovacími dverami. On tadiaľ vošiel, keď sme mali poradu, aby nám oznámil nejaké technické veci, a kým to hovoril, asistent trénera, Laco Vidumanský, tie dvere zavrel. Keď pán Bottlik skončil, otočil sa a chcel vyjsť. Čelom dal takú šupu do skla, až sa tá tabuľa celá zatriasla. My sme sa zas triasli smiechom. Otlačok jeho čela tam bol počas celej olympiády. Každé ráno nám spravil náladu. Bol to náš talizman, ani upratovačkám sme nedovolili, aby ho zo sklenených dverí zotreli. A možno je tam dodnes," smeje sa košický pólista.

Inak, hráči brali turnaj v Sydney s plnou vážnosťou, ako sa na pravých olympionikov patrí. "Keď sa hrá, tak sa hrá, keď je zábava, tak je zábava. My sme sa tam najviac priatelili s našimi basketbalistkami. A môžem povedať, že to bola dobrá fúzia..." Prirodzene, všetko sa robilo s mierou. Aj konzumácia alkoholu. V olympijskej dedine síce neplatil ´suchý zákon´, ale ako ho tam dostať, bol malý problém. "No čo by sme to boli za Slováci, keby sme si neporadili. Pochopili sme situáciu skôr ako športovci ostatných krajín."

Pri vstupe do olympijskej dediny boli turnikety, kde zhabali z bezpečnostných dôvodov každú sklenenú fľašu. No pre plastové fľaše zákaz vstupu neplatil. "V takom obale sme dostávali nejaký energetický nápoj, a jeho obsah nik nekontroloval." To, čo v tej fľaši pólisti občas do dediny prepašovali, bolo tiež energetické, len značka bola kúštik iná...

Zázračné energetické fľaše pomáhali rozptýliť aj smútok z rozlúčky. "Počas záverečného ceremoniálu prišiel medzi nás aj slovenský atašé v Austrálii, a prirodzene, ponúkli sme i jeho. Bol taký nadšený, že nás pozval do Slovenského domu. Vraj, chlapci poďte, budeme tam ešte pokračovať, je tam demänovka, borovička, samé slovenské špeciality. A dvom pošepol, že s ním môžu ísť hneď služobným autom. No keď sa rozbehol, voľajako stratil kontrolu, a urobil také salto, že by sa zaň nemusel hanbiť ani gymnasta. Iba čo si pri tom trochu ošúchal tvár o tartan olympijského štadióna. Darmo, keď niekto nevie piť..." lúčil sa Robo so Sydney úsmevnou príhodou.

Olympijskej reprízy sa zrejme nedočká. Možno ani ako tréner, i keď si robí potrebnú kvalifikáciu. "Akurát mám za sebou skúšku v Prešove. Výsledky ešte neviem, ale musím priznať, že z toho nemám dobrý pocit. Test bol totiž veľmi náročný," tvrdí stále ešte ligový hráč. Aj keď má už takmer štyridsať...

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári