Stará pohľadnica Andrássyho kaviarne informuje o hudobnom programe 34. cisárskeho a kráľovského pluku
Vek pohľadnice sa dal vypátrať aj napriek chýbajúcemu razítku
Pohľadnice patrili dlhé desaťročia medzi obľúbené druhy poštových zásielok. Keď sa stali súčasťou korešponcencie, zrejme nikdo netušil, že sa raz stanú cenným dokumentom doby a architektúry, ktorú zobrazovali. Košice neboli výnimkou a pohľadnice, ktoré prezentovali naše mesto, sú svedectvom doby. Mnohé z pamiatok sa zachovali iba na pohľadniciach, ktoré majú dnes už historickú hodnotu.
Za objaviteľa pohľadnice sa považuje oldenburský obchodník August Schwarz, ktorý v roku 1870 do ľavého horného rohu jednej nemeckej pohľadnice dal vytlačiť delostrelca stojacého za svojim delom. V roku 1878 na schôdzi Svetovej únie pôšt sa rozhodlo, že obrázkové pohľadnice majú mať rozmer 140 x 90 mm a pritom rozhodli aj o cenách. I keď pohľadnice dnes môžu byť aj okrúhle, klasické majú rozmery o dačo väčšie (148 x 105). Zaslatie pohľadnice malo stáť polovicu ceny listovej záslielky.
Roky 1890 - 1914 priniesli renesanciu pohľadníc. I keď v roku 1885 Svetový kongres pôšt rozhodol o tom, že druhá strana pohľadnice má byť rozdelená na dve časti, kde je jedna časť vyčlenená pre adresu a na druhú je možné písať text, predsa pohľadnice, na ktorých sa písala adresa na celú druhú stranu, zostali až do roku 1905. Preto ľudia písali pozdravy na obrázkovú časť. Milenci písali pritom intímnejšie texty pod nalepenú známku.
V tomto období sa začali pohľadnice zbierať.
V Uhorsku sa začali pohľadnice distribuovať v 90. rokoch 19. storočia. Najskôr boli vydávané v zahraničí, potom pri príležitosti milenárnych osláv zaujatia vlasti Maďarmi (1986) bola vydaná séria pohľadníc pozostávajúca z 32 kusov, ktorá zobrazovala rôzne scény z hostórie Maďarov. I. svetová vojna dala ďaľší popud k vydávaniu obrázkových pohľadníc, ktoré sa využívali aj na propagačné ciele.
Výdávali sa aj "priesvitné" pohľadnice. Napríklad na pohľadnici vidieť dámu, hrajúcu na klavíri s oduševnelým pohľadom. Akonáhle ste obrázok otočili, proti svetelnému zdroju ste mohli vidieť, že susedia sa chytajú za uši a utekajú preč zo svojich domovov.
Pohľadnice, akonálhle sa objavili, ihneď si získali popularitu a boli využívané aj na reklamné účely.
Dnes je renesancia starých pohľadníc, mnohí ich zbierajú. V nedaľekom Szerencsi v Maďarsku majú vystavenú Zbierku pohľadníc, ktorá je súčasťou Zemplínskeho múzea. Otvorená bola pred 40 rokmi, 3. decembra 1968. Odhaduje sa, že v zbierkách má 860 000 pohľadníc, mnohé sa tákajú aj nášho mesta.
Teraz si všimnime blžšie jednu. Na pohľadnici Košíc je znázornený interier Veľkej Andrássyho kaviarne, ktorá sa nachádzala v Andrássyho paláci (Hlavná ul. 81). Na snímke je pekne vidieť secesnú výzdobu. Na druhe strane pohľadnice je vytlačený hudobný program 34. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku, ktorý bol prezentovaný v jednu sobotu, 10. augusta. Nakoľko na pohľadnici nie je razítko, nevieme hneď zistiť o ktorý rok ide. Totiž predmetný augustový deň pripadol na sobotu v roku 1901, 1907 aj 1912. Podľa popisu, dirigentom orchestru bol László Kun. Zrejme ide o českého huslistu a vojenského kapelníka Ladislava Kuhna a keďže pôsobil v Košiciach v rokoch 1912 - 1918, pohľadnica teda musí pochádzať z roku 1912.
V spomínaný deň na programe bolo dohromady 12 skladieb. Medzi nimi figuruje niekoľko skladateľov, ktorých mená nám už nič nehovoria, ako Kutschera, Prichystal (Oslava v háreme), či Petrás, ale Verdi, Suppé či Fall sú dodnes žiariace mená operetového, či operného neba. V druhej časti zazneli skladby Johanna Straussa, Ferenca Lehára a Imre Kálmána. Nakoniec od Niedharta pochod zvaný Realisti. Kuhn sa do Košíc po roku 1918 vrátil už ako dirigent československého vojenského orchestra.
Ako aj z tohto jediného príkladu vidieť, pohľadnice sú historickým dokumentom, ktoré nám približujú veľakrát udalosti, atmosféru doby a architektonické pamiatky, ktoré už neexistujú. Aj preto sú cenné.
Na balustráde strechy tzv. Starej radnice bolo kedysi sedem sôch. Dnes jedna z nich chýba
Jozef II. sa záhadne stratil...
Budovu tzv. Starej radnice na Hlavnej ulici pozná azda každý Košičan. Napriek tomu málokto vie, že na jej čelnej stene chýba jedna socha. Niesla podobu panovníka Jozefa II. O nej i histórii radnice si teraz povieme viac.
Košice koncom 18. storočia zažili stavebný rozmach, do tej doby neslýchaného rozsahu. Súviselo to aj s tým, že zámožné šľachtické a zemianske rodiny si začali stavať paláce v strede mesta, ale zrejme aj veľký požiar v roku 1779 ovplyvnil ďaľší stavebný vývoj mesta. Vtedy sa staval okrem iného Župný dom i hostinec Čierny orol. Takto bolo zničených mnoho starších domov, ale vtedy ešte na pamiatky sa ľudia pozerali ináč, ako dnes. Žiaľ, napriek predpisom, zákonom o ochrane pamiatok, sa aj dnes ničia, či znehodnocujú cenné budovy, alebo detaily.
Budovu Starej radnice staval ten istý architekt, ako Župný dom. Johann Langer, prešporský arcihtekt kráľovskej komory ju postavil v rokoch 1779-1780 v barokovo-klasicistickom slohu na nariadenie Márie Terézie. Na jej mieste stáli predtým tri, neskôr dve budovy. Jedna z nich plnila funkciu radnice (na prelome 16. a 17. a v druhej polovici 18. storočia). Jeden z týchto domov patril primasovi Uhorska a hlavnému kancelárovi, košickému rodákovi Györgyovi Szatmárymu (1457-1524), čo pripomína jeho renesančný reliéfny erb na schodišti. Je to vôbec prvá renesančná pamiatka v Košiciach.
Dvojpodlažná sedemosová budova má pôdorys tvaru U.
Balkón s neskorobarokovou kovanou mrežou stojí na stĺpoch. Je vychýrený tým, že z neho komunistický vodca Maďarskej rebupliky rád Béla Kún (1886-1938 alebo 1939) v júni 1919 presviedčal košických proletárov, aký je dobrý "sociálizmus a komunizmus". Po meste vtedy chodili kameloti a vykrikovali: Vidíte aký je dobrý socializmus? Vidíte aký je dobrý komunizmus? Košičania potom po desaťročia ironicky poznamenávali na veci, ktoré sa im nepáčili, alebo ktoré zavrhovali: Vidíte aké sú dobré...?
Nad balkónom, v timpanóne (v trojuholníku) sa nachádza chybný erb mesta s tromi anjelíkmi. Totiž v spodnom erbovom poli namiesto troch lalií sú len dve. Pod erbom je známy výjav Šalamunovho chýrneho rozhodnutia, keď musel zistiť, komu dieťa z pomedzi dvoch žien patrí. Nariadil nemluvňa rozseknúť, aby každá žena dostala jeden diel. Dobre kalkuloval: pravá matka žobronila, aby to nerobil, ale radšej dal dieťa druhej žene. Kráľ Šalamún, ako z tejto historky je vidieť, bol dobrým psychológom a brilantne vyriešil tento prípad.
Reliefy na budove sú dielom Johanna Antona Krausza z Jasova. Na rimse vľavo od stredu nájdete sochu hajdúcha, napravo sochu Spravodlivosti, či Práva. V strede však jedna socha chýba. Znázorňovala panovníka Jozefa II., prezývaného klobúčnickým kráľom. To preto, lebo sa nedal korunovať za uhorského kráľa, aby nemusel dodržiavať uhorskú ústavu.
Kedysi na balustráde atiky stálo sedem sôch. Nakoľko boli tak zvetrané, že odpadávajúce úlomky mohli spôsobiť úraz, odstránili ich v prvej tretine minulého storočia. Socha Jozefa II., ktorá bola do roku 1913 na budove, však v roku 2007 nebola obnovená z neznámych príčin. Len dve vedľajšie figúry nad timpanonom ukazujú, že tu čosi chýba. Je to o to zaujímavejšie, že to odporuje Benátskej charte o ochrane a obnove pamiatok a pamiatkových sídiel (Benátky 1964), ktorá je záväzná aj pre Slovenskú republiku.
Z trojdielneho vestibulu vedie na ľavej strane schodište s kamennou balustrádou, zaklenutou kláštornou klenbou. Na nej je maľba Erasmusa Schrötta (1755-1804), alegoricky znázorňujúca Uhorskú justíciu (1781). Reštauroval ju akademický maliar Elemér Halász-Hradil (1937). V uličnom krídle sa nachádza slávnostná sieň s nástropnou maľbou velebiacou panovanie Márie Terézie od toho istého autora, ktorú reštauroval Mikuláš Štalmach a Mária Spoločníková (1960). V tejto budove bola kedysi umiestnená olejomaľba Františka II. Rákócziho od Gyulu Édera (1875-1945), ktorú dnes môžete vidieť v Rodošte. Teraz v budove môžete nájsť portréty primátorov, či mešťanostov.
Budova slúžila ako radnica až do r. 1927 a od r. 1928 v nej bola umiestnená verejná mestská knižnica vytvorená z knižnice Kráľovskej právnej akadémie, do ktorej bolo začlenených v roku 1940 aj 75 000 zväzkov z Rákócziho múzea. Verejná knižnica tu pôsobila do roku 1995, ktorá po roku 1989 bola premenovaná po košickom richtárovi a literátovi Bocatiovi. Budova bola potom adaptovaná pre potreby primátorov mesta, ktorí sa však do nej ešte nenasťahovali.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
