Ako dieťa chcela byť lekárkou, aby "vzkriesila" deduška Lenina
O dnešných časoch sa občas hovorí, že kto je romantik, nemá šancu výraznejšie uplatniť. Viac sa darí tým, čo sú zdraví drzí a majú mocné lakte. Natália Palotášová, ktorá pochádza z Ukrajiny, ale pomaly 10 rokov býva s manželom Markom v Košiciach a blízkom okolí, s tým akosi nevie súhlasiť. Podľa nej je každý človek aj romantik, aj na niečo nadaný. Rozdiel je iba v tom, že niekto príde na to, v čom by mohol vyniknúť, kým druhý tento vnútorný hlas talentu nepočuje a dané vlohy nerozvíja. Ona tento hlas počula a začala sa venovať nekaždodennej tvorbe obrazov z kvetov, rastlín a bežných drobností.
Kvetinky ju lákali od malička. Lenže spočiatku nevedela, čo s nimi robiť, ako ich využiť, tak ich len ukladala do herbárov, obzerala a spoznávala. Najmä vďaka babke, i keď biológiu neštudovala, naučila sa z nej skutočne dosť. Keď v Černobyle vybuchol reaktor, musela so zbieraním rastlín do herbárov prestať, radiácia ich zničila. Úplne sa však kvetín nezriekla, začala z nich tvoriť obrazy. S technikou kombinovania kreslenia s rastlinkami, volá sa osibana, ju zoznámila doktorka biologických vied, ktorá ju "odkukala" v Japonsku. Technika spočíva vo využívaní rôznorodosti tvarov, farieb, štruktúr rastlín. Kto spozná jazyk rastlín a tajomstvo ich sfarbenia, ten môže vytvárať také obrazy, aké nenapodobní žiaden štetec.
"Rastliny sa po zozbieraní asi mesiac sušia a potom na niekoľko rokov uložia, kým dosiahnu farbu, ktorá sa už takmer nezmení," rozhovorila sa pani Natália. Na rôzne rastliny používa iný spôsob uchovávania. "Niektorým stačí vyschnúť na vzduchu, iné dávam do špeciálneho dreveného lisu a lis priťahujem tak, ako schnú. Dôležité totiž je, aby sa k rastline dostalo čo najmenej vzduchu. Sú aj také rastliny, ktoré ukladám do starých zažltnutých kníh."
Osobitosťou techniky je, že každý obraz má svoj neopakovateľný postup a každý je iný. Jediné spoločné je, že nikdy dopredu nevie, ako bude obraz vyzerať, preto je na výsledok sama zvedavá. Najprv vytvorí pri obraze akýsi základ, potom pridáva väčšie detaily a nakoniec jemné. Niekedy tie jemné prekladá tak dlho, kým nesadnú podľa jej srdca a duše. "V niektorých obrazoch sa snažím zachytiť akokeby kópie architektúry alebo existujúcich miest napríklad Vysoké Tatry, Alpy, či historické časti mesta. Väčšinou je to však hra fantázie. A nálady. Ak som nostalgická, sú to väčšinou krajinky, ktoré tvorím, ak lyrická a patetická, postavy dievčat v kvetinovej kompozícii. Niekedy cítim potrebu harmónie farieb, inokedy ich kontrast."
Keď je v strese, zobrazuje vtákov. "Mám ich najradšej. Sú symbolom slobody, krásy, bezstarostnosti. Len ťažko sa predsa dá predstaviť, aby napríklad vrabec sedel v zlom počasí v hniezde, ´obhrýzal´ si nechty a trápil sa, čo dá zajtra deťom jesť alebo ako zaplatí za bývanie nájomné." Vtáky sú podľa pani Natálie vždy len šťastné a tešiace sa každému novému dňu zrejme preto, lebo žijú v súlade s tým, na čo boli stvorené.
Kvetinky sú z rôznych kútov
Rastlín má doma veľa. Niektoré sú spoza polárneho kruhu, čosi zo Zauralia, zo severu i juhu Ruska, z Arménska, brehov Kaspického aj Čierneho mora, z Turecka, Španielska, Grécka, teraz aj zo Slovenska. Dosť kvetov sama zbiera, niečo kupuje. Jedna žena, keď sa dozvedela o jej záľube, poslala jej z Kanady starostlivo usušené listy javora. Má aj rastliny z Číny, kam sa dostala ako jedna z prvých obyvateliek Ruska.
Niektoré rastlinky jej aj problémy spôsobili. Z ničoho sa im v byte objavili čudné chrobáky. Síce malé, ale početné a otravné. Po dôkladnej revízii domácnosti zistila, že sú z jedného rastlinného druhu. Urobila všetko preto, aby ich zlikvidovala, ale rastlinky, ktoré obhrýzli, v smeti neskončili. Také ciky caky by na nich ona nožnicami nikdy nespravila, a tak ich využila na jeden z obrazov. "Keď som už spomenula byt, pri jeho výbere sme museli myslieť na rastliny. Preto sme hľadali taký, aby nám slnko priamo do izieb nesvietilo." Inak by sa mohlo stať, že by rastliny v obrazoch postupne začali meniť farby.
Zmätok vyvolala kvôli rastlinkám aj vo vlaku, ktorým raz v novembri cestovala z Ukrajiny na Slovensko. "Viezla som si listy konvaliniek. Vo vlaku som ich preberala a nepotrebné vyhodila do koša na toalete. Na ukrajinskej hranici som počula veľký hluk a videla pobehovať pohraničníkov so psami. Vtedy mi došlo, že to kvôli listom konvaliniek. Hoci som za pohraničníkmi išla a vysvetľovala, že listy sú neškodné a mám ich pre umelecký cieľ, spočiatku neverili. Nešlo im do hlavy, kde sa zobrali v novembri konvalinkové listy. Našťastie som mala pri sebe fotografie niekoľkých mojich kvetinových obrázkov, a tak sa všetko upokojilo a vlak pustili ďalej."
Pani Natália má pocit, že niekedy nemá ďaleko od detí, ktoré všetko, čo na ulici nájdu, dovlečú domov. Aj ona si o mnohých drobnostiach myslí, že sa jej môžu do obrazov hodiť. "Jednu z výstav som nazvala Obyčajný zázrak. Istý novinár mi po jej zhliadnutí povedal, že má pocit ako keby som na vytvorenie obrazov používala smeti. Na toto prirovnanie som sa mohla uraziť, ale nestalo sa. Z jeho laického pohľadu to mohlo vyzerať tak, že tam mám veci, ktoré patria do koša napríklad šupku z banána, cibule, cesnaku alebo páperie z topoľa. Pokiaľ k tejto obyčajnosti pridáte fantáziu, cit, jemnosť a radosť, ja tomu hovorím prilepiť svojho ducha, potom sa zmení aj pohľad diváka na obyčajnosť a prichádza moment prekvapenia."
Niekedy pani Natália využíva dokonca hniezda ôs a sršňov, ktorí sú vraj prvými vynálezcami páperia na zemi. Hniezda majú zaujímavú štruktúru, dá sa nimi imitovať ojazdená a zašpinená cestička v snehu alebo pahorky a vŕšky. Pri jednom obraze pracovala s manželom Markom. Bola to podobizeň tigra z rastlín a kávových zrniek, ktorých spotrebovali asi kilo. Ak zrátame čas prípravy, zber, sušenie i čas potrebný na "dozretie" rastliny, jeden obraz sa rodí aj tri roky.
Vyštudovala právo a žurnalistiku
Ako malá chcela byť pani Natália lekárkou. Dôvod bol vzhľadom na časy, kedy ideológia socializmu a komunizmu dostatočne pôsobila i na detské mozgy, jasný. "V škôlke som vychovávateľke na otázku, čo chceme byť v dospelosti povedala, že ´určite budem lekárkou, aby som vzkriesila deduška Lenina, ktorý bol podľa mňa najlepším človekom na svete´. Jeden známy, ktorý ma dobre poznal, na to, keď som mu svoj detský sen spomenula, zareagoval: ´Chvalabohu, že tou lekárkou nie si, lebo pri tvojej usilovnosti by sa ti to mohlo aj podariť...´
Po predstavách o bielom plášti lekárky prišlo obdobie, kedy sa Natália začala venovať šitiu. Chcela sa pekne obliekať a keďže cez železnú oponu ťažko niečo módne preniklo, tvorila si veci pre seba sama. Vďaka predstavivosti a zručnosti sa dokonca dostala tak ďaleko, že istý čas robila skice pre významných domácich módnych návrhárov. Hoci mala predstáv o budúcom povolaní i záľubách viac ako dosť, nakoniec vyštudovala právo a žurnalistiku. Právom sa na Ukrajine ako advokátka aj veľmi úspešne živila. Časom ju dokonca prijali do Medzinárodnej komory advokátov. Okrem iného to pre ňu znamenalo, že za mesiac musela preštudovať celé ruské právo. Spolupracovala aj s Európskym súdom pre ľudské práva. S touto prácou súviselo časté cestovanie. Ráno bola trebárs v Sankt - Peterburgu, na druhý deň na úplne inom konci krajiny, napríklad v Murmansku či Čeľjabinsku a o pár dní v Armavire, čo je na juhu Ruska.
Na jednom spoločenskom stretnutí, to sa písal rok 1994, sa Natália po prvýkrát uvidela s Markom. Mladým mužom z Košíc, ktorý na Ukrajine pracoval. Jazykovo si porozumeli okamžite, a postupne začali nachádzať mnoho ďalších spoločných záujmov i názorov. Päť rokov sa priatelili, až si v roku 1999 povedali, že uzatvoria manželstvo. "Dovtedy som Natáliu ´lámal´, aby súhlasila so sobášom. Či má povedať ´áno´ zvažovala najmä po tom, keď sme začali vážne uvažovať o presťahovaní sa do Košíc, odkiaľ pochádzam." Jedným z dôvodov, prečo chceli zmeniť miesto pôsobenia, bol životný rytmus. U nás je vraj život podstatne pokojnejší ako vo veľkomestách Moskva či Sankt - Peterburgu a oni si chceli užívať práve toho pokoja. Pre pani Natáliu by to tiež bola príležitosť naučiť sa po slovensky.
Pretĺkali sa po podnájmoch
Začiatky v Košiciach neboli ružové. Spoločné žitie štartovali od nuly, lebo na Marka počas siedmich rokov pôsobenia na Ukrajine známi doma dosť pozabúdali a Natália tu nemala vôbec nikoho. Prvé roky sa pretĺkali po podnájmoch. Spolu sa sťahovali sedemkrát a z každého podnájmu museli po čase odísť. Väčšina nájomcov ich prichýlila len na obdobie, kým boli na byte nedoplatky... Šťastie sa na nich, snáď konečne a natrvalo, usmialo pred vyše štyrmi rokmi, keď sa dozvedeli, že v Družstevnej nad Hornádom sa bude kolaudovať bytovka, v ktorej sú ešte voľné byty.
Mierna trpkosť v hlase manželov Palotášových počas stretnutia ako keby naznačovala, že okrem sťahovania z podnájmu do podnájmu im u nás spôsobilo smutné chvíle ešte čosi. "Dobre tušíte," nedal sa pán Marek dlho prosiť. "Hoci vo svete dochádza ku globálnemu otepľovaniu, s manželkou sme sa presvedčili, že vo vzťahoch medzi ľuďmi ako keby prišli časy chladu. Už v sebe ľudstvo nevie tak akumulovať teplo ako predtým. Vyvetráva sa. Začíname byť studení jeden k druhému. Odzrkadľuje sa to i v tom, že sa menej venujeme maľovaniu, sochárstvu, písaniu kníh, teda tvorbe krásy."
Hlavným cieľom súčasného ľudského pokolenia, ako manžela dopĺňala pani Natália, je naháňanie sa za materiálnymi hodnotami. "Osobne sa s tým ťažko vyrovnávam. Na Ukrajine boli u nás doma vždy a pre hocikoho dvere otvorené, a tak bolo jasné, že návštevy si podávali kľučku. Tu sme sa o to tiež začali snažiť, pretože zastávame filozofiu, že aspoň pri jedle by sa mal človek zastaviť, vypnúť, cítiť sa pohodovo a pri uspokojovaní jednej potreby napĺňať aj druhú, spoločenskú. Kvôli dôverčivosti a otvorenosti sme sa takmer dostali do problémov..."
A tiež sa ocitli v rukách podvodníkov s bytmi. Ešte šťastie, že sa to zastavilo skôr ako im mohli celkom ublížiť. "Pol roka zo života nám však zobrali... Ale to nič. I vďaka tomu, že máme vieru v Stvoriteľa, ktorý zabezpečuje právo pre ľudí, čo ho hľadajú, a keďže máme ešte aj zmysel pre humor, začíname byť s manželom opäť v pohode... I keď ešte aj teraz, či už v ruštine alebo v slovenčine, niekedy otvorene priznáme, že pre nás zrejme stále platí: ´Dôverčiví romantici to dnes majú ťažké.´ My však veríme, že napriek tomu im budúcnosť aj tak bude patriť," zhodne dodali.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Tajvan leto už dnes
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
